Z biznisového prostredia a s ilúziou o slušnosti šiel s Kiskom do politiky. Dnes ju Marek Antal prirovnáva k latríne

Marek Antal sa v roku 2019 rozhodol opustiť oblasť IT, v ktorej sa dlhé roky pohyboval na vysokých manažérskych pozíciách – bol pri zakladaní spoločnosti GlobalLogic Slovakia, Ness KDC alebo aj klastra Košice IT Valley.

Presvedčil ho projekt vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku, z ktorého vznikla strana Za ľudí. Bol členom predsedníctva a šéfom strany v Košickom kraji. Po voľbách v roku 2020 pár mesiacov sedel ako poslanec v Národnej rade, potom sa stal štátnym tajomníkom na ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie (MIRRI).

Vydržal tam iba rok, odišiel po nezhodách s ministerkou Veronikou Remišovou. Ostré spory s ňou mal aj v strane, ktorú Remišová prevzala po Kiskovi. Marek Antal opustil stranu Za ľudí v septembri 2021 spolu s Máriou Kolíkovou a oponentmi predsedníčky.

Potom bol poradcom práve ministerke spravodlivosti Kolíkovej a neskôr pôsobil v spoločnosti Valaliky Industrial Park, ktorá patrí pod rezort hospodárstva. Keď SaS vlani odišla z vlády, Antal skončil s prácou pre príchod automobilky Volvo.

Nestáva sa často, aby sa vrcholoví manažéri v korporáciách presunuli do politiky takým spôsobom, že išli budovať stranu od základov. Marek Antal si to vyskúšal, ale po dvoch rokoch zo Za ľudí znechutene vystúpil. Podobné pocity má aj z politiky ako takej.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

• prečo sa vzdal zámeru kandidovať za primátora Košíc;
• čo ho sklamalo na zasadnutiach vlády a koaličnej rady;
• koho a prečo Igor Matovič nazval hanlivými výrazmi;
• čo mu prekážalo na štátnych úradníkoch;
• čo ho prinútilo napísať Veronike Remišovej „hnusný mail“;
• prečo Miroslav Kollár nebol vhodnou alternatívou na post predsedu strany.

Kto vás prehovoril, aby ste v roku 2019 vstúpili do politiky? Bol to priamo Andrej Kiska?

Prehovoril je možno silné slovo. Skôr by som to nazval impulzom. Áno, ak by nebol projekt Andreja Kisku, asi by som do politiky nevstúpil.

Čo zavážilo?

Bolo to špeciálne obdobie po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice, keď sme mnohí cítili istú potrebu niečo urobiť. Ja som ten pocit mal už dlhšie. Ale čo zavážilo? Asi rozvaha a slušnosť. Očakával som, že tieto veci do politiky prinesie Kiskov projekt.

Viem, že aj predtým – skôr, než ste vstúpili do Za ľudí – ste mali politické ponuky. Napríklad kandidovať za primátora mesta Košice v roku 2018. Prečo ste to odmietli?

Vtedy som dosť podrobne študoval, pred akými problémami stojí mesto. No napokon som usúdil, že nie som na to celkom pripravený. A navyše som mal v rodine isté okolnosti, pre ktoré som sa jej musel venovať. Keby som sa pustil do primátorskej kampane, nebolo by možné to časovo zladiť.

Čo znamená, že ste sa necítili celkom pripravený?

Registroval som šírku a komplexnosť problémov, ktoré prináša riadenie mesta. Hneď ašpirovať na primátora by bol asi priveľmi rázny vstup do lokálnej politiky, s ktorou som predtým nemal žiadnu priamu skúsenosť.

Napokon ste podporovali Milana Lesňáka, ale voľby v roku 2018 vyhral súčasný primátor Jaroslav Polaček. Dodatočne ste si nepovedali, že ste to mohli skúsiť?

Nemal som takú emóciu. Možno som si povedal, že škoda, že sa nepodarilo uspieť Milanovi Lesňákovi. (Napokon sa tesne pred voľbami vzdal kandidatúry v prospech nezávislej Aleny Bašistovej, tá však skončila až tretia – pozn. red.). Vtedy som ho podporil, dnes by som to už neurobil.

Aký pocit z politiky u vás prevláda? Z čoho ste za ten krátky čas vytriezveli, čo vás prekvapilo? 

Pre mňa bolo dôležité, aby sme po roku 2020 priniesli do politiky úplne novú úroveň kultúry. Ako štátny tajomník som sa dostával napríklad aj na koaličné rady alebo zasadnutia vlády. S veľkou pietou som prišiel do miestnosti, kde zasadá vládny kabinet. Ale videl som tam niečo úplne iné než to, čo som očakával. Ťažko by sa to dalo nazvať nová kultúra politiky. Dominantný pocit z toho je sklamanie.

Namiesto novej kultúry ste tam videli nekultúru?

Prekvapil ma spôsob komunikácie a to, ako navzájom na seba reagovali členovia vlády. Často nešlo o to, či niekto prednesie užitočný nápad alebo návrh, prípadne o to, čo je na ňom dobré alebo zlé, podstatné bolo, či mám dosť podpory na to, aby som ho pretlačil.

Pre mňa bolo dôležité, aby sa presadzovali dobré nápady a odbornosť. Lenže bolo to skôr o tom, či sa dá na tom nápade zviditeľniť a ako.

Možno to znie naivne, lebo rozumiem, že podstatou politiky je hľadanie podpory a presadzovanie nejakých riešení –, ale môj hlavný pocit sklamania vychádza z toho, že tieto zákulisné dohody boli dominantné a často na úkor dobrých nápadov.

Mierite na ostré verbálne spory medzi Richardom Sulíkom a Igorom Matovičom, čo prostredníctvom viacerých členov vlády čoraz viac presakovalo na verejnosť? Z toho pramenilo vaše znechutenie?

Áno. Presne tak. Ale nielen z toho. Jeden koaličný partner vybočoval, tak mu zvyšok koalície znepríjemňoval život. Malo to svoj postupný vývoj. Na začiatku boli dlhé interné diskusie, a ak nedošlo k dohode, začali sa verejné tlačovky a postupne sa pritvrdzovalo.

Kto bol z vášho pohľadu hlavným generátorom tej nekultúrnosti?

Nehovorím len o dvoch ľuďoch. Stretol som tam veľa vzdelaných a schopných ľudí. Žiaľ, tí kričiaci a nekultúrni ich vždy prekričia.

Hovoríme len o zasadnutiach vlády, keď bol premiérom Igor Matovič?

Áno. Napríklad si pamätám na projekt