Diplomatka Novotná o invázii do Iraku: História nám síce dodá dôkazy, ale neodčiní skutky, ktoré sme urobili

Pred dvadsiatimi rokmi – 19. marca 2003 – sa začala letecká fáza invázie spojeneckých vojsk do Iraku. Vojská Spojených štátov, Veľkej Británie, Austrálie a Poľska vtedy vtrhli do krajiny, o ktorej predpokladali, že vlastní a vyvíja chemické zbrane. Ako sa neskôr ukázalo, nebola to pravda.

Invázii predchádzali zasadnutia Valného zhromaždenia a Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, na ktorých Slovensko zastupovala diplomatka a veľvyslankyňa Klára Novotná.

„Zodpovednosť sme vtedy mali všetci, aj Slovensko, ktoré som v tom čase reprezentovala,“ hovorí v rozhovore. „Dnes, s odstupom času, keď sa už informácie vyhodnotili na základe nazbieraných a prešetrených dôkazov, spomínam si na slová jednotlivcov, ktorí varovali. Napríklad na slová francúzskeho ministra zahraničných vecí Dominiquea de Villepina, ktorý v januári 2003 všetkých vystríhal, že vojenský zásah by bol najhorším možným riešením.“

Ako si na to obdobie spred dvadsiatich rokov spomínate?

Spomienky sú aj po dvadsiatich rokoch čerstvé. Možno ich oživilo aj to, čo sa v súčasnosti deje za našimi východnými hranicami. S odstupom času a s informáciami, ktoré dnes máme, sa, samozrejme, celá situácia hodnotí ináč. Vtedy boli emócie veľmi silné.

Hoci sa akumulácia nedôvery medzi svetom, Spojenými štátmi a Irakom začala už niekde v 80. rokoch v nadväznosti na vojnu medzi Irakom a Iránom, všetko, čo samotnej invázii v marci 2003 predchádzalo, sa dialo predovšetkým v kontexte teroristického útoku z 11. septembra 2001 v Spojených štátoch. Tento útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku (a iné ciele vo Virgínii – pozn. red.) celý svet odsúdil ako útok na univerzálne hodnoty ľudstva a humanizmus. Odsúdili ho aj Bezpečnostná rada a Valné zhromaždenie OSN, čo sa stalo pozitívnym precedensom pre všetko ostatné, čo nasledovalo.

Dnešný minister zahraničných vecí Ruskej federácie Sergej Lavrov bol vtedy veľvyslancom Ruskej federácie pri OSN a vyslovil sa proti invázii. Argumentoval aj tým, že by šlo o porušenie štátnej integrity Iraku. V kontexte ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2022, respektíve už v roku 2014, to vyznieva ako veľký paradox, nemyslíte?

Sergej Lavrov niekoľkokrát vystúpil proti porušeniu štátnej integrity Iraku, ale treba dodať, že Vladimir Putin osobne naznačil, že ak sa situácia v Iraku nezmení a Irak bude ohrozovať svet, tak aj Ruská federácia vojnu pod vedením USA podporí. Vtedajší ruský minister zahraničných vecí Igor Ivanov po vystúpení Colina Powella v Bezpečnostnej rade zdôraznil potrebu poskytnúť inšpektorom OSN viac času.

Vtedajší americký prezident George W. Bush začal formálne obhajovať inváziu do Iraku už na Valnom zhromaždení OSN 12. septembra 2002 – vo svojom prejave k prvému výročiu pádu newyorských Dvojičiek. Trvalo takmer dva mesiace, kým Bezpečnostná rada v novembri 2002 prijala známu rezolúciu číslo 1441, ktorou sa svet jednoznačne postavil za odzbrojenie Iraku od zbraní hromadného ničenia. V predchádzajúcich dvanástich rokoch bolo totiž prijatých viac ako šestnásť rezolúcií, v ktorých OSN obvinila Irak z podstatného porušovania svojich záväzkov. Nová rezolúcia dávala krajine príležitosť ubezpečiť svet, že Irak preň nie je a nebude hrozbou.

V stredu 5. februára 2003 vystúpil na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN vtedajší americký minister zahraničných vecí Colin Powell s prejavom, ktorý o dva roky neskôr (už mimo funkcie) označil za svoju „bolestivú“ chybu. Snažil sa v ňom presvedčiť členské štáty OSN, aby dali povolenie na inváziu. Tvrdil, že Spojené štáty majú dôkazy o tom, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia. Po rokoch sa ukázalo, že to nebola pravda.

Colin Powell na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN premietol videozáznamy (údajných) mobilných biologických výskumných laboratórií a iných bezpečnostných hrozieb a poukázal tým na demonštráciu ničivej sily, ktorá svetu zo strany Iraku hrozila. Hoci sa mu nepodarilo zmeniť zásadný postoj celej Bezpečnostnej rady OSN – napríklad Francúzsko, Rusko, Čína a ani Nemecko (ktoré bolo vtedy jej nestálym členom – pozn. red.) tieto argumenty neprijali – podarilo sa mu pritvrdiť celkový tón OSN, a teda aj Bezpečnostnej rady voči Iraku a nastaviť pripravenosť krajín na akciu.

Prečo pre Bezpečnostnú radu neboli americké obvinenia voči Iraku dostatočne presvedčivé?

Hlavný inšpektor, šéf Komisie OSN pre monitorovanie, overovanie a inšpekciu (UNMOVIC) Hans Blix v tom čase Bezpečnostnej rade predložil správu o situácii v Iraku. Skonštatoval v nej, že Iračania sú už v spolupráci aktívnejší. Zároveň spochybnil presnosť interpretácie satelitných snímok, ktoré predložil Colin Powell. Generálny riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Mohammed ElBaradei tiež povedal, že neverí, že Iračania majú program jadrových zbraní.

Powellovo vyhlásenie pred OSN však mnohí ľudia v USA prijali ako dôkaz. Treba chápať, že civilný svet – ale hlavne občania a občianky Spojených štátov amerických – bol šokovaný tým, čo sa voči nim 11. septembra 2001 udialo. Všetky obvinenia prijali ako dôkazy a s napätím čakali na riešenie. Európu však Colin Powell nepresvedčil.

Keď dal 16. marca 2003 George W. Bush irackému prezidentovi Saddámovi Husajnovi ultimátum, aby opustil Bagdad, všetci sme vedeli, čo sa stane. OSN stiahla z Iraku všetkých svojich inšpektorov, odišli odtiaľ všetky medzinárodné organizácie. O niekoľko dní sa invázia skutočne začala.

Čo sa dialo v zákulisí oficiálnych rokovaní v Bezpečnostnej rade?

Pred týmto rozhodnutím prebiehala medzi členmi Bezpečnostnej rady dlhá diskusia o tom, ako situáciu riešiť. Bolo to veľmi silné, profesionálne aj emočne náročné obdobie, nehovoriac o nespočetných hodinách denných aj nočných zasadnutí.

Bushova administratíva vytvorila takzvanú „koalíciu krajín podporovateľov“ (Coalition of the Willing), ktoré inváziu vojensky alebo politicky podporili a podporili aj následnú vojenskú prítomnosť v Iraku po invázii. Išlo o 49 krajín vrátane Slovenska, z ktorých štyri prispeli vojenskými jednotkami do inváznych síl (Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Austrália a Poľsko).

Ako vidíte spomínané udalosti dnes, s odstupom času a najmä s tými informáciami, ktoré máme?

Nikto nie je nikdy taký múdry, aby mohol v danom okamihu jednoznačne povedať, že je pripravený rozhodnúť o takej závažnej záležitosti a že má všetky informácie – a všetky správne informácie – na to, aby vedel rozhodnúť. Zodpovednosť sme vtedy mali všetci, aj Slovensko, ktoré som v tom čase reprezentovala, a z pokynu ústredia (ministerstvo zahraničných vecí – pozn. red.) som v Bezpečnostnej rade OSN vystúpila s presným stanoviskom a postojom Slovenskej republiky. Zodpovednosť je teda nevymazateľná.

No dnes, s odstupom času, keď sa už informácie vyhodnotili na základe nazbieraných a prešetrených dôkazov, spomínam si na slová jednotlivcov, ktorí varovali. Napríklad na slová francúzskeho ministra zahraničných vecí Dominiquea de Villepina, ktorý v januári 2003 všetkých vystríhal, že vojenský zásah by bol najhorším možným riešením. Zároveň však v tom čase ešte pripustil, že by Irak mohol mať pokračujúci program chemických a jadrových zbraní.

Po tom, ako Hans Blix predložil svoju podrobnú správu a niektoré úvahy o nebezpečenstvách v Iraku spochybnil, de Villepin upozornil, že treba niektoré veci dodatočne potvrdiť. Povedal, že inšpekcie začínajú prejavovať skutočný pokrok a že vzhľadom na vtedajší stav spravodajských informácií sa ešte dá zabrániť tomu najhoršiemu. Podrobne tiež opísal tri hlavné riziká predčasného využitia vojenskej možnosti.

Napríklad?

Upozornil najmä na nevyčísliteľné dôsledky pre stabilitu regiónu, dlhé roky poznačeného vážnymi krízami, rozbrojmi a výraznými odlišnosťami. Ten región je veľmi krehký dodnes a história dáva za pravdu mnohým, ktorí hovoria, že k tomu značne prispeli práve udalosti spred dvadsiatich rokov. De Villepin už vtedy poznamenal, že možnosť vojny sa môže zdať a priori najrýchlejšia, ale tiež upozornil, že svet nesmie zabúdať, že po víťazstve vo vojne treba vybudovať mier. Vo vášnivom prejave poukázal na dramatické skúsenosti „starej Európy“ počas druhej svetovej vojny.

Jeho slová sa vtedy dobre počúvali a zožali veľký potlesk. No treba priznať aj to, že (pod ťarchou a vplyvom teroristických útokov) ich nakoniec prevážili argumenty Spojených štátov. Dnešok pritom dokazuje, že de Villepin mal pravdu.

Aká bola reakcia ostatných členov Bezpečnostnej rady?

Veľká Británia a Spojené štáty americké jeho postoj ihneď skritizovali – a získali potlesk tiež. Spomínaný vášnivý prejav Colina Powella, inak pokojného profesionála, bývalého vojaka, ktorý predniesol trasľavým hlasom, urobil na všetkých prítomných silný dojem. Nikomu z nás, ktorí sme tam sedeli, neušlo, že si uvedomuje konzekvencie svojho vystúpenia a že mu nie je všetko jedno. Keď sa pozriete na dobovú fotku, mnohí sa pri tom prejave chytali za hlavu. Boli zúfalí z toho, čo tento svet, nás všetkých, čaká.

Aké je teda hodnotenie vtedajšej situácie z dnešného pohľadu?

Dnes je to jednoduché zhodnotiť, pretože vieme, ako sa k tomu všetkému postavil nielen Colin Powell osobne, ale aj mnohí ostatní prominentní hráči vtedajšej situácie. Powell svoj prejav oľutoval. V rokoch 2004 a 2005 opakovane priznal, že väčšina jeho prezentácie bola nepresná. V roku 2012 vysvetlil, že v tom čase si naozaj myslel, že je to tak správne. Poukazoval najmä na to, že prezident (G. W. Bush) si vtedy myslel, že je to správne – pričom minister je výkonná moc – a nezabúdajme ani na to, že rovnako si to myslel americký kongres.

Platí však, že história nám síce dodá dôkazy, ale neodčiní skutky, ktoré sme urobili alebo pri ktorých sme pripustili, aby sa stali.

Akú dôležitosť majú krajiny ako Slovensko v multilaterálnej diplomacii?

Veľkosť krajiny je dôležitá, ale nemusí byť vždy rozhodujúca. V rámci OSN a v rámci všetkých jej agentúr je hlas každej krajiny nezávisle od jej veľkosti rovnaký. Znamená to, že koľko je členských krajín, toľko je aj hlasov a každý hlas má rovnakú váhu a vážnosť.

Druhá vec je, čo sa deje pre to, aby sa pri hlasovaní krajina názorovo naklonila určitým smerom. Sú za tým veľké množstvá bilaterálnych rokovaní v snahe dosiahnuť obojstranne prijateľný výsledok v prospech veci aj krajiny.

Slovensko ako rozlohou a počtom obyvateľov malá krajina teda pri všetkom „historicky veľkom“ nie je iba štatistom? Čo pre to robíme, aby sme ním neboli?

Ak platí, že malá krajina má rovnaký hlas ako veľká, znamená to, že vie veci buď prekaziť, alebo podporiť. Práve malé krajiny preto musia mať dobrú, silnú a ambicióznu diplomaciu. Je dôležité, aby sme ako krajina neboli štatisti, ale aby sme mali svojich zástupcov a zástupkyne aj vo výkonných orgánoch medzinárodných organizácií. Musíme pracovať na mnohých bilaterálnych poliach, aby sme si podporu získali a udržali a aby sme mali pri rozhodovacom stole silný hlas, podporený vlastnými a „nepriestrelnými“ argumentmi.

Slovenská diplomacia dosiahla vo svojej 30-ročnej histórii významné úspechy. Mnohí ľudia si neuvedomujú, že dosiahnutie členstva v Európskej únii v horizonte desiatich rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky je mimoriadny úspech. Pre každého z nás je to aj pridaná hodnota, ktorá však nie je garantovaná bez toho, aby si ju krajina a jej občania vážili a zveľaďovali, napríklad aj svojou účasťou v eurovoľbách. Rovnako sa to týka členstva Slovenska v Severoatlantickej únii.

Spomíname významné historické udalosti posledných desaťročí, tých však v živote diplomatky asi nie je veľa. Ako sa na prínosné veci pre krajinu premieňa bežná diplomatická rutina?

V diplomacii podľa mňa nemôže byť žiaden deň a žiadna situácia rutinou. Nič nesmiete podceniť. Aj niečo, čo naoko vyzerá ľahko, veselo a nevinne, môže mať za sebou zámer či záujem – v dobrom aj v tom zložitejšom zmysle slova.

Diplomacia je profesia, ktorú treba mať rád a ktorej treba venovať absolútne všetok čas, energiu a podrobiť jej aj súkromie. Ja som to robila počas tridsiatich rokov svojej kariéry a neľutujem to. Cítim sa obohatená skúsenosťami, vedomosťami a obrovským množstvom kontaktov, ktoré počas dlhej diplomatickej praxe prirodzene každý získa.

Čo je dôležité pre to, aby svoju prácu diplomatky/diplomati robili dobre?

Je rozdiel, či ide o pôsobenie v bilaterálnej alebo v multilaterálnej diplomacii. V oboch prípadoch je však pre chápanie súvislostí nevyhnutné denné štúdium reálií, informácií a následné vedenie dialógu.

Diplomacia je umenie. Povedala by som dokonca, že často je „umením nemožného“. Keď sa to nemožné podarí, hoci možno aj ináč, než sa to na začiatku javí, je to veľmi povzbudivé. Osobne si myslím, že diplomacia je aj veľmi kreatívna, inšpiratívna, seriózna a zodpovedná práca – s ľuďmi aj s dôležitými témami.

V roku 2003 ste z rúk vtedajšieho generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana prevzali ocenenie UN Award for Women Who Make a Difference. Jeho názov možno preložiť ako „Ocenenie pre ženy, ktoré sa zaslúžili o zmenu“. Aký zmysel malo pre vás?

Možno očakávate veľkolepú odpoveď, ale žiadnu nemám. Netreba v tom hľadať vysoký zámer. Myslím si, že stačí, ak si človek svoju prácu robí poctivo, úprimne, dôveryhodne a, samozrejme, faktograficky. Byť komunikatívny a – ako to stále zdôrazňujem – využívať silu dialógu.

Toto ocenenie som získala spolu s estónskou kolegyňou za našu diplomatickú komunikáciu s pozitívnym obsahom. Kofi Annan nám vtedy povedal, že sme zapríčinili, že ľudia začali ináč rozmýšľať. Totiž hovoriť a povedať niečo, čo dáva veciam kontext, čo ovplyvní rozhovory a dané kauzy tak, že ich posunie do nového svetla, je umenie. To je rozdiel medzi rutinou a vysokou diplomaciou. Diplomacia je podľa mňa tá posledná profesia, ktorá môže byť rutinná.

Chcem však zdôrazniť, že sama sa na to ocenenie nepozerám tak, že sme zmenu urobili tým alebo vďaka tomu, že sme ženy. Urobili sme ju tým, že sme boli otvorené dialógu s ľuďmi často iného názoru.

O svojom pôsobení vo svetovej diplomacii a v zahraničnej politike veľmi zaujímavo písala napríklad bývalá americká veľvyslankyňa v OSN, neskôr ministerka zahraničných vecí Madeleine Albright. Aké výzvy stoja pred diplomatkami a do akej miery sú dané práve tým, že je dotyčná osoba ženou?

V diplomacii som vyše tridsať rokov, no na začiatku som si nikdy neuvedomovala, že by medzi ženami a mužmi v diplomacii – čo sa týka šancí – mohol byť rozdiel. V roku 1991, keď som do diplomacie nastupovala, som mala možnosť tri mesiace pôsobiť na pracovnom pobyte v bavorskej štátnej kancelárii. Bola to dobrá škola na to, aby ma to poznačilo na celý život. Ženy aj muži sa tam vzájomne počúvali, s rešpektom a akceptáciou. Práca a témy s ňou spojené boli jediným motívom všetkých stretnutí. Priateľstvá sa na pracovisku neuzatvárali. Myslím si, že takto by mala vyzerať diplomacia všade, a verím, že jedného dňa aj bude.

Naznačujete, že dnes to tak nie je?

Žiaľ, medzičasom som za tých 30 rokov zažila a mala pocit, že u nás to funguje inak. Nemala som ťažkosti s tým, že by som mala menej príležitostí len preto, lebo som žena, ale musím úprimne priznať, že dnes som sklamaná z toho, že sa naša spoločnosť v tejto téme nijako významne neposunula. Dúfala som, že v roku 2023 už budeme trochu bližšie k štandardným demokratickým spoločnostiam, čo sa týka rovnosti príležitostí a akceptácie odborných názorov.

Čím to podľa vás je, že medzi mužmi a ženami stále robíme rozdiely?

Je to celospoločenský problém. Absolútne to nevidím ako problém diplomacie a už vôbec nie problém žien samotných. Naopak, považujem to za problém mužov. Vezmite si, že ženy nemajú problém rešpektovať a akceptovať mužov. Nepoznám takú ženu, ktorá by odišla, nepočúvala, nejako sa zatvárila alebo čo len uškrnula, keď na vážnu tému hovorí muž. No zažívala som a zažívam veľa situácií, keď sa začali čudne správať alebo dávať silno najavo svoju nevôľu muži, keď o vážnej téme povedala svoju mienku žena. Obávam sa, že bude ešte chvíľu trvať, kým sa to podarí zmeniť.

Žiaľ, aj vo svojej praxi zažívam, že sa berie do úvahy viac to, kto niečo hovorí, než to, čo hovorí. Máme čo robiť, aby sme mladým ľuďom dopriali stav, v ktorom nebude možné rozoznať, či niečo hovorí žena alebo muž. Práve mladí ľudia mi však dávajú nádej. Mnohí študujú v zahraničí a tam vidia, že je absolútne neúnosné a do budúcnosti by si tým veľmi uškodili, ak by tému rodovej rovnosti nemali spracovanú. Vlastne ani jeden z mužov, ktorých poznám a ktorí majú zahraničné skúsenosti, sa takto neprejavil. Iné ako rovnocenné správanie by bolo pre nich celkom určite diskvalifikačné.

V jednom svojom texte som to nazvala prezumpciou ženskej kompetentnosti – kým žene v nejakej pozícii nedokážeme, že je nekompetentná, mali by sme predpokladať, že kompetentnou je, ak má na danú pozíciu potrebné vzdelanie aj skúsenosť.

V praxi to však nefunguje, lebo nie všetci sú nastavení tak, ako hovoríte. Osobne mám veľký otáznik aj pri téme ženskej solidarity, pretože sú aj ženy, ktoré chcú byť favoritky. Chcú byť uprednostnené a v konečnom dôsledku sa radšej pridajú k väčšine. Našťastie sú aj výnimky, ktoré rozmýšľajú ináč.

Nemyslím si však, že túto tému treba nejako mimoriadne rozoberať a už vôbec nie iba medzi ženami. Treba spoločnosť naučiť ináč myslieť a cítiť. Vidieť výhody toho, že sme tu ženy a muži spoločne a že sa rešpektujeme. Ak chceme dobrý svet, musíme spoločne robiť dobré rozhodnutia a pri tom sa k sebe musíme slušne správať všetci navzájom.

Fungujú ženy v diplomacii inak ako muži?

O ženách v diplomacii sa hovorí, že predstavujú soft diplomacy, jemnú diplomaciu. Som k tomu skeptická, pretože si myslím, že ako žena mám síce jemnejší hlas ako muž, ale argumenty môžem povedať alebo napísať rovnako tvrdo.

Podľa štatistík OSN rovnako platí, že keď sa na mierových rokovaniach zúčastňujú aj ženy, sú dohody o mieri trvalejšie. Aj súčasný generálny tajomník OSN Antonio Guteres preto presadzuje rodovú rovnosť a rovnocenné postavenie žien vo vedúcich pozíciách ako základný predpoklad bezpečného, mierového a udržateľného sveta pre všetkých. Ako hovorí, ženy sú pre diplomaciu nesmierne prínosné.

V tejto súvislosti však veľa premýšľam nad myšlienkou pani prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá už viackrát verejne povedala, že slušnosť sa u nás považuje za slabosť. To nie je udržateľné. Je to mylný postoj, ktorý musí naša spoločnosť zmeniť. Ak chceme mať krajinu slušných ľudí, ak chceme mať dobré podmienky na život, ak sa chceme slušne dopracovať k svojim dôchodkom a ku sklonku života, takýto názor nie je zdravý ani udržateľný.

Čo považujete po vyše tridsiatich rokoch v diplomacii za svoju najväčšiu osobnú výzvu?

Rada by som naplnila čas, ktorý mi ostáva do dôchodku, prácou, ktorá by mi umožnila využiť všetky moje skúsenosti a znalosti v prospech mojej krajiny. Prácou, ktorá by bola aktívnou bodkou za celým mojím pracovným životom.

Svoje výzvy však momentálne sama aktívne napĺňam aj tým, že chodím medzi mladých ľudí. V roku 2019 som mala ročný sabatikal, neplatené voľno, ktoré som vyplnila prednášaním. Keď dnes v duchu porovnávam súčasnú situáciu s tou pred piatimi rokmi, bol to celkom iný svet. Sociálne médiá urobili z dnešných mladých ľudí úplne inú generáciu mládeže.

V akom zmysle?

Už akoby ani nebolo čo prednášať. Všetko sa im javí ako strata času. Vedia si dohľadať informácie, stačí povedať body, kto má záujem, všetko nájde online a zadarmo. Už ani nemusia vedieť jazyk, texty im preloží umelá inteligencia.

Dnes už preto nerobím prednášky ani cykly prednášok, ale cykly interakcií, rozhovorov. Považujem to za efektívnejšie, rada počúvam názory a reagujem na ne. Začíname v úzkom kruhu, možno s dvadsiatimi ľuďmi, a o tri týždne ich už príde oveľa viac. Je to aj kvalitnejšie, pretože prídu a hovoria len tí, ktorí ozaj chcú, ktorí sú zvedaví, ktorí chcú niečo povedať. Pred piatimi rokmi to tak nebolo a to je pre mňa neuveriteľná skúsenosť.

Zdá sa, že ste v pohľade na mladých ľudí veľmi pozitívna.

Pred rokmi som mladých povzbudzovala a hovorila som im: „Vy ste naša budúcnosť, buďte aktívni.“ Dnes im hovorím: „Buďte aktívni kvôli sebe samým, ide o vašu budúcnosť.“ Nie vždy tomu rozumejú, lebo v našich zemepisných šírkach ešte stále prevláda názor, že za všetko je zodpovedný niekto iný – štát, úradník, inštitúcia, obec.

Niekedy takisto hovoria, že aktívni byť nemusia, veď predsa môžu odcestovať a žiť v zahraničí. Podceňovať to je podľa mňa nebezpečné, pretože takto strácame mladú generáciu aj jej talenty. Mali by sme hľadať možnosti, ako ich motivovať, ako mladých zapojiť, ako ich urobiť súčasťou diania. Je veľmi dôležité, aby sme ich nestratili. Motivovať ich sto alebo tisíc eurami je ponižujúce a kontraproduktívne.

Mladí ľudia majú úžasný potenciál. Učia sa úplne ináč, majú úžasnú kreativitu a vedia sa vo všetkom veľmi rýchlo zorientovať. Každému z nich by som dopriala dobré vzdelanie – ak chcú odísť do sveta, aby tam boli konkurencieschopní. Aby nezažili sklamanie a takí sklamaní a frustrovaní sa nevrátili na Slovensko. To by bola veľká škoda.