Belgičan Benjamin Bossaert: Koncept nasadzovania obyčajných ľudí do politiky je znakom nevyspelosti
V slovenskej mentalite cítiť letargiu, konkrétne v postoji – a čo my s tým máme, čo my s tým zmôžeme, nedá sa to, nejde to, nemôžeme za to a podobne, tvrdí univerzitný pedagóg.
Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.
Benjamin Bossaert (1985) sa narodil v Belgicku, kde na univerzite vyštudoval ruštinu a slovenčinu. Vyučuje holandčinu na UK v Bratislave, kde sa vedecky zaoberá literatúrou, kultúrou a dejinami. Na Slovensku trvale žije od roku 2011.
Narodili ste sa v mestečku Zottegem južne od Gentu. Do akej rodiny?
Otec sa narodil v Bruseli. Nikdy nemal politické ambície, celý život pracoval ako poradca v oblasti bezpečnosti práce pre jedno z ministerstiev bruselského regiónu. Mama bola priamo zo Zottegemu, čo je železničný uzol, ktorý spája Gent s Bruselom. Vyštudovala sociálnu prácu a ako administratívna sila sa venovala dotačným schémam pre mládež v meste Aalst.
Ako niekomu v Belgicku napadne študovať ruštinu a češtinu?
Vždy som mal dobré známky z francúzštiny. Môj učiteľ mi preto odporúčal študovať buď diplomaciu, alebo jazyky. Na konci strednej školy som sa začal zaoberať myšlienkou, ako je možné, že my v západnej Európe prakticky nič nevieme o najpočetnejšej jazykovej skupine Európy, teda o Slovanoch a ich jazykoch.
Občas ma to až iritovalo, lebo nič nás o tom neučili ani na dejepise, ani na zemepise či na náuke o spoločnosti. Ak sa niečo spomínalo, tak iba studená vojna. Čo ostatná história? Bolo pritom vidieť, že ide o odlišné svety. V tom čase viaceré slovanské krajiny mali vstupovať do EÚ, ale ak som chcel niečo vedieť, bol som odkázaný najmä na tlač.
Lenže vy ste si vybrali ruštinu. A nemyslím to ako výčitku.
Áno, lebo na slavistikách v západnej Európe sa obvykle vždy vyberá jeden hlavný jazyk a jeden vedľajší. A tým najväčším a často povinným je práve ruština. V Gente, kde som študoval, boli okrem toho k dispozícii stredoeurópske a balkánske štúdiá, tak som si ako druhý jazyk vybral češtinu.
Hovoríte skvele aj po slovensky.
K slovenčine som sa dostal cez češtinu v rámci doplňujúceho letného kurzu Studia Academica Slovaca. Prvýkrát som na Slovensko prišiel na UCM v Trnave v roku 2005 a strávil som tu semester. Predtým som o vás vedel len to, že hlavým mestom je Bratislava a že máte pekné Vysoké Tatry. Nakoniec sa mi tu tak zapáčilo, že som sa sem presťahoval natrvalo.
Päť odpovedí o Slovensku, ktoré potrebujeme poznať
V seriáli rozhovorov s cudzincami v úvode vždy zopakujeme päť totožných otázok o Slovensku a jeho vnímaní tými, ktorí u nás dlhodobo žijú alebo žili.
Čo vás na Slovensku prekvapilo najviac pozitívne a čo negatívne?
Veľmi pozitívne u vás hodnotím pokoj. Slovensko je veľmi pokojná krajina. Ak sem prídu turisti, a hovorili mi to mnohí z Belgicka aj Holandska, obdivujú to, ako sa tu dá v pokoji oddýchnuť. Ešte aj Bratislava sa mi im zdá pokojná a tichá. Absenciu klasického ruchu veľkomiest teda oceňujú, a ja tiež. Na nás zvonku to pôsobí, že sa vlastne nikam neponáhľate.
Má to však aj druhú stránku mince – ten pokoj niekedy prechádza až do spomalenosti či letargie. A tá ma dosť irituje. Všimnite si, ako ľudia vystupujú napríklad z električky
