Chyba, ktorej som sa dopustil pred 20 rokmi
Invázia do Iraku, ktorú som vtedy schvaľoval, urobila svet horším a hoci sa mala stať dôkazom úspešného šírenia demokracie vo svete, v skutočnosti ju oslabila.
Mýlil som sa v živote viackrát, ale väčšinou to boli nevinné omyly, napríklad ten, keď som si po roku 1989 myslel, že slovenská spoločnosť ako celok privíta demokraciu s nadšením. Bol to chybný úsudok, ale vydržal krátko, lebo realita ma z tohto omylu rýchlo vyviedla.
Iba raz som sa mýlil naozaj tak zásadne, že sa dodnes pýtam, prečo sa mi vtedy také zatmenie mysle prihodilo. Najmä preto, lebo som sa nemýlil len ja, ale aj mnohí moji priatelia a významná časť západných elít.
Ide o inváziu do Iraku, od ktorej uplynulo 20 rokov. Aliancia demokratických štátov spoločne zaútočila na cudzí štát bez súhlasu OSN a napriek obrovským protestom verejnosti, keď sa len v Ríme zišli tri milióny ľudí, čo sa zapísali do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčší protivojnový protest v dejinách.
Bol som v tom čase šéfredaktorom denníka SME, môj chybný úsudok mal teda aj spoločenský presah. Bol som hlboko presvedčený, že invázia je správna a morálne opodstatnená.
Ako som k tomu presvedčeniu dospel? Vôbec nie preto, lebo Saddám Husajn podľa Američanov ukrýval zbrane hromadného ničenia, hoci po dobytí Iraku prekutali celú krajinu a žiadne nenašli. Vôbec nie preto, lebo Husajn podporoval islamských teroristov al-Káidy, čo možno bola pravda.
Jediný dôvod, pre ktorý som inváziu schvaľoval, bol ten, že ak jestvuje
