Praha žiari

Autor je výtvarník

Okolo štvrtej popoludní som zaspal a snívalo sa mi, že ma po širokom schodisku nejakej veľkej budovy prenasledoval ľadový medveď… Keď som sa zobudil, preletela nad mojím oknom predo mnou žlna.

Vždy, keď spoza sieťky proti hmyzu vypustím muchu na slobodu, hovorím si, ako sa teší tých pár sekúnd, kým ju nezhltne nejaký vták.

Hľadajúc miesto, kam napíšem stĺpček, našiel som tieto dve poznámky z júna roku 2018. Je ráno a ja som po čase v Prahe, vyzerá to na krásny slnečný deň, včera sme na Říčnej dokončili veľkú grafiku a dnes bude Štěpán tlačiť dve malé, ale až pred poludním.

Včera som cestou z dielne premokol na kosť: kým som prešiel z Říčnej cez Kampu k Sovovým mlýnom, oženili sa čerti, aj sa porozvádzali a ešte aj pár chórov anjelov bolo zvrhnutých z neba na zem. Keď som po tej intenzívnej chvíli prišiel do hotela, moje tvídové sáčko nabralo odér mokrého psa. Je pravdou, že marec je už dávno bláznivý apríl.

Idúc Kampou čítam básne na poklopoch fiktívnych kanálov, inštaláciu Viktora Karlíka vedľa Galérie v Sovových mlýnoch z roku 2013.

My žijeme v Praze, to je tam, kde se jednou zjeví duch sám.

Egon Bondy, napríklad.

Dnes je naozaj krásne. Praha žiari ako stovežatá, električky kvília v zákrutách, turisti sa rozradostení fotia s kulisou Hradčian v pozadí, dám si v Slávii kávu a dopíšem stĺpček, veľmi štýlové.

Dal som si viedenskú, tú som dávno nemal. V osemdesiatych sme tu sedávali celé dni až do celých nocí. Hovorilo sa vtedy: Slávia, to je to miesto, kde sedia famáci vo výklade. Niečo sa zmenilo, niečo zostáva. Famáci už sedia asi inde, ale viedenskú som dostal ako vtedy, aj keď do inovovaného modelu. Ako hovoril náš juhoslovanský priateľ, keď mu prvýkrát priniesli kávu v Slávii. Proč do vázičky?

Myslím na priateľov, konkrétne na Petra Eliáša, jednak kvôli tomu tlačeniu, tlačil mi v osemdesiatych a deväťdesiatych všetky serigrafie, a rád si dával viedenskú kávu. Sedávali sme aj v Slávii, myslím naňho často, dívam sa na stokorunáčku a striedam to s dívaním sa na obraz Jiřího Olivu z roku 1910, Piják absintu. Pri mramorovom stolíku niekde v parížskej kaviarni sedí chlapík s pohárom absintu, podopierajúc si oboma
rukami hlavu a zasnene dívajúci sa nikam, pred ním na mramorovom stolíku vedľa
cylindra a odložených novín sedí zelená víla. Vidí ju len on, aj keď čašník v pozadí s utierkou v ruke, akoby skamenel, ju zrejme zbadal tiež.

Praha je magické miesto, o tom niet pochýb. Mne sa dnes nadránom sníval sen, že stojím na neznámom brehu neznámeho ostrova v hustej, prevaľujúcej sa hmle a počúvam húkanie odchádzajúcej lode. Áno, Kampa je ostrov a bývajú tu aj hmly. Také, ako maľoval ďalší z pražských maliarov Jakub Schikaneder.

Tak idem si dať opraviť hodinky a potom naspäť po Moste Legií naspäť na Kampu dotlačiť kvety, teda stáť, sedieť a dívať sa, ako tlačí Štěpán.

Krásny slnečný deň, ako sa na magické mesto patrí.

A na záver ešte báseň na kanálovom poklope.

Slovo moderní je velmi staré.

Jiří Kolář