Denník N

Tom Nicholson: Život v Kanade sa mi zdal nudný, vopred daný. Na Slovensku to vrelo a novinári mali vznešený cieľ

Tom Nicholson. Foto – SME/Marko Erd
Tom Nicholson. Foto – SME/Marko Erd

Svet veľkej korupcie či dôležitých gangstrov je na Slovensku veľmi malý. Len čo doň prenikneš, už si na koni, lebo jeden pozná druhého, a keď už píšeš fundované veci, ochotne sa s tebou stretne aj ten druhý a priberie aj ďalších kamošov. Zrazu máš mnoho zdrojov, vysvetľuje bývalý investigatívny novinár.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.

Tom Nicholson (1966) bol dlhoročným investigatívnym novinárom na Slovensku, otvoril množstvo káuz vrátane Gorily. Vo februári 2018 sa vrátil do Kanady, kde pracuje ako opatrovateľ a editor spravodajského portálu.

V rozhovore si tykáme, keďže sme dlhoroční známi a bývalí kolegovia.

Narodil si sa v Anglicku, vyrastal si v Kanade. Aké prostredie ťa formovalo?

Otec vyštudoval medicínu na Oxforde, ale nemal rád svojho otca, ktorý bol tiež lekár a poslal ho do školského internátu, keď mal iba osem rokov. Nikdy mu to neodpustil, respektíve nikdy si s ním nenašiel vzťah. A tak, keď mal 25 rokov, doma oznámil, že sa sťahuje do Kanady. Aj s mojou mamou, ktorá bola zdravotnou sestrou. Ich cieľom bolo zriadiť si vlastnú farmu. Podarilo sa im to, takže sa venovali medicíne aj zvieratám. Vzdelanie v našej rodine malo vysokú hodnotu, ale zároveň sme sa nevyhýbali fyzickej práci.

Ako malý si sa teda venoval kozám, ovciam, kravám? Znie to ako detstvo na slovenskej dedine.

Áno. Farma sa postupne zväčšovala, takže keď som mal 14 rokov, chovali sme už viac ako sto kôz, k tomu prasce, sliepky, raz dokonca aj býka. Celkom ma to bavilo.

Päť odpovedí o Slovensku, ktoré potrebujeme poznať

V seriáli rozhovorov s cudzincami v úvode vždy zopakujeme päť totožných otázok o Slovensku a jeho vnímaní tými, čo u nás dlhodobo žijú, alebo žili. 

Čo ťa na Slovensku najviac prekvapilo v pozitívnom a čo v negatívnom zmysle?

Pozitívne ma prekvapila súdržnosť krajiny v rôznych zlomových momentoch – napríklad počas demonštrácií proti Mečiarovi v rokoch 1995 až 1998, teda celé to skandovanie „dosť bolo Mečiara“. Bolo to elektrizujúce, v Kanade či Anglicku som nič podobné nezažil. Alebo keď ľudia vyšli na námestia pre kauzu Gorila, či keď to isté urobili po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Súdržnosť medzi dobrými ľuďmi na Slovensku je veľmi potešujúca.

Negatívne ma prekvapila závisť, to, ako sa ľudia na Slovensku dokážu ohovárať. Taká tá dedinská malosť a zlomyseľnosť medzi ľuďmi, ktorí sa ani nepoznajú. Neprajnosť voči tomu, komu ide karta, komu sa darí. Miesto toho, aby tí, ktorým sa nedarí, niečo urobili so svojimi životmi, dokážu závidieť aj chorobu. Táto zloba je ako kyselina.

Ktoré miesto na Slovensku je tvojím najobľúbenejším a prečo?

Kokava nad Rimavicou. Prežil som tam nádherné chvíle s bývalou manželkou Luciou (dnes europoslankyňou Luciou Ďuriš Nicholsonovou – pozn. autora), je to krásna časť Slovenska. A pridal by som aj niektoré zabudnuté miesta na Gemeri.

Ktorá osobnosť pre teba reprezentuje Slovensko?

Peter Holúbek, ktorý mi kedysi priniesol spis Gorila. Reprezentuje to najlepšie, čo Slovensko má – dôstojnosť, svedomie, skromnosť. Alebo bývalý policajt Paľo Milan, ktorý prišiel o robotu ako vyšetrovateľ NAKA po Gorile v roku 2012 iba preto, že sme boli v kontakte. Nikdy sa mi neotočil chrbtom, hoci pre naše priateľstvo trpel aj s rodinou. Tomu sa hovorí mať gule, konať principiálne, byť kamarátom.

Pridal by som aj šéfa folklórneho súboru Šumiačan, žiaľ, už si nepamätám jeho meno. Zdal sa mi byť veľmi tvrdý a spravodlivý Stredoslovák, ktorý by sa asi nikdy nenaučil po anglicky a možno by sa aj pobil v bare, ale napriek tomu bol aj celkom nežný. S Jeňom Kordom sme ho oslovili v Šumiaci v lete 2007, aby s nami šiel na Kráľovu hoľu a zaspieval na kameru. Dopil borovičku a hop, išli sme tam s plným karavanom členov jeho zboru. Je to jeden z mojich najkrajších zážitkov zo Slovenska, hoci sme sa v tom čase s Kordom stále hádali – on zasmraďoval auto svojím fajčením, ja zase svojím potom po behaní.

Ako osobnosť spomeniem ešte policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka. Kedysi by som uviedol aj Mira Šatana, ale

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko očami cudzincov

Seriál rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Ako vnímajú Slovensko. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie