Dušan Karolyi
Marek Antal sa v roku 2019 rozhodol opustiť oblasť IT, v ktorej sa dlhé roky pohyboval na vysokých manažérskych pozíciách – bol pri zakladaní spoločnosti GlobalLogic Slovakia, Ness KDC alebo aj klastra Košice IT Valley.
Presvedčil ho projekt vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku, z ktorého vznikla strana Za ľudí. Bol členom predsedníctva a šéfom strany v Košickom kraji. Po voľbách v roku 2020 pár mesiacov sedel ako poslanec v Národnej rade, potom sa stal štátnym tajomníkom na ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie (MIRRI).
Vydržal tam iba rok, odišiel po nezhodách s ministerkou Veronikou Remišovou. Ostré spory s ňou mal aj v strane, ktorú Remišová prevzala po Kiskovi. Marek Antal opustil stranu Za ľudí v septembri 2021 spolu s Máriou Kolíkovou a oponentmi predsedníčky.
Potom bol poradcom práve ministerke spravodlivosti Kolíkovej a neskôr pôsobil v spoločnosti Valaliky Industrial Park, ktorá patrí pod rezort hospodárstva. Keď SaS vlani odišla z vlády, Antal skončil s prácou pre príchod automobilky Volvo.
Nestáva sa často, aby sa vrcholoví manažéri v korporáciách presunuli do politiky takým spôsobom, že išli budovať stranu od základov. Marek Antal si to vyskúšal, ale po dvoch rokoch zo Za ľudí znechutene vystúpil. Podobné pocity má aj z politiky ako takej.
V rozhovore okrem iného vysvetľuje:
- prečo sa vzdal zámeru kandidovať za primátora Košíc;
- čo ho sklamalo na zasadnutiach vlády a koaličnej rady;
- koho a prečo Igor Matovič nazval hanlivými výrazmi;
- čo mu prekážalo na štátnych úradníkoch;
- čo ho prinútilo napísať Veronike Remišovej „hnusný mail“;
- prečo Miroslav Kollár nebol vhodnou alternatívou na post predsedu strany.
Kto vás prehovoril, aby ste v roku 2019 vstúpili do politiky? Bol to priamo Andrej Kiska?
Prehovoril je možno silné slovo. Skôr by som to nazval impulzom. Áno, ak by nebol projekt Andreja Kisku, asi by som do politiky nevstúpil.
Čo zavážilo?
Bolo to špeciálne obdobie po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice, keď sme mnohí cítili istú potrebu niečo urobiť. Ja som ten pocit mal už dlhšie. Ale čo zavážilo? Asi rozvaha a slušnosť. Očakával som, že tieto veci do politiky prinesie Kiskov projekt.
Viem, že aj predtým – skôr, než ste vstúpili do Za ľudí – ste mali politické ponuky. Napríklad kandidovať za primátora mesta Košice v roku 2018. Prečo ste to odmietli?
Vtedy som dosť podrobne študoval, pred akými problémami stojí mesto. No napokon som usúdil, že nie som na to celkom pripravený. A navyše som mal v rodine isté okolnosti, pre ktoré som sa jej musel venovať. Keby som sa pustil do primátorskej kampane, nebolo by možné to časovo zladiť.
Čo znamená, že ste sa necítili celkom pripravený?
Registroval som šírku a komplexnosť problémov, ktoré prináša riadenie mesta. Hneď ašpirovať na primátora by bol asi priveľmi rázny vstup do lokálnej politiky, s ktorou som predtým nemal žiadnu priamu skúsenosť.
Napokon ste podporovali Milana Lesňáka, ale voľby v roku 2018 vyhral súčasný primátor Jaroslav Polaček. Dodatočne ste si nepovedali, že ste to mohli skúsiť?
Nemal som takú emóciu. Možno som si povedal, že škoda, že sa nepodarilo uspieť Milanovi Lesňákovi. (Napokon sa tesne pred voľbami vzdal kandidatúry v prospech nezávislej Aleny Bašistovej, tá však skončila až tretia – pozn. red.). Vtedy som ho podporil, dnes by som to už neurobil.
Aký pocit z politiky u vás prevláda? Z čoho ste za ten krátky čas vytriezveli, čo vás prekvapilo?
Pre mňa bolo dôležité, aby sme po roku 2020 priniesli do politiky úplne novú úroveň kultúry. Ako štátny tajomník som sa dostával napríklad aj na koaličné rady alebo zasadnutia vlády. S veľkou pietou som prišiel do miestnosti, kde zasadá vládny kabinet. Ale videl som tam niečo úplne iné než to, čo som očakával. Ťažko by sa to dalo nazvať nová kultúra politiky. Dominantný pocit z toho je sklamanie.
Namiesto novej kultúry ste tam videli nekultúru?
Prekvapil ma spôsob komunikácie a to, ako navzájom na seba reagovali členovia vlády. Často nešlo o to, či niekto prednesie užitočný nápad alebo návrh, prípadne o to, čo je na ňom dobré alebo zlé, podstatné bolo, či mám dosť podpory na to, aby som ho pretlačil.
Pre mňa bolo dôležité, aby sa presadzovali dobré nápady a odbornosť. Lenže bolo to skôr o tom, či sa dá na tom nápade zviditeľniť a ako.
Možno to znie naivne, lebo rozumiem, že podstatou politiky je hľadanie podpory a presadzovanie nejakých riešení –, ale môj hlavný pocit sklamania vychádza z toho, že tieto zákulisné dohody boli dominantné a často na úkor dobrých nápadov.
Mierite na ostré verbálne spory medzi Richardom Sulíkom a Igorom Matovičom, čo prostredníctvom viacerých členov vlády čoraz viac presakovalo na verejnosť? Z toho pramenilo vaše znechutenie?
Áno. Presne tak. Ale nielen z toho. Jeden koaličný partner vybočoval, tak mu zvyšok koalície znepríjemňoval život. Malo to svoj postupný vývoj. Na začiatku boli dlhé interné diskusie, a ak nedošlo k dohode, začali sa verejné tlačovky a postupne sa pritvrdzovalo.
Kto bol z vášho pohľadu hlavným generátorom tej nekultúrnosti?
Nehovorím len o dvoch ľuďoch. Stretol som tam veľa vzdelaných a schopných ľudí. Žiaľ, tí kričiaci a nekultúrni ich vždy prekričia.
Hovoríme len o zasadnutiach vlády, keď bol premiérom Igor Matovič?
Áno. Napríklad si pamätám na projekt širokopásmového internetu do každej domácnosti na Slovensku, ktorý bol veľmi dobre pripravený a mal byť dotovaný aj z eurofondov. Keď sa dostal na rokovanie vlády, Matovič nazval predkladateľov projektu hanlivými výrazmi a zhodil ho zo stola. Oni tam sedeli vedľa mňa, ten projekt vypracovali, dali doň svoju odbornosť.
Koho a prečo nazval hanlivými výrazmi? Hádam to nejako odôvodnil.
Ľudí z nášho ministerstva (MIRRI), ktorí to predkladali. Už si nepamätám detaily. Ale viem, že sa znevažujúco vyjadroval o tých ľuďoch aj o projekte.
Nikto mu neoponoval, že by sa mohol držať aspoň elementárnej slušnosti?
Ozvali sa niektorí ministri a zastali sa odbornosti toho projektu, ale neriešili znevažovanie v prejave premiéra. To však nebola bežná diskusia, tam nebol priestor na nejaké reakcie. To bolo vyslovenie názoru na jeden projekt – jeden z mnohých – a išlo sa ďalej.
Povedali ste, že za dôležité ste považovali odbornosť a presadzovanie dobrých nápadov. Ako sa vám darilo uplatňovať to na vašom ministerstve?
Čo sa týka tých odborných útvarov, to sa naozaj nedá porovnať s tým, na čo som bol zvyknutý v súkromnej sfére. Prišiel som na ministerstvo a chcel som veci meniť. Začal som generovať nápady, ako niektoré procesy urýchliť alebo inak nastaviť, ale narazil som na nepriestrelnú štruktúru štátnych úradníkov. Oni mali svoj štýl práce a ja som sa musel začať prispôsobovať im.
Veď to boli v podstate vaši podriadení…
Jeden vážený človek z biznisu, ktorý tam v tom čase takisto bol a zároveň pomáhal ako poradca premiéra, povedal takú vetu, že štátni úradníci sú na to, aby znemožnili politikom realizovať ich vízie. Ako bonmot sa mi to páči.
Politici by mali povedať „toto urobte“ a štátni úradníci by to mali zariadiť. Ale úradníci to zariadia po svojom. A potom vám vysvetlia, že v tej spleti komplikovaných zákonov a ustanovení sa to inak nedalo, aby to bolo právne čisté. Tomu právnemu prostrediu oveľa lepšie než politici rozumejú štátni úradníci, ktorí sa v ňom dlho pohybujú.
To prostredie je veľmi komplikované a neštruktúrované. Každá vec, ktorá sa rieši, neprechádza cez nejaký zaužívaný proces, v ktorom všetci vedia, čo majú robiť, ale skôr je to nejaká improvizácia. A stále nanovo hľadáte spôsob, ako cez ňu prejsť. Preto všetko dlho trvá. A preto štát nikdy nebude efektívny.
Podarilo sa mi však hneď po nástupe do funkcie presadiť nápad a zriadiť v Košiciach štátnu akciovú spoločnosť Slovensko IT. Trvalo to asi osem týždňov. Bolo to súčasťou širšej reorganizácie a zavedenia moderných agilných metód riadenia. Bohužiaľ, moji nástupcovia v tejto myšlienke nepokračovali.
Zjednodušené porovnanie s privátnou sférou by teda vyzeralo ako?
V biznise, ktorému rozumiem, by som nejakému pracovníkovi na nižšej úrovni povedal – taký je cieľ, toto potrebujeme a nájdi cestu. Ale tu, v prostredí úradníkov, mu poviem „urob to takto“, ale on mi donesie štyri argumenty, prečo sa to nedá. Lenže ja nie som právnik, aby som to mohol detailne skúmať a vyvracať mu to. Všetky tie regulácie v EÚ fondoch a vo verejnom obstarávaní vytvárajú bludisko.
Často sa veci dajú vyložiť aj inak. Motivácia úradníka nie je niečo urobiť, dokončiť či dokázať, ale chrániť sa. Nič nepokaziť, zostať na svojom mieste a brať plat. Oni nie sú napojení na výkon. Ale aby som bol objektívny – narazil som aj na veľa ľudí, ktorí boli šikovní, snažili sa, pracovali aj počas víkendov.
Bola to skúsenosť, ktorú si už nechcete zopakovať, a radšej budete hľadať svoje uplatnenie mimo politiky?
Nemám chuť si to zopakovať tak, že by som znova išiel do funkcie ako štátny tajomník. To naozaj nie. Ja som tam prišiel s ambíciou niečo robiť, niečo zmeniť. A niečo robiť znamená, že urobíte aj chybu alebo sa niečo nemusí nepodariť.
No na to potrebujete okolie alebo zázemie, ktoré vám drží chrbát. Inak pri prvej chybe príde niekto, ukáže na vás prstom a očierni vás. To nie je prostredie, v ktorom máte chuť pokračovať v práci.
Keď sme prišli na ministerstvo, našli sme predchodcami pripravené eurofondové projekty za 700 miliónov eur. Dnes sa realizujú na úrovni plnenia iba okolo 100 miliónov. Musia sa pritom stihnúť do konca tohto roka, ináč tie projekty prepadnú.
Čo brzdilo realizáciu tých projektov?
Ja som na túto vec upozorňoval, vravel som, že poďme tie projekty podporiť a spustiť. No v istom momente som mal dojem, že keď v tom budem pokračovať, tak sa na mňa budú ostatní pozerať ako na človeka, ktorý robí lobing pre niekoho zvonku.
Chcel som iba takpovediac otvoriť brány pre iné rezorty a organizácie, ktorým by tie projekty pomohli, aby mali možnosť čerpať pripravené peniaze. Pretože ďalšia podobná príležitosť príde až o pár rokov v ďalšom programovom období.
Ale ten inštinkt vedenia ministerstva bol podozrievanie, šetrenie, opatrnosť, paranoja z toho, kto by na tom mohol zarobiť, bez ohľadu na to, či je ten projekt dobrý. To bolo úplne nekompatibilné s tým, čo som chcel robiť.
Preto je pre vás politika teritórium, kam sa netúžite vrátiť?
Dokonca som opäť dostal ponuku, aby som kandidoval.
Od SaS?
Áno. Nevylučujem, že im pomôžem s programom, s kampaňou alebo s čímkoľvek, čo budú potrebovať, lebo vidím, že situácia na Slovensku vôbec nie je dobrá. Ale určite nemám záujem ísť do prvej línie a snažiť sa o uplatnenie v politike, ako to bolo pred štyrmi rokmi, keď vznikla strana Za ľudí.
Čo je vašou motiváciou takto, hoci len od boku, pomáhať sulíkovcom?
Pomôcť tomuto regiónu. A politika na to poskytuje možnosti. Ja žijem v Košiciach a aj naďalej tu chcem žiť. Preto si viem predstaviť, že by som do programu SaS dostal témy, ktoré by regiónu pomohli.
Ak vám tak záleží na Košiciach, nevrátite sa k myšlienke kandidovať za primátora?
Nie. Nemám takú ambíciu.
Tá ponuka od SaS bola aj na vstup do strany?
Na vstup do strany nie. Ale ja už ani nechcem byť v žiadnej strane.
Zvonku sa to javilo tak, že celé vaše znechutenie z politiky súvisí s Veronikou Remišovou. Dostali ste sa s ňou do sporu v strane a zároveň vám bola nadriadená na ministerstve.
Keď sme prišli do vlády, mali sme asi 300 ľudí (na úrade vicepremiérky pre investície a informatizáciu – pozn. red.) a začalo vznikať MIRRI. Z iných ministerstiev sme priberali ľudí, ktorí boli zodpovední za eurofondy. Počet zamestnancov na ministerstve stúpol na 650 až 700, dnes ich je tam viac než tisíc.
Z tých zhruba 700 ľudí prvý štátny tajomník – to bol vtedy Vlado Ledecký – riadil nejakých 50, ja som mal pod sebou asi 150 ľudí, ako aj dve organizácie – Slovensko IT a Národnú agentúru pre sieťové a elektronické služby –, ale tie sa nezarátavali do celkového počtu zamestnancov. Čiže ďalších asi 500 ľudí riadila sama Veronika Remišová, ktorá nikdy v živote nikoho neriadila. Pritom nemala žiaden poradenský expertný tím, ktorý by jej pomohol. A presne tak aj to riadenie ministerstva vyzeralo.
A potom sa tam diali také veci: ako štátny tajomník som navrhol odmeny svojim ľuďom. Dodatočne som sa dozvedel, že dostali vyplatené iné odmeny. V inej výške a aj iní ľudia. Svojvoľne to zmenila ministerka.
Tam náš spor eskaloval. Napísal som jej, priznávam, hnusný mail (ale bez urážok a škaredých slov) na túto tému a o spôsobe riadenia. Vtedy už boli veľké problémy aj na straníckej úrovni. Veronika Remišová sa stretnutiam vyhýbala a ani ja som o ne nestál. To bolo asi mesiac pred mojím odchodom z ministerstva.
Ako vám vysvetlila tie odmeny?
Nijako. Dokonca sa stalo aj to, že človek – môj podriadený, ktorého si ona priniesla – po mesiaci práce dostal extra odmeny. A také vysoké ako nikto nikdy predtým.
Zhruba o akej sume hovoríme?
Tritisíc eur.
Keďže to boli vaši ľudia, ministerka predsa nemohla mať prehľad, kto si akú odmenu zaslúži, nie?
Presne tak. A objavilo sa viac vecí, ktoré neboli v súlade s mojou profesionálnou etikou. A dokonca to nie je ani v súlade s tým, čo Veronika Remišová hlása. Ja chápem, že kvalitných ľudí treba odmeniť, a sám som sa o to snažil, ale takto sa to nerobí.
Pritom ste ju podporovali, keď sa rozhodovalo, kto prevezme stranu po Andrejovi Kiskovi.
Áno, bol som jej veľkým podporovateľom. Ja som na straníckej úrovni vybudoval asi najsilnejšiu krajskú organizáciu. Určite sme mali najviac členov. Pristúpil som k tomu manažérsky. Zastúpenie sme mali vo všetkých okresoch kraja okrem Gelnice.
Jej manažérske zručnosti ste vtedy ešte nepoznali?
Nie. To bol jeden z problémov strany Za ľudí. Tam sa stretlo veľa šikovných, ambicióznych a hlavne inteligentných ľudí. Nebolo to tak, že máme jedného alfa samca a ostatní len prikyvujú. Mne sa páčilo, že tam bol súboj myšlienok, že sme diskutovali o jednotlivých problémoch a o ich riešeniach.
Ale keď Andrej Kiska ohlásil svoj odchod, nemali sme nikoho, kto by ho nahradil. Myslím si, že od založenia strany do Kiskovho odchodu uplynul krátky čas a nestihli sme sa dobre spoznať.
Na druhej strane je pre mňa prekvapujúce, že za dlhé roky mám množstvo skúseností z práce s ľuďmi, no napriek tomu som Veroniku Remišovú osobnostne nedokázal ani odhadnúť. V tomto som sklamal sám seba.
Vtedy sa chcel predsedom stať aj Miroslav Kollár, tak prečo vravíte, že iného adepta na vedenie strany ste nemali?
To naozaj nebola alternatíva.
Prečo?
On bol sólista, robil všetko naopak, vždy sa chcel dostať k nejakému cieľu inou cestou než ostatní. Veď len sme prišli do parlamentu a on bol jediný, kto nepodpísal koaličnú zmluvu.
Lebo odmietol neštandardný krok, ktorý si vymyslel Igor Matovič, aby koaličnú zmluvu podpísali všetci vládni poslanci.
Áno a on sa takto zviditeľnil. Ale platí, čo som povedal – nemali sme inú alternatívu a vtedy sme ešte až tak dobre nepoznali Veroniku Remišovú. Už na sneme nás prekvapila, pretože tam mala pripravené veci, ktoré mali veľmi silový charakter.
Zvláštne postupovala napríklad aj pri nomináciách ľudí do dozorných rád štátnych podnikov. Vznikla dohoda, že tam bude pomerné zastúpenie všetkých štyroch koaličných strán. Tak sme si určili kritériá a podľa nich sme nominantov vyberali. Ona to celé odložila a vybrala si svojich ľudí. Ale tak, že sme sa o tom dozvedeli až dodatočne.
Potom sa ukázalo, že do dozorných rád v regiónoch nanominovala svojich verných. Čím si vlastne budovala akúsi paralelnú štruktúru svojich blízkych ľudí, aby ich vedela riadiť.
Keď ste začali mať pochybnosti o líderke strany, neoslovili ste Andreja Kisku, nech jej dohovorí?
Ale áno.
Čo vám radil?
Upokojiť vášne a sadnúť si za jeden stôl. Snažil sa to stmeliť, ale Veronika Remišová si už išla svojou cestou. Štiepiť sa strana začala, keď sme navrhli odvolať Mareka Krajčího z postu ministra zdravotníctva. Ten impulz vyšiel od nás zo Za ľudí, no pre ňu to bolo veľmi ťažké rozhodnutie.
Lebo nechcela ísť proti Matovičovi?
Áno a aj úprimne ľudsky verila, že Marek Krajčí je dobrý človek a takýmto spôsobom mu ublížime. Potom k tomu pribudol vynútený odchod Matoviča z postu premiéra, čo sme takisto odhlasovali na predsedníctve strany.
Veronika Remišová na jednej z nasledujúcich tlačoviek povedala, že z vlády by mal odísť Matovič aj Sulík. Ale nič také sme si na predsedníctve nepovedali. Reagovala, že to je jej osobný názor. A tam sa naštartoval veľký rozkol v strane. Nasledovali nedôstojné vnútrostranícke intrigy – napríklad fabrikovanie dôvodov na odstraňovanie nepohodlných ľudí zo straníckych funkcií –, ktoré už nemám chuť zažiť znova.
Vstupoval som do niečoho ako slušnosť, čo reprezentoval Andrej Kiska, a skončil som niekde alebo pri niečom, čo mi pripomínalo latrínu. Hovorím o straníckej politike, z ktorej som nadobudol oveľa väčšie znechutenie ako z toho, čo som zažil na ministerstve.
Zazlievate Andrejovi Kiskovi, ako rýchlo po voľbách z politiky vycúval?
Trochu áno, ale zároveň chápem, že aj on bol v nejakej pozícii – osobnej, zdravotnej –, na základe ktorej sa rozhodoval.
Zazlievate mu najmä záver kampane, keď sa v Poprade nechal nachytať s tými videami?
On to hneď veľmi chlapsky uznal a ospravedlnil sa.
Ak by ste neboli štátnym tajomníkom, ale ministrom, a chceli by ste chod rezortu priblížiť chodu úspešnej firmy, čo by ste zmenili?
To nie je o tom, že príde nejaký minister, urobí nejaké zmeny a veci sa zásadne zmenia. Ale zároveň platí, že je dôležité mať na kľúčových miestach stabilných profesionálov, ktorí nebudú vymenení pri každej zmene vládnej garnitúry. To súvisí so zákonom o štátnej službe. Ten by sa mal prekopať, aby sme štátnu službu sprofesionalizovali.
Možno by bolo lepšie mať o tridsať percent menej úradníkov, ale kvalitnejších, lepšie zaplatených a chránených pri výmenách vládnych garnitúr.
Lenže každá garnitúra sa takýchto štrukturálnych krokov – ktoré možno prinesú efekt o tri-štyri-päť-šesť rokov – bojí. Zbierajú len nízko zavesené ovocie. Ak sa má niečo zmeniť, jednoznačne musí prísť vyššia profesionalizácia.
Na ministerstve neexistujú plány systémového rozvoja ľudí. Nie sú rozpočty na to, aby sme ich vzdelávali jazykovo, odborne či „softskillovo“. A keď sa nájdu na nejaký projekt, tak jeho plnenie sa neraz iba predstiera. V tomto je tam naozaj pravek.
„Ja som si už myslel, že všetko o IT viem, a odrazu som sa ocitol v prostredí, kde som zistil, že o komplikovaných vzťahoch v štátnom IT neviem nič. Tá kritická znalosť toho, aký komplikovaný je štát, mi chýbala,“ povedali ste pred časom pre Denník E. Aj v tomto citáte treba hľadať odpoveď, prečo v politike nevidíte svoju perspektívu?
IT by malo zjednodušovať náš život – znižovať počet úradníkov, zrýchliť vybavovanie požiadaviek občanov, spružniť komunikáciu medzi úradom a občanom.
Lenže ministerstvá majú vlastnú právnu subjektivitu a navyše každé patrí pod inú politickú stranu. Tie chcú o všetkom rozhodovať. Keď prídeme s nejakým IT riešením v prospech občanov, ktoré ide naprieč viacerými rezortmi, narážame na neochotu ministerstiev spolupracovať. Tie majú vlastné rozpočty, vlastných dodávateľov jednotlivých IT systémov, vlastných správcov. A nechcú sa toho zbaviť.
Ak by váš dobrý známy, povedzme šéf nejakej IT firmy, dnes dostal podobnú ponuku vstúpiť do politiky ako vy v roku 2019 od Andreja Kisku, a prišiel by za vami sa opýtať, či mu to odporúčate, čo by ste mu poradili?
Povedal by som mu, že to treba skúsiť. Ale s tým, že mal by mať jasne zadefinovaný priestor v novej strane, kompetencie a podporu najbližšieho okolia. To znamená zobrať si zopár ľudí, na ktorých sa vie vždy spoľahnúť.
Aké sú vaše ďalšie pracovné plány?
Nemám teraz v pláne hrnúť sa do niečoho veľkého. Som vo fáze, že si usporadúvam pocity zo svojho doterajšieho kariérneho života, získavam istý nadhľad a na základe neho potom prijmem nejaké rozhodnutie, čo ďalej.
Aký segment by to mal byť? Už nie IT?
Možno biznis development, prepojený s inováciami, ktoré sa ešte len teraz dostávajú do praxe. A niekoľko takých vidím.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
