Denník N

Vojna v Iraku po dvadsiatich rokoch: najhoršie predpoklady, najoptimistickejšie očakávania

Na archívnej snímke z 14. decembra 2003 bývalý iracký líder Saddám Husajn podstupuje lekársku prehliadku v Bagdade. Foto – TASR/AP
Na archívnej snímke z 14. decembra 2003 bývalý iracký líder Saddám Husajn podstupuje lekársku prehliadku v Bagdade. Foto – TASR/AP

Strašný tyran bol zvrhnutý, Irak je na tom lepšie, ale náklady vojny sú oveľa väčšie ako výnosy.

Autor je predsedom americkej Rady pre zahraničné vzťahy

Jedna výhoda, ktorú majú historici v porovnaní s novinármi, sa týka času. Nie až tak v tom zmysle, že nemajú uzávierky, ale že majú hlbšiu perspektívu, ktorú im poskytujú roky – alebo aj dlhšie obdobia – medzi udalosťami a písaním o nich. Dvadsať rokov, samozrejme, nie je z historického hľadiska veľa času, ale pokiaľ ide o pochopenie vojny, ktorú Spojené štáty spustili proti Iraku v marci 2003, to je zatiaľ všetko, čo máme k dispozícii.

Nečudo, že ani dve desaťročia od začiatku vojny neexistuje konsenzus o jej dedičstve. To je pochopiteľné, pretože všetky vojny sa vedú trikrát. Najprv prichádza politický a domáci boj o rozhodnutie ísť do vojny. Potom prichádza skutočná vojna so všetkým, čo sa deje na bojisku. A nakoniec nasleduje dlhá debata o význame vojny: zvažovanie nákladov a prínosov, určenie získaných skúseností a formulovanie výhľadových politických odporúčaní do budúcnosti.

Rozhodnutie zasiahnuť

Udalosti a ďalšie faktory, ktoré viedli k rozhodnutiu USA ísť do vojny proti Iraku, zostávajú neprehľadné a sú predmetom značnej kontroverzie. Vojny v zásade spadajú do dvoch kategórií: jedny sú nevyhnutné, druhé dobrovoľné. Nevyhnutné vojny sa odohrávajú vtedy, keď sú v stávke životne dôležité záujmy a neexistujú žiadne iné realizovateľné možnosti na ich obranu. Vojny, ktoré si niekto zvolil, predstavujú intervencie iniciované vtedy, keď záujmy nie sú životne dôležité, keď existujú aj iné možnosti ako vojenská sila, ktoré by sa dali použiť na ochranu alebo presadzovanie týchto záujmov, alebo keď sú platné obe možnosti. Ruská invázia na Ukrajinu bola dobrovoľnou vojnou, ukrajinská ozbrojená obrana svojho územia je nevyhnutná.

Aj vojna v Iraku bola klasickou dobrovoľnou vojnou: USA v nej nemuseli bojovať. Nie všetci však s týmto hodnotením súhlasia. Niektorí tvrdia, že v stávke boli skutočne životne dôležité záujmy, pretože sa verilo, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia, ktoré by mohol použiť alebo zdieľať s teroristami. Zástancovia vojny mali len malú dôveru či dokonca vôbec neverili, že USA majú aj iné spoľahlivé možnosti na elimináciu údajných irackých zbraní hromadného ničenia.

Navyše, po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 rozhodnutie odrážalo rozhodnú neochotu tolerovať akékoľvek riziko pre USA. Myšlienka, že by al-Káida alebo iná teroristická skupina mohla zaútočiť na USA jadrovou, chemickou alebo biologickou zbraňou, bola jednoducho neprijateľná. Hlavným predstaviteľom tohto názoru bol vtedajší viceprezident Dick Cheney.

Iní, vrátane prezidenta Georgea W. Busha a mnohých jeho najvyšších poradcov, boli zrejme motivovaní aj dodatočnými úvahami, napríklad aj snahou o to, čo považovali za novú a veľkú zahraničnopolitickú príležitosť. Po 11. septembri bola rozšírená túžba vyslať signál, že USA nie sú len v defenzíve, ale pôsobia vo svete aj ako proaktívna sila, ktorá môže prevziať iniciatívu a docieliť veľký efekt.

Akýkoľvek pokrok sa dosiahol v Afganistane po tom, čo ho USA napadli a odstránili vládu Talibanu poskytujúcu bezpečné útočisko teroristom z al-Káidy, ktorí naplánovali a vykonali útoky z 11. septembra, nebol dostatočný. Mnohí v Bushovej administratíve boli motivovaní túžbou priniesť demokraciu na celý Blízky východ a Irak bol považovaný za ideálnu krajinu na uvedenie tohto procesu do pohybu. Demokratizácia tejto krajiny mala byť príkladom, ktorému by ostatní v regióne nedokázali odolať. A aj sám Bush chcel urobiť niečo veľké a odvážne.

Na tomto mieste by som mal objasniť, že som bol v tom čase súčasťou prezidentskej administratívy ako vedúci oddelenia pre plánovanie štátnej politiky. Ako prakticky všetci moji kolegovia aj ja som si myslel, že Saddám Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia (ZHN), konkrétne chemické a biologické zbrane. Napriek tomu som nebol naklonený myšlienke ísť do vojny. Veril som, že existujú aj iné prijateľné možnosti, predovšetkým opatrenia, ktoré by mohli spomaliť alebo zastaviť tok irackej ropy do Jordánska a Turecka, ako aj možnosť prerušenia irackého ropovodu do Sýrie. Ak by sa tak stalo, vyvinulo by to na Saddáma značný tlak, aby umožnil inšpektorom vstup na miesta, o ktorých sa predpokladalo, že sa tam nachádzajú spomínané zbrane. Myslel som si, že ak by tieto inšpekcie predsa len odmietol, USA by na tieto zariadenia mohli podniknúť obmedzené útoky.

Zvlášť som sa neobával toho, že Saddám začne koketovať s terorizmom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Boje v Iraku

Komentáre

Teraz najčítanejšie