Po rýchlom víťazstve prišla séria katastrof. Ako Američania pred 20 rokmi rozpútali šok a hrôzu v Iraku

Bývalý francúzsky premiér Georges Clemenceau raz povedal, že vojna je sériou katastrof, ktoré sa končia víťazstvom. Denník The Guardian píše, že vojna v Iraku sa, naopak, začala víťazstvom a skončila sériou katastrof.

Operácia Iracká sloboda, teda útok spojeneckých vojsk proti Iraku a režimu Saddáma Husajna, odštartovala presne pred dvadsiatimi rokmi. Americký prezident George Bush v nočnom príhovore občanom odkázal, že Spojené štáty do konfliktu vstupujú „neochotne“, ale nemajú na výber.

Odôvodňoval to tvrdením, že Irak zbraňami hromadného ničenia ohrozuje mier na celom svete. Lenže hoci Husajnov režim dávnejšie vykázal medzinárodných inšpektorov a odmietal spolupracovať s OSN, v krajine žiadne chemické, biologické ani jadrové zbrane nenašli.

Bush už zhruba po mesiaci a pol ohlásil, že americká misia v Iraku je splnená. Krajinu však naďalej zmietali násilné konflikty a vojaci Spojených štátov z nej odišli až po deviatich rokoch. V Iraku za ten čas zomrelo najmenej 100-tisíc irackých civilistov a 4700 spojeneckých vojakov.

Vojna proti Husajnovmu režimu dodnes patrí medzi najkontroverznejšie rozhodnutia v modernej americkej histórii. Zatiaľ čo spočiatku ju podporovala drvivá väčšina Američanov, dnes ju verejnosť vníma predovšetkým ako chybu.

Prečo Spojené štáty rozpútali vojnu v Iraku?

Pre pochopenie udalostí spred dvoch desaťročí sa musíme vrátiť do rokov 1988 a 2001.

V roku 1988 sa skončila takzvaná prvá vojna v Perzskom zálive, v ktorej Iračania opakovane použili chemické zbrane. Na začiatku 90. rokov Irak rozpútal vojnu s Kuvajtom známu ako druhú vojnu v Perzskom zálive. Bezpečnostná rada OSN na ňu zareagovala rezolúciou, ktorou Iraku prikázala zničiť všetky zásoby svojich zbraní hromadného ničenia.

Iracký režim Saddáma Husajna však do krajiny v nasledujúcich rokoch opakovane odmietal vpustiť medzinárodných inšpektorov. Bezpečnostná rada neskôr schválila ďalšiu rezolúciu, podľa ktorej bola jeho spolupráca nedostatočná.

V roku 2001 sa v Spojených štátoch udiali koordinované teroristické útoky, na ktoré republikánska vláda Georgea Busha zareagovala „vojnou proti teroru“. Ešte v ten rok s cieľom nájsť šéfa vodcu organizácie al-Káida Usámu bin Ládina vtrhla do Afganistanu a čoraz podozrievavejšia bola aj voči Iraku.

Hoci Husajn v roku 2002 napokon súhlasil s bezpodmienečným návratom medzinárodných inšpektorov a jeho ministerstvo zahraničných vecí vyhlásilo, že už nevlastní chemické, biologické ani jadrové zbrane, Američania tvrdili opak.

Za hlavnú zámienku rozpútania vojny označovali práve nebezpečenstvo zbraní hromadného ničenia.

Ako Spojené štáty argumentovali?

Prezident Bush v roku 2002 vystúpil pred Valným zhromaždením OSN a vyhlásil, že Irak nedodržiava svoje záväzky o odzbrojovaní. Bezpečnostná rada následne prijala rezolúciu, v ktorej dala Iraku „poslednú možnosť“ napraviť to. Hlasovalo za ňu všetkých pätnásť členov rady vrátane Ruska a Číny.

Aj viceprezident Dick Cheney, podľa mnohých skutočný architekt invázie, vyhlasoval, že o Husajnovom vlastníctve zbraní hromadného ničenia „neexistujú žiadne pochybnosti“.

Kľúčovým bolo vystúpenie ministra zahraničných vecí Colina Powella pred Bezpečnostnou radou OSN tesne pred rozpútaním vojny. Powell v ňom tvrdil, že „fakty a závery založené na solídnej spravodajskej práci“ ukazujú, že Irak sa zbraní napriek varovaniam nezbavil.

Lenže neskôr sa ukázalo, že Powell sa vo svojom príhovore odvolával na hneď niekoľko chybných premís. Američania sa napríklad spoliehali na irackého informátora Rafída Džanábiho, ktorý spolupracoval s nemeckou kontrarozviedkou a ubezpečoval ju, že Irak zbrane naozaj vlastní.

Sám Džanábi neskôr priznal, že západným tajným službám klamal s cieľom zvrhnúť Husajnov režim.

Americký think tank Rada pre zahraničné vzťahy píše, že predstava o zbraniach hromadného ničenia v Iraku bola iluzórna. Hlavný komisár OSN pre monitorovanie, overovanie a inšpekciu Hans Blix pritom už pred spustením invázie upozorňoval, že Iračania boli v spolupráci oveľa aktívnejší a pred jej začiatkom v krajine žiadne zbrane hromadného ničenia nenašli.

Neskôr aj popredný predstaviteľ Bushovej administratívy David Kay dospel k záveru, že americké spravodajské informácie neboli správne. „Takmer všetci sme sa mýlili,“ povedal v roku 2004.

To, že išlo o chybu, naznačil aj Powell a samotný Bush vyhlásil, že „nikto nebol viac šokovaný a nahnevaný [než Bush], keď v krajine nenašli zbrane“.

Ako sa Bushovi podarilo presvedčiť americkú verejnosť?

Ako pre Denník N vysvetľuje politológ Jonathan Weiler, Bushova administratíva v krajine po udalostiach zo septembra 2001 nemala v bezpečnostných otázkach prakticky žiadnu opozíciu. Expert zdôrazňuje, že Busha po útokoch podporovalo vyše 90 percent Američanov a pred inváziou do Iraku mal zhruba 70-percentnú podporu.

Pre porovnanie, súčasnému prezidentovi Joeovi Bidenovi dôveruje asi 40 percent ľudí.

„Keď Bush povedal, že vzhľadom na zbrane hromadného ničenia treba napadnúť Irak, mnohí to spochybňovali. Lenže prezident Bush a viceprezident Cheney im potom vyčítali, že neboli dobrí vlastenci,“ vraví Weiler.

V predvečer začiatku vojny až 73 percent Američanov tvrdilo, že Spojené štáty by proti Iraku mali uplatniť vojenskú silu. Väčšina z nich bola presvedčená, že by to mali urobiť aj za cenu tisícov obetí.

Mesiac pred rozpútaním vojny bola za inváziu veľká väčšina republikánov a dokonca aj väčšina demokratov. Za jej spustenie hlasovala väčšina senátorov z Republikánskej aj Demokratickej strany vrátane aktuálneho prezidenta Bidena a Hillary Clintonovej.

Ako invázia prebiehala?

Spojené štáty vytvorili takzvanú „koalíciu ochotných“, ktorá podporovala vojenskú invervenciu v Iraku. Patrilo medzi ne aj Slovensko na čele s vládou Mikuláša Dzurindu a kľúčovým spojencom bolo Spojené kráľovstvo s premiérom Tonym Blairom. Proti vojne boli, naopak, Nemecko aj Francúzsko.

Dvadsiateho marca 2003 o 5.30 h miestneho času vydal Bush povel na začiatok útoku, ktorý americká armáda nazývala „šok a hrôza“. Už po troch týždňoch sa americké vojská dostali do Bagdadu, v ktorom spolu s irackými civilistami búrali Husajnove sochy a portréty.

Prvého mája Bush pristál na vojenskej lodi USS Abraham Lincoln a v pamätnom príhovore vyhlásil, že „misia bola splnená“ a hlavné vojenské operácie sa skončili.

Koncom roka 2003 americké vojsko zajalo Husajna, ktorého následne iracký súd odsúdil za zločiny proti ľudskosti na trest smrti a v decembri 2006 ho popravil.

Po Husajnovom zosadení sa v Iraku uskutočnili parlamentné voľby, z ktorých vzišla vláda šiitskeho premiéra Núriho Málikího. V tom čase ešte boli mnohí optimistickí a tvrdili, že situácia v Iraku vzbudzovala nádej.

Bolo spustenie invázie chybou?

Spomenutý komisár Blix vyhlásil, že išlo o „obrovskú chybu a porušenie Charty OSN“.

Podľa bývalého ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka bolo základnou chybou to, že „USA postavili celú argumentáciu na prítomnosti zbraní hromadného ničenia v Iraku a z toho vytvorili hlavnú hrozbu pre medzinárodnú bezpečnosť“.

„Zlyhanie bolo okrem iného v tom, že ‚hľadanie‘ zbraní prekrylo podstatu veci, a to povahu vtedajšieho irackého režimu,“ vraví Korčok pre Denník N. Spomína, že Husajn bol zodpovedný za masové vraždenie, keď použil chemické zbrane, napadol Kuvajt a viedol vojnu s Iránom.

„Z tohto pohľadu hrozbu v regióne bez akýchkoľvek pochýb predstavoval,“ pokračuje.

Bývalý politik František Šebej, ktorý vojnu sledoval ako analytik týždenníka Domino Fórum, je zase dodnes presvedčený, že problémom nebola samotná invázia s cieľom zvrhnúť Husajna. „Ak by k nej nedošlo, dnešný svet by bol iný. V Iraku by vládol prudko nepriateľský režim, ktorý by navyše spolupracoval s Ruskom,“ tvrdí pre Denník N.

Šebej však vysvetľuje, že Američania urobili vážne chyby po Husajnovom zosadení, keďže „nedocenili demografiu Iraku“. Okrem iného vyhodili všetkých jeho úradníkov a krajina sa tak „stala nespravovateľnou“.

Husajn patril medzi arabských sunitov, ktorí však v Iraku tvoria len asi pätinu populácie. Keď sa k moci dostal šiitsky premiér Málikí, šiiti sa na sunitoch začali mstiť. Napätie medzi skupinami vyeskalovalo až do rozsiahlej občianskej vojny.

Ako píše Guardian, vojna bola za zrodením Islamského štátu, posilnila Irán a jeho spojencov a na Západe vyvolala obavy z vojenských intervencií, z čoho neskôr profitoval sýrsky prezident Baššár Asad, ktorý sa aj s pomocou Vladimira Putina drží pri moci už vyše dvadsať rokov.

Ako reagovala americká verejnosť?

Jozef Pecina z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského vysvetľuje, že po Husajnovom zvrhnutí sa verejná mienka začala obracať proti Bushovej administratíve. Vysvetľuje, že už v roku 2006 vyše polovica Američanov považovala vojnu za chybu.

„Vo voľbách v polovici funkčného obdobia prezidenta v tom istom roku získali demokrati prevahu v oboch komorách kongresu, čo sa stalo prvý raz od roku 1994. Deň po volebnej porážke potom rezignoval minister obrany Rumsfeld,“ pokračuje Pecina.

Expert zároveň dodáva, že na konci Bushovho druhého funkčného obdobia už s Bushovou prácou bolo spokojných len 22 percent Američanov. „Pre Republikánsku stranu sa stal toxickou osobou a vôbec sa nezapojil do kampane pred prezidentskými voľbami,“ vysvetľuje.

Nadväzuje naňho politológ Weiler, ktorý vysvetľuje, že zatiaľ čo Spojené štáty v Iraku dosiahli rýchle víťazstvá, neboli vôbec pripravené na ďalšie kroky. „V ‚budovaní národa‘ úplne zlyhali,“ tvrdí.

Weiler zároveň tvrdí, že Irak do značnej miery prispel k neskoršiemu volebnému úspechu Baracka Obamu: „Zatiaľ čo mnohí iní demokrati inváziu podporovali, on od začiatku hovoril, že je proti. Nápad uskutočniť ju otvorene kritizoval už od roku 2002.“

V roku 2008 mala v primárkach Demokratickej strany veľkú šancu Hillary Clintonová, ale napokon nad ňou aj preto, lebo podporovala vojnu v Iraku, zvíťazil Obama. V následných prezidentských voľbách jednoznačne porazil republikána Johna McCaina, a to aj so sľubom, že z Iraku stiahne amerických vojakov do šestnástich mesiacov od nástupu.

Tento cieľ napokon nesplnil. K stiahnutiu zahraničných vojsk v Iraku došlo v roku 2011. V Iraku bolo v rokoch 2003 až 2011 zabitých vyše 100-tisíc civilistov a milióny vysídlených ľudí.

Čo vojna urobila s pohľadom na USA?

Spojené štáty chceli z Iraku urobiť liberálnu demokraciu a pretvoriť ho na prosperujúcu krajinu s trhovou ekonomikou. Lenže, ako píše Washington Post, konflikt v skutočnosti nepriniesol väčšiu stabilitu, ale chaos a v očiach mnohých ľudí z Blízkeho východu zdiskreditoval USA.

„Americké tajné služby jednoznačne zlyhali a invázia podkopala dôveru nielen voči nim, ale aj voči krajine ako takej. Vojna v Iraku bola enormným reputačným šokom,“ hovorí Pecina z Univerzity Komenského.

Pecina pripomína aj škandály na čele s neľudským zaobchádzaním s väzňami v bagdadskej väznici Al Ghraib. Médiá napríklad zverejnili príbeh irackého väzňa Manadela al-Džamadiho, ktorého pri výsluchu bili a zavesili von z okna.

Washington Post dodáva, že vojna v Iraku je zároveň jedným z dôvodov, prečo Spojené štáty v očiach niektorých krajín z takzvaného globálneho juhu nevyzerajú dôveryhodne, keď hovoria o potrebe dodržiavania medzinárodných pravidiel pri ruskej vojne proti Ukrajine.

Ako reagovalo Slovensko?

Slovensko patrilo medzi 49 krajín „koalície ochotných“, ktoré inváziu podporovali.

Premiér Mikuláš Dzurinda zdôrazňoval, že jeho vláda stojí na strane Spojených štátov, a dvadsiateho marca vystúpil s televíznym prejavom, v ktorom vyhlásil, že Slovensko je pripravené pomôcť spoločnej obrane.

V roku 2021 pre TASR TV Dzurinda povedal, že zbrane hromadného ničenia v Iraku nehľadal. „Ja som tomu rozumel trochu inak ako možno aj niektorí európski lídri, ktorí sa zrejme báli povedať na rovinu, že proste s tým Saddámom treba skoncovať,“ vyhlásil.

„Možno sme ako transatlantisti nepovedali občanom celú pravdu, možnože sme sa trošku báli tej celej pravdy,“ dodal.

Bývalý minister Korčok hovorí, že vláda Mikuláša Dzurindu sa pre podporu koalície USA logicky rozhodla aj napriek jednoznačnej chybe Spojených štátov pri zdôvodňovaní zásahu, ktorý nebol v súlade s medzinárodným právom.

„Boli to špecifické okolnosti, nezabúdajme, že rozhodnutie bolo robené v čase po našom pozvaní za člena NATO, a USA sme podporili nielen my, ale všetci pozvaní kandidáti na vstup do NATO,“ vysvetľuje.

„Napriek politickej chybe USA v Iraku dala vláda Mikuláša Dzurindu na prvé miesto slovenský záujem,“ dodáva a považuje za absurdné, že dnes „mnohí populisti zneužívajú toto americké zlyhanie na podporu ruskej agresie proti Ukrajine a hovoria, že keď mohli Američania bombardovať Irak, tak aj Rusi môžu bombardovať Ukrajinu“.