Denník N

O Ukrajine sa v škole v Kanade začalo hovoriť až po mojom príhovore, začala som malé stužkové hnutie

Sabina Koziakova
Sabina Koziakova

Autorkou textu je 15-ročná Sabina Koziakova z Ashbury College v kanadskej Otave. Jej text patril medzi najlepšie v súťaži Môj rok s vojnou. Text do súťaže zaslala v angličtine, autorka si ho sama preložila.

Mala som sedem rokov, keď Rusko ukradlo Ukrajine Krym. Pamätám si znepokojené tváre mojich rodičov, ale až tak dobre som nerozumela, čo sa stalo. Vtedy som prvýkrát počula o Rusku a Ukrajine.

Minulý rok, keď Rusko napadlo Ukrajinu a začalo ničivú vojnu, som mala štrnásť rokov a už som dobre chápala, čo sa deje.

Správa o invázii ma zastihla v Ottawe, kam sme sa s našou rodinou na pár rokov presťahovali zo Slovenska pre tatovu prácu. Blížili sa jarné prázdniny a ja som sa ako prváčka na strednej škole Ashbury College tešila, že si konečne užijem oddych bez covidových obmedzení. Informácie o ruskom tlaku na Ukrajinu vyzerali, že každú chvíľu niečo vybuchne, ale bežný svet ešte netušil, čo Putin chystá. Ani ja som Ukrajine nevenovala takú pozornosť, aby som si ju v hlave stále nosila so sebou.

Putinovo zlo sa šíri ako nákaza

Vo štvrtok 24. februára ráno mi mama znepokojene povedala, že Rusi napadli Ukrajinu a ostreľujú Kyjiv. Začal sa útok v plnom rozsahu. Zasiahol pevninu, more aj vzduch. Správy boli plné článkov a aktualít zameraných na Ukrajincov, ich rodiny a vojakov aktívne brániacich svoju krajinu.

V myšlienkach som sa s obavami preniesla domov do Európy. K babke, ktorá býva neďaleko ukrajinských hraníc. K dvom ukrajinským chlapcom zo štvrtej triedy v Bratislave. Ukazovali nám fotky svojich obľúbených miest na Ukrajine, ktoré sa nelíšili od našich. A teraz už neuvidíme tú krásnu krajinu, po ktorej sa Putinovo zlo šíri ako nákaza.

Spomenula som si na ukrajinskú rodinu, ktorú sme stretli tu v Ottawe, na otca, mamu a ich dcéru v mojom veku. Koľko zábavy sme spolu zažili, keď sme hrali Monopoly v ich pivnici a do polnoci pozerali staré rozprávky. Vrátili sa do Kyjiva štyri mesiace pred útokom. Mojej mame sa s nimi podarilo skontaktovať a dozvedela sa, že sa tam rozhodli zostať a pomáhať svojej krajine. Dokonca aj ich dcéra, ktorá dostala plné štipendium na univerzitu v Kanade, ho odmietla a povedala, že pôjde na ukrajinskú univerzitu, keď si ju znovu vybudujú. Každý z Ukrajincov je hrdina s iným príbehom. Sú poháňaní odvahou a oprávnenou hrdosťou na svoju domovinu, spoločne bojujú proti Putinovým silám dňom i nocou.

Rozrušená a plná naliehavých pocitov som prišla do školy. Očakávala som, že budeme diskutovať o brutálnom ruskom útoku, ale dostali sme len stručný e-mail od riaditeľa s prejavom súcitu. Prekvapilo ma to. Nebola to reakcia, akú by som na našej škole očakávala. Zaujímalo ma, ako je to možné, pretože v Kanade nie je cenzúra, nieto ešte na otvorenej škole, akou je Ashbury College. Možno sa snažili byť ohľaduplní, keďže máme skupinu ruských aj ukrajinských študentov a téma je veľmi citlivá.

Nevedeli, čo je modro-žltá stužka

V pondelok po invázii som začala nosiť modro-žltú stužku na znak solidarity s Ukrajinou, ale na Ashbury sa takmer nehovorilo o tom, že Rusko každý deň ostreľuje ukrajinské mestá a nevinní ľudia sú zabíjaní na úteku zo svojich domovov. Žiadne diskusie na školských chodbách ani postovanie na Instagrame, ako to teenageri zvyčajne robia po hocijakej drobnej udalosti. Moja ukrajinská stužka upútala pozornosť niektorých učiteľov, ale kde boli známi študenti „intelektuáli“? Prečo nemali ani potuchy, čo znamená moja žlto-modrá stužka? Ako je to možné?

V Ashbury hovoríme o všetkom. Každý utorok máme „Chapel“, teda voľný priestor, kde hovoríme o tom, čo nás zaujíma. Otvorili sme všeličo: potláčanie kultúry pôvodných obyvateľov a rezidenčné školy, tému LGBTQ+, rasizmus, černošskú históriu, šikanovanie a mnoho ďalších globálnych i kontroverzných tém. Ashbury College je miestom otvorenosti a radi tu diskutujeme.

Uvedomila som si, že niečo treba urobiť, inak sa škola cez katastrofu, čo sa deje na Ukrajine, prenesie a pohne sa ďalej bez toho, aby niekoho „vyrušila“. Neodbytný vnútorný hlas ma nabádal aspoň trochu spolužiakom priblížiť správy zo zjavne príliš ďalekej Európy. Dohodla som si, že v utorok počas „Chapel“ poviem krátky príhovor o chladnokrvnom útoku voči nevinným.

Stužkové hnutie

Nebola som nervózna, hoci moja tvár sa premietala na obrazovke v každej triede. Ak veríte, že to, čo robíte, je potrebné a pravdivé, obava z verejného vystúpenia zmizne, pretože máte jediný strach, či vaša myšlienka zarezonuje.

Prejav našťastie vzbudil dopyt po modrých a žltých stužkách. Na druhý deň sme spolu so školskou radou zorganizovali ich výrobu, aby sme vyjadrili solidaritu s Ukrajinou. Moje stužkové „hnutie“ zažilo v škole určitú popularitu, ale tento trend trval, žiaľ, len pár dní a nie mesiacov, ako som dúfala. V 365. deň ruskej invázie na Ukrajinu nosíme modro-žltú stužku na školskej uniforme len ja a jeden z mojich kamarátov.

Je nepochybné, že Kanada je dôležitým podporovateľom Ukrajiny. Ale pravdou je, že kto chce, môže sa uzavrieť do bubliny a ignorovať, čo sa práve deje. Na rozdiel od ukrajinských miest a dedín, ktoré sú zrovnané so zemou hroznými raketovými útokmi, naša pokojná kanadská štvrť zostala nezmenená, akoby bol svet izolovaný od všetkého, čo Ukrajina zažíva. Keďže sme všetci prepojení, ja na nich nezabudnem.

Snežienky v našej záhrade začnú rásť v marci a ja si predstavujem tie krehké, vzácne kvety na ukrajinskom fronte, ako klíčia v pôde ustupujúcej zimy medzi padlými vojakmi a civilistami. Čakajú koniec, plné nádeje, statočné a pevne zakorenené, držiac svoje pozície.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Mladí

Môj rok s vojnou

Slovensko

Teraz najčítanejšie