Denník N

Načo sa mám snažiť v škole, keď možno zajtra umriem

Autorkou grafík je 18-ročná Melánia Pribulová zo Školy umeleckého priemyslu v Prešove. Jej práca patrila medzi najlepšie v súťaži Môj rok s vojnou.
Autorkou grafík je 18-ročná Melánia Pribulová zo Školy umeleckého priemyslu v Prešove. Jej práca patrila medzi najlepšie v súťaži Môj rok s vojnou.

Autorom textu je 17-ročný Damián Takáč zo Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej v Košiciach. Jeho text patril medzi najlepšie v súťaži Môj rok s vojnou.

Zobudil som sa asi o desiatej ráno. Celú noc som strávil bezstarostným pozeraním seriálov, ešte netušiac, že o pár hodín sa zobudím do iného sveta.

Lenivým pohybom som sa natiahol po svoj telefón na nočnom stole. Rozospatým okom som prebehol po svojich upozorneniach, spočiatku všetko vyzeralo ako klasické rutinné ráno: „Nové video od tohto a tamtoho používateľa… tri neprečítané správy… Nový výskum ukázal, že…“ No potom to prišlo. „Rusko spustilo inváziu Ukrajinu, na mestá padajú bomby.“

Moju tvár ihneď opustil ospalý a pokojný výraz. V hrudi som pocítil šok. Bol to presne ten nepríjemný pocit, ako keď si neviete nájsť peňaženku, ale tak stokrát horší a nekončiaci sa. Tok myšlienok sa nedal zastaviť. Milión otáznikov a obáv sa zrazu vynorilo v mojej hlave. Čo bude so Slovenskom? Bude z toho tretia svetová vojna? Pôjdem bojovať na front? Príde vojna až k nám? Toto boli tie najčastejšie otázky, ktoré mi prišli v tej chvíli na um.

Až postupom času som si však uvedomil, aké sebecké boli tieto otázky. Pôjdem JA na front? Dotkne sa tento konflikt aj MŇA? V šoku som sa ani nezamyslel nad tým, koľko ľudí práve v tej chvíli na území Ukrajiny bojuje o svoj život, o svojich blízkych a o svoju domovinu.

Moja bublina praskla

Milión otázok, ale zatiaľ žiadne odpovede. Ako topiaci sa človek, ktorý hľadá niečo, čoho by sa chytil, som začal hľadať informácie o tom, čo sa vlastne deje, keďže som nebol práve ten typ, ktorý by venoval takýmto veciam veľa pozornosti. Najprv som si vravel, že ide len o nejakú nafúknutú poplašnú správu. Viedol som sám seba do klamu a dúfal som, že mi to aspoň trochu pomôže spracovať túto situáciu. Nervózne som sedel na posteli a nechcel som dovoliť, aby praskla moja ideálna a komfortná bublina, v ktorej som doteraz ignorantsky žil. No nepodarilo sa mi to.

Sociálne siete sa už stihli zatopiť videami priamo z miest, kde sa bojovalo. Po pár videách kde som videl bomby dopadať na obývané mestá, z ktorých sa hrnie masa vystrašených a spanikárených ľudí zrazu bojujúcich o holý život, moja bublina praskla. Dodnes považujem každé jedno z týchto videí za niečo, čo ma poznačilo. Pri pomyslení na aktuálnu situáciu na Ukrajine ma stále prenasleduje tento nepríjemný traumatizujúci pocit – ako nejaké závažie prikované k môjmu telu alebo ako nejaké konštantné nebezpečenstvo.

Ani neviem, ako dlho som len bez slov a nečinne sledoval, čo sa deje len niekoľko stoviek kilometrov od môjho domu. Vyšiel som z izby. Naším domom sa rozliehali správy z každej strany: z kuchyne znelo rádio so smršťou nových správ, v obývačke išla telka, ktorá ukazovala nové a nové videá zachytávajúce hrôzy vojny. Moja rodina bola v podobnom rozpoložení ako ja. Tiež len smutne hľadeli na obrazovku a postupne prijímali, že to, čo vidia, sa skutočne deje.

Nenávidieť ľudí, ktorí sa snažia prežiť?

A takto sa to začalo. Vojna sa postupne vyvíjala ďalej. Strach vo mne pretrvával. Postupne som si všímal, ako sa svet okolo mňa mení. Prichádzajúce vlaky plné ľudí utekajúcich pred vojnou, na uliciach bežne počuť ukrajinčinu alebo dokonca stránky, ktoré ponúkajú svoj obsah v rodnom jazyku utečencov.

Snažil som sa k nim byť vždy tolerantný, keďže si neviem ani predstaviť ocitnúť sa v ich situácii, ale to nemôžem povedať o ostatných ľuďoch našej krajiny. Sklamalo ma, ako môže niekto takto prejavovať agresiu voči ľuďom, ktorí sa len snažia prežiť. Ľudia kričiaci po utečencoch na ulici, priama agresia voči nim, vandalizovanie áut s ukrajinskými značkami a iné zverstvá, ktoré ľudia páchali. Ešte viac ma sklamalo, ako sa k tomu stavali naši politici. Ľudia, ktorí by mali stáť na čele ako vzor, len čoraz viac šírili nenávisť, strach a odpor k Ukrajincom len preto, aby si nahnali nové ovečky do svojho stáda. Začal som nenávidieť nenávisť, ktorú šírili.

Našťastie sa našli aj ľudia, ktorí páchali dobro a aspoň trochu zlepšili môj pesimistický pohľad na Slovensko. Zakaždým keď som prečítal nejaký článok, ako ľudia nosia jedlo, ponúkajú bývanie alebo iným spôsobom pomáhajú Ukrajincom, som sa aspoň trochu pousmial a moja viera v ľudstvo sa mierne napravila.

Načo sa snažiť, keď môžem umrieť

Potom prišli správy o jednej z pre mňa najdesivejších vecí: jadrové zbrane. Myšlienka o niečom ako jadrová vojna ma desili už dávno pred začiatkom vojny, no teraz všetky tie myšlienky a predstavy zneli o niečo reálnejšie. O trochu pravdepodobnejšie. To ma desilo najviac.

Od začiatku vojny to bol druhý, pre mňa veľmi traumatizujúci moment. Čo ak? Všetko pekné, čo poznám, všetci moji blízki a kamaráti, môj pes, pekné prechádzky prírodou, dobré jedlo, vtipné obrázky na internete… všetko by mohlo zmiznúť lusknutím prsta. A keď to všetko závisí od rozhodnutia jedného zakomplexovaného človeka, váš život naozaj pôsobí, akoby visel na vlásku.

Prepadla ma vnútorná panika. Druhý nepriateľ, ktorý číhal niekde v mojom vnútri. Začal som mať tieto myšlienky každý jeden deň. Načo sa snažiť v škole, keď možno zajtra umriem? Človek by si možno pomyslel, že si budem viac vážiť chvíle s rodinou a nebudem len mrhať svojím časom, keď sa predsa všetko môže zajtra skončiť. No práve naopak.

Pred strachom som utekal k filmom

Uzavrel som sa. Zaliezol som do iného sveta, kde som sa snažil utiecť pred týmito myšlienkami. Týmto únikom boli pre mňa rôzne videá, seriály, knihy a filmy. Možno to znie trochu zvláštne ale práve toto boli pre mňa úniky z reality. Moja droga, pri ktorej som zabudol na to, čo sa deje okolo mňa. No vždy pri návrate to skutočného sveta som dostal bodnutie do brucha.

Toto trvalo niekoľko mesiacov. Akákoľvek vidina budúcnosti zmizla, a, popravde, ešte stále som ju úplne nenašiel. No aspoň som sa už postavil tomu, čo sa deje okolo mňa. Prestal som len utekať a snažil som sa prijať tento svet taký, aký bohužiaľ je.

Prestal som sa zamýšľať nad budúcnosťou. Začal som k tomu pristupovať tak, že len počkám, čo sa bude diať. Mať akékoľvek predpoklady ma zatiaľ prevažne doviedlo len k sklamaniu alebo ďalšiemu strachu. Snažím sa žiť normálny život. Pokračovať v tom, čo som robil doteraz, no možno brať niektoré veci na ľahšiu váhu.

Snažím sa šíriť názory, ktoré ja osobne považujem za správne. Dúfam že postoj k Ukrajincom sa raz zmení k lepšiemu a naši politici sa začnú konečne správať ako ľudské bytosti. Môžeme len čakať, čo bude zajtra, ak ešte nejaké zajtra existuje.

Text je súčasťou súťaže Môj rok s vojnou, ktorú organizoval Denník N pre študentov stredných škôl a odídencov z Ukrajiny do 19 rokov. Výsledky súťaže a ďalšie zaujímavé práce nájdete tu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Mladí

Môj rok s vojnou

Slovensko

Teraz najčítanejšie