Denník N

Fotograf architektúry Matej Hakár: Architekti sú nároční, no ja som náročný tiež

Matej Hakár. Foto N - Tomáš Benedikovič
Matej Hakár. Foto N – Tomáš Benedikovič

Do tridsiatky sa fotografii vôbec nevenoval, v súčasnosti patrí Matej Hakár k najvyhľadávanejším fotografom architektúry u nás. Jeho fotografie definuje čistý štýl a snaha nezasahovať do nich retušou.

„Všetko sa snažím robiť na prvú snímku, preto je pre mňa dôležité pripraviť si priestor,“ hovorí.

Od roku 2020 intenzívne spolupracuje aj s občianskym združením Čierne diery. „Práve spolupráca s Čiernymi dierami ma naučila byť odolným voči náhodám a nepredvídateľným situáciám.“

V rozhovore približuje:

  • čo je na fotografovaní architektúry najťažšie;
  • prečo sa pri ňom nezaobíde bez mobilu;
  • akú úlohu pri tom zohráva náhoda;
  • prečo fotenie takmer vždy trvá celý deň;
  • či architekti do procesu zasahujú.
Dom V, architekt Martin Skoček. Foto – Matej Hakár
Dom V, architekt Martin Skoček. Foto – Matej Hakár
Dom V, architekt Martin Skoček. Foto – Matej Hakár
Dom V, architekt Martin Skoček. Foto – Matej Hakár

Pôvodne sme sa mali stretnúť v ateliéri, ale napokon sme u vás doma, v čerstvo zrekonštruovanom byte. Vyberali ste si architekta podľa skúseností z fotení? 

Zmena miesta vychádzala z potreby dotiahnuť detaily rekonštrukcie, no zároveň mi to pripadalo ako vhodné miesto na rozhovor. Priestor nás definuje a tento sme rekonštrukciou pretvorili od „podlahy“.

Voľba architekta, respektíve ateliéru, s ktorým som sa pustil do zdĺhavého procesu rekonštrukcie, si u mňa vyžadovala absolútnu dôveru a otvorenú komunikáciu a to sa ťažko hľadá od stola. Moja voľba preto padla na architektov z ateliéru Grau Architects, s ktorými sme si už niečím prešli. Zároveň sme si okrem pracovných vzťahov vybudovali tie osobné, čo ma na tom veľmi teší.

Poznajú ma a vedia, ako premýšľam, aké mám potreby na súkromný priestor, a to bol veľmi dobrý východiskový bod. Tam sa mohla začať diskusia a mohli prísť prvé návrhy.

Do tridsiatky ste sa foteniu vôbec nevenovali. Dnes je to asi desať rokov a vaše fotografie vyhľadávajú oceňovaní slovenskí architekti. Ako sa to stalo?

Vždy som si veci vizualizoval a mal som vzťah k priestoru. Začínal som s eventovou a portrétnou fotografiou, neskôr to prešlo do reklamnej fotografie a vždy mi z toho vychádzali dobré lokácie a dobré priestory.

Do istej miery ma to uisťovalo, z ľudí som býval nervózny. Keď som však našiel dobrú lokáciu, dovolil som si uvoľniť sa. Časom som si uvedomil, že je to preto, lebo v priestore som si istý. Až sa to nakoniec vyčistilo na architektúru.

Na strednej škole ste sa venovali sklu, neskôr ste pracovali v korporáte. Kedy ste si uvedomili, že by vás mohla baviť práve fotografia?

Bola to náhoda. Keď pred asi 15 rokmi začínali digitálne zrkadlovky, brat si jednu kúpil, no v rukách som ju mal skôr ja. Hral som sa so zaznamenávaním obrazu, stala sa z toho až obsesia. Fotil som všetko okolo seba, bol som taký zaznamenávač.

Časom som si to začal trochu riadiť a uvedomovať. Pomohla mi pri tom aj škola. Nastúpil som na VŠVU, ktorú som minulý rok dokončil. Počas šiestich rokov štúdia som si ujasňoval, čo chcem, a hľadal som aj určitú udržateľnosť. Aby som fotografiu nemusel mať len ako koníček, ale aby ma vedela aj živiť.

Potom som na DAAD (na Dňoch architektúry a dizajnu – pozn. red.) zaregistroval fotografické štúdio BoysPlayNice, ktoré určitým spôsobom oprášilo architektonickú fotografiu v československom regióne. Vložili do toho inscenáciu a hru. Vtedy som si povedal, že by som sa o niečo také mohol pokúsiť aj ja. V tom čase som už fotil interiéry, no nebol som si v tom istý, pochyboval som o sebe.

Pamätáte si na moment, keď ste sa rozhodli, že sa budete naplno venovať foteniu architektúry?

Ten prišiel v Belgicku, kde som bol na Erasme. Študoval som na škole KASK & Conservatorium v meste Gent. Zvažoval som, či pôjdem na rok do Pekingu alebo do Belgicka. Keď som sa však lepšie pozrel na tvorbu oboch škôl, na pedagógov a trošku som odhliadol od atraktívnosti exotiky, vybral som si Belgicko. Mal som pocit, že tam skôr dostanem informácie, ktoré hľadám. Keď som sa potom vrátil, bol som rozhodnutý, že idem naplno do toho.

O svojej fotke hovoríte, že je až puristická. Definujú ju čisté línie, človek má pocit akejsi dokonalosti, nič mu neprekáža. Ako sa rodil váš štýl?

Najskôr som sa s architektúrou zoznamoval. Človek sa vtedy zvykne postaviť do rohu, lebo má pocit, že tak zachytí komplexnosť stavby, čo som robil aj ja. Pozeral som si aj prístupy ľudí, čo fotili u nás. Zaujal ma Ľubo Stacho, ktorý bol mojím pedagógom na škole. Jeho tvorba sa vyznačuje určitou monumentalizáciou a racionalizáciou.

Počas školy som robil dokumentárne projekty, ktoré mapovali mesto a krajinu, a pri tom som sa aj na základe napozeraných referencií a jednotlivých estetických prístupov cibril. Postupne som si začal skúšať aj tú polohu, ako sa na stavbu pozerá architekt ešte predtým, ako sa realizuje – pozerá sa na ňu v rezoch, vo vrstvách. Moja estetika začala vznikať tak, že som sa na architektúru začal pozerať veľmi vecne, priamo.

Určite ma ovplyvnil

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Pekné veci

Rozhovory

Bývanie a záhrada, Kultúra

Teraz najčítanejšie