Denník N

Začala sa vojna a ja mám myslieť na vektory? Hodinu dejepisu o druhej svetovej som preplakala

Autorkou obrázka je 15-ročná Adela Lamačková z Gymnázia Trebišovská v Košiciach. Jej práca patrila medzi najlepšie v súťaži Môj rok s vojnou.
Autorkou obrázka je 15-ročná Adela Lamačková z Gymnázia Trebišovská v Košiciach. Jej práca patrila medzi najlepšie v súťaži Môj rok s vojnou.

Autorkou textu je 18-ročná Christiána Guľová z Gymnázia Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi. Jej text patril medzi najlepšie v súťaži Môj rok s vojnou.

Na deň, keď sa to celé začalo, si spomínam úplne presne. Bol to štvrtok. Nebola som v škole, ale doma v karanténe z dôvodu pozitívne testovanej spolužiačky. Mal to byť deň ako každý iný. Dokonca ešte krajší, keďže môj synovec oslavoval svoje prvé meniny. Nakoniec na tento deň nespomínam s radostnými spomienkami ani s úsmevom na tvári, ale, naopak, ako na deň, ktorý sa nikdy nemal stať, a zároveň ako na jeden z najsmutnejších dní môjho osemnásťročného života.

Zobudila som sa na zvuk budíka, otvorila Instagram ako každé ráno. Ibaže tentokrát to bolo iné. Úplne iné. Nezobrazili sa mi každodenné správy, vtipné obrázky, fotky kamarátov a ani žiadne motivačné citáty. Vybehli na mňa správy, na ktoré som nebola pripravená. Bol to šok. Fotky zničených domov i celých miest, videá lietadiel či ostreľovaných domov, vojaci aj bezmocní ľudia, zbrane a množstvo inej vojenskej techniky, plačúce deti, smutní ľudia v úkrytoch bez jedla či bez informácií o svojich najbližších a všetky ostatné hrôzy vojny.

Začala sa vojna. Vojna u našich susedov. Čo sa to deje? Vojna v 21. storočí? Čo to znamená pre nás? Presunie sa to až k nám? A keď áno, kde máme najbližší úkryt? Čo mám v takej situácii robiť? Mám si ísť niečo zbaliť? Prečo sa to deje? Ako dlho to bude trvať? V hlave milión otázok, ale žiadne odpovede.

V škole ani slovo o vojne

Bola som sama doma. Zmätená z toľkého množstva obrázkov, ktoré som práve uvidela. Stále však pribúdali ďalšie a ďalšie. Ľudia z Ukrajiny pridávali príbehy toho, čo sa tam práve deje. Všetko som pozerala. Myslela som si, že sa mi sníva hrozný sen. Do reality ma však vrátilo upozornenie môjho počítača s nápisom matematika.

Pri tejto notifikácii by som bola za normálnych okolností šťastná, matematika je moja obľúbená, ale dnes? Veď iba teraz som sa dozvedela, že je vojna u našich susedov, a ja mám mať matematiku? Poznám svoju matematikárku, je to úžasná osoba, no matematika je pre ňu priorita.

Stále som však niekde v kútiku duše verila, že sa budeme rozprávať o tom, čo sa deje, že dostanem nejaké informácie, ktoré som v tej chvíli chcela, ale hlavne potrebovala vedieť. Veď predsa ide o mimoriadnu situáciu, ktorá sa nedeje každý deň. Opak je však pravdou.

Hodina začala tak ako vždy. Ahojte, dnes nás čakajú vektory. Vážne? Vektory? V hlave mi len vybehla otázka, to fakt sú vektory až také dôležité, že nemôžeme jednu hodinu obetovať a porozprávať sa o tom, čo sa deje? Stačí hovoriť o našich pocitoch, vyrozprávať sa z nich, z toho, čo cítime, prežívame. Ľudia vo vedľajšom štáte prišli v priebehu jedinej minúty o svoj domov, ukrývajú sa v úkrytoch, počúvajú zvuky sirén, boja sa o svoj život. Ja mám obrovský strach a zmätok. Neviem, z ktorej strany mám správne uchopiť to, čo sa deje, neviem, či sa mám báť toho, že to príde aj k nám, a tak čakám nejaké vysvetlenia zo školy, ale neprichádza nič. Iba klasické hodiny ako každý deň.

Celú hodinu matematiky som ležala v posteli, pozerala stále nové a nové správy z Ukrajiny a do zošita som si nezaznačila ani jedno jediné slovo, ani čiarku. Nedokázala som premýšľať nad matematikou a nemala som chuť si hodinu po prečítaní informácie “začala sa vojna u našich susedov“ písať poznámky z matematiky.

Po druhej hodine som už nevládala

Matematika sa skončila, ja som stále nevstala z postele. Prišla ďalšia hodina – dejepis. S nádejou a s očakávaniami som písala svojej spolužiačke, že predsa len je to dejepis a tu by nám k tomu mohli niečo povedať. Nič. Ani slovo k tomu, čo sa deje. Iba učivo druhá svetová vojna.

A vtedy som sa rozplakala. Do tohto momentu som cítila neistotu, obavu i ľútosť, ale keď som mala počúvať o druhej svetovej vojne, už som to nezvládla. Ako som mala počúvať o druhej svetovej vojne bez čo i len jednej jedinej zmienky o tom, čo sa práve začalo? Plakala som, plakala a nakoniec som si na hodine vypla zvuk. Nedokázala som počúvať o druhej svetovej vojne v deň, keď sa začala vojna u našich susedov. V momente, keď som rozmýšľala, či ja nebudem na ďalší deň v rovnakej situácii ako ľudia na Ukrajine.

Celú hodinu som preplakala až som sa nakoniec odpojila. Aj keď sa skončila ešte len druhá hodina, na ďalšie som už nešla. Nemala som na to ani len trochu sily. Bola som zmätená, sklamaná, smutná a nevedela som ako ďalej. Nemyslela som na nič iné.

Dokonca v dovtedy bežnej situácii, keď som bola vonku so psom a uvidela som lietadlo, obyčajné lietadlo, pocítila som úzkosť. Nevedela som, čo mám robiť. Zrazu ma nezaujímalo, odkiaľ asi letí, ale bola to pre mňa situácia, keď som sa neopísateľne bála. Iba obyčajné lietadlo pre mňa v prvé dni vojny znamenalo niečo, čo vo mne vyvolalo obrovskú hrôzu.

Vydesená sestra

Keď prišla moja mladšia sestra poobede domov, bola vydesená. Netušila, čo sa deje, a obávala sa, čo táto situácia znamená pre nás ľudí na Slovensku. Mala množstvo otázok rovnako ako ja ráno, keď som sa zobudila. Keďže som celé dopoludnie mala zapnuté správy v televízii, raz na jednom, raz na druhom programe, čítala som si správy v médiách, vyjadrenia politikov, novinárov či komentátorov, pozerala som všetky vyjadrenia ukrajinského prezidenta, počúvala všetky podcasty s nadpisom Ukrajina, dokázala som jej aspoň na základné otázky odpovedať. Stačilo jej vysvetliť základné informácie, nič viac. Prečo to však škola nedokázala, neviem.

Jedna z vecí, za ktoré som vďačná, je to, že médiá urobili výbornú prácu, a všetko, čo som potrebovala vedieť, mi zodpovedali. Chcela som toho vedieť čo najviac, snažila som sa pochopiť súvislosti a každá ich informácia mi veľmi pomohla. Keďže moji rodičia boli v práci, médiá ma dokázali upokojiť, že my na Slovensku sme do istej miery v bezpečí.

Ja však patrím k tým tínedžerom, ktorí sa o verejné dianie zaujímali aj pred vojnou, a preto som vedela, na aké médiá sa mám obrátiť. Aj vďaka nim som dokázala v mojom okolí vysvetľovať, že za vojnu naozaj nemôže Ukrajina, naopak, len bráni svoje územie. Žiaľ, nie všetci moji rovesníci hľadali informácie na relevantných stránkach, a preto v spoločnosti presadzovali nevhodné názory. Ukrajinci si zato môžu sami, Rusi ich prišli len zachrániť, vôbec sa tam nedeje to, čo nám ukazujú média, oni len zveličujú a podobne.

A to ma mrzí najviac, pretože si neviem ani len predstaviť byť v koži človeka, ktorý práve utiekol pred vojnou a musí takéto klamstvá počúvať. Pre mňa samotnú bolo celé toto obdobie ťažké, a to celú situáciu sledujem len z diaľky. Z rečí o tom, že budem zo stratenej pandemickej generácie, ktorá v budúcnosti nič nedokáže, cez reči, že po očkovaní už nikdy nebudem mať deti, som začala počúvať to, že som mladá, nič som neprežila, ničomu nerozumiem a nemám byť zaslepená médiami, ktoré nechápu, že Putin na Ukrajine pomáha.

Počúvať nezmysly o Ukrajincoch bolo ťažké

Ako čas postupne plynul, o túto tému som sa stále určitým spôsobom zaujímala, ale cítila som, že ľudia okolo mňa prestávajú byť takí veľkorysí a informovaní ako na začiatku vojny. Už po prvom týždni som počúvala nezmysly, ako napríklad:

„Ukrajinci majú všetko zadarmo a nám kedy a kto dal niečo zadarmo?“
„Prečo by som im mal prispievať, veď to nie sú chudobní ľudia.“
A neskôr to prešlo na vetu: „Ukrajinci nám kradnú pracovné miesta a dokonca im dávajú vyššie platy ako nám Slovákom, a to iba preto, že sú Ukrajinci.“

Som citlivá povaha a väčšinou sa ma tieto slová osobne dotkli viac ako možno niekoho iného, ale vždy som sa snažila k tomu povedať svoj názor. Vždy to však bolo ťažké. Skoro stále sa to otočilo proti mne. Lebo ja som predsa ešte nič neprežila, nechápem to a oni počuli, že sa to naozaj deje a hotovo.

Na ne neštekaj, to nie sú Ukrajinky

Približne po dvoch mesiacoch som mala jeden zvláštny a zároveň nepríjemný zážitok. Tak ako každý týždeň som spolu s mojou kamarátkou rozdávala letáky. Boli sme v rodinných domoch a začal na nás štekať pes. Nič nezvyčajné, až dokým neprehovoril jeho majiteľ so slovami: „Na ne nemusíš štekať, to sú naše.“

Rozmýšľala som a nevedela, na čo presne naráža, až kým nedodal: „To nie sú Ukrajinky.“ Ostala som zaskočená a nevydala som zo seba ani hlások. Prešla minúta, celé som to spracovala a veľmi som si vyčítala, že som mu na to nedokázala nič povedať. Bola som ako obarená. Vážne je človek s inou národnosťou horší ako my?

Jedna z vecí, ako im môžeme trošku uľahčiť situáciu, je prijať ich medzi nás, pomôcť im. A my namiesto toho prikazujeme psovi, aby na nich štekal? Vážne tomu nerozumiem.

Toto je však jedna zo situácií, ktorá ma urobila silnejšou, nebojácnejšou a vďaka tejto skúsenosti sa pri podobných situáciách ozvem. Aspoň ľuďom vo svojom okolí sa snažím vysvetlovať, že Ukrajincom nie je čo závidieť. Pretože občas to vyzerá tak, že im závidíme dokonca aj vojnu. Prišli o svoje domovy a neprišli na Slovensko dobrovoľne. Boli k tomu donútení ruskou agresiou, keďže nechceli prísť o svoj život. Myslím si, že každý z nich by radšej znova zažíval svoj každodenný život spred 24. februára a vo svojej krajine.

Niečo, čo som celé mesiace sledovala a vnútorne mi to pomáhalo, boli rôzne symbolické gestá. Možno pre niekoho nič podstatné, ale pre mňa to bol znak toho, že stojím na správnej strane, že robím dobre, keď sa snažím dezinformácie vysvetľovať. Či už to boli zbierky potravín v našej škole, nápis Stop vojne na futbalovom zápase, dražba dresov pre Ukrajinu, návšteva Ukrajiny našich najvyšších ustavných činiteľov, pozvanie nášho telocvikára na hokejový zápas Ukrajincov hrajúcich u nás v Prievidzi, hashtagy na sociálnych sieťach #standforukraine či pieseň Kúpil som si tričko s nápisom Ukrajina. Všetko to boli momenty, v ktorých som cítila vďaku. Verila som, že keď ľudia uvidia, že aj tento človek stojí za Ukrajinou, zmenia názor a budú aj oni stáť na tej správnej strane.

Občas však cítim pocit viny. Ľudia v susednom štáte bojujú o svoju slobodu, nezávislosť, mnohí sú často bez elektriny či vody. Ja som v teple so svojou rodinou a trápia ma úplne obyčajné veci, zatiaľ čo je množstvo mojich rovesníkov vzdialených tisícky kilometrov od toho svojho domova. Každý jeden z nich je v mojich očiach obrovským hrdinom.

Celé obdobie ma však aj niečo naučilo. Začala som sa zaujímať o veci, o ktorých som dovtedy nevedela, ako napríklad ukrajinský majáles. Nevedela som, že sa také niečo udialo, ale dnes už viem, že je to súčasťou ukrajinských dejín. Začala som sa zaujímať o NATO a zistila som, aké veľmi dôležité je byť jeho súčasťou. Začala som si viacej vážiť to, čo okolo seba mám. Táto hrozná udalosť mi zároveň ukázala cestu, ktorou sa chcem v budúcnosti uberať.

Do nového roka som mala jedno želanie, nech vojna čo najskôr skončí, ale nie hocijako. Prajem si, aby som raz mohla navštíviť Ukrajinu. Prajem si, aby sa Ukrajinci mohli vrátiť do svojej krajiny. Prajem si, aby som raz mohla ochutnať ukrajinské pampúšiky. Prajem si, aby som si mohla spolu s Ukrajincami zaspievať jednu z najkrajších piesní, Kalina. Prajem si, aby vyhrala Ukrajina.

Text je súčasťou súťaže Môj rok s vojnou, ktorú organizoval Denník N pre študentov stredných škôl a odídencov z Ukrajiny do 19 rokov. Výsledky súťaže a ďalšie zaujímavé práce nájdete tu.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Mladí

Môj rok s vojnou

Slovensko

Teraz najčítanejšie