Plyn som neplatil, rakety som nevidel a Ukrajincov nestretal, až do leta

Keď sa na to pozerám spätne, nedokážem uveriť, že som tomu pred rokom venoval takú malú pozornosť. Prvý raz som informácie o zvyšovaní napätia na hraniciach počul od svojho staršieho brata. Stresoval sa, že nastane vojna a nás pošlú brániť našu rodnú hrudu. Vďakabohu sa mýlil, vojna však nastala. Nemyslel som si, že by sa to naozaj stalo, „múdre“ hlavy z Ruska ma však vyviedli z omylu.

A začalo to, prvé výstrely, otvorenie frontu, prvé obete. Valilo sa to zovšadiaľ a nedalo sa tomu zabrániť. Po nejakých dvoch mesiacoch sa však ľudia vojny nabažili a prestalo sa to riešiť, aspoň v mojich kruhoch. Hnusne povedané, zdražený plyn, o ktorom sa stále hovorilo, som neplatil, čiže ani ma trápil, u nás v meste som žiadnych Ukrajincov nestretol a nad hlavou mi nelietali žiadne rakety. Prosto mi to tak povediac vyšumelo z hlavy. Tvrdý návrat do reality ma čakal až v lete.

Z architektky kuchárka polotovarov

Prijal som brigádu v miestnom hoteli, kde som robil čašníka v hotelovej kaviarni. No a prvý deň práce mi riaditeľka povedala, že budem robiť z kuchárkou z Ukrajiny. Bál som sa, že sa nedorozumieme a nastanú komplikácie, a tak mi nebolo všetko jedno, keď som vstupoval do budovy. Nič z mojich obáv sa však nesplnilo. Pani bola veľmi príjemná, láskavá a mala pochopenie, keď som zo začiatku robil chyby.

Keďže práce nebolo vždy veľa, mal som dosť času spoznať ju. Porovnávali sme si slovenské a ukrajinské slová (páchnuť a voňať má u nich úplne iný význam), učili sme sa navzájom slovíčka a žartovali. Keď sme sa už trochu oťukali, začala mi v telefóne ukazovať ruiny mesta. Dozvedel som sa, že to bol Mykolajiv, mesto, z ktorého pochádzala.

Každý ďalší deň som videl padať rakety, zbúrané budovy a vypálené polia, zverstvá páchané zvieraťom z bunkra. Ťažké bolo aj zistenie, že pani, ktorá vyštudovala niekoľko vysokých škôl a pracovala ako architektka, je teraz kuchárkou zmrazených polotovarov. A odkedy som zistil, že všetok svoj plat míňa na nepriestrelné vesty, ktoré posiela rodine, začal som jej dávať všetko prepitné, čo, uznávam, nebolo veľa, ale nič lepšie mi nenapadlo. Keď som skončil brigádu, netušil som, že leto si pre mňa pripravilo ešte jedno prekvapenie.

Byť za mier, no nie s Ukrajinou? Nezmysel

Na skautskom tábore, v ktorom som bol ako starší dozor, som stretol ďalších Ukrajincov, konkrétne asi osem detí z rôznych oblastí. Nikdy o skautingu nepočuli, takže to bolo mierne zložité, veľmi mi s prácou s nimi pomohol môj rýchlokurz ukrajinčiny z hotela. Neboli to zlé deti, na môj vkus síce používali možno až priveľa vulgarizmov, držali sa stále spolu a najskôr nám veľmi neverili, no títo malí hrdinovia boli veľmi vďační a ochotní pomôcť nám starším napríklad s nosením vody či kálaním dreva (to ich dosť bavilo, ale ktorý chlapec nerád tríme sekeru?).

Leto však skončilo a ja som s nimi stratil kontakt. A vtedy prišlo asi najhoršie obdobie minulého roku. Na jednej vyučovacej hodine sme viedli živú debatu s učiteľkou, ktorá uvádzala argumenty na obhájenie Ruska, ja hlupák som to však nepochopil. Povedala, že nie je na strane Ukrajiny, ale na strane mieru. A ako môže nejaký komediant z telky správne viesť krajinu? Prišlo mi to správne. Veď čo je lepšie ako mier?

Ujo na fare ubytoval rodiny z Ukrajiny

Moje presvedčenie však opäť nabralo správny smer po rozhovore s ujom. Je kňaz a na fare ubytoval už niekoľko rodín, ktoré utiekli do bezpečia pred agresiou Ruska. Rozprával mi mnoho príbehov, ktoré s nimi zažil, a boli to veľmi silné príbehy. Napríklad vždy, keď videli preletieť lietadlo, so strachom ho sledovali, lebo sa báli jeho rakiet. Alebo pri každom hlasnom zvuku znehybneli, lebo sa im okamžite vybavil zvuk streľby.

V škole som sa stretol aj s nie lichotivými názormi spolužiakov. Nadávali, že vinou Ukrajincov sú plné autobusy a že na cestách nevedia jazdiť. Chcel by som ich však vidieť, čo by v takejto situácii robili. Sme fajnovky, kým nám to nepríde na dvor, nezaujíma nás to. Dôležité informácie schovávame za ,,memečká“ a fšicko v porádku. Hovorím zo svojej skúsenosti.

Je strašné, že tento konflikt trvá už tak dlho, no je potrebné, aby Ukrajinci dali Putinovi (s prepáčením) po hube, lebo nie je hrdina ten, čo sedí v bunkri, ale ten, čo vedie svoju krajinu k víťazstvu alebo smrti. Verím, že Ukrajina zvíťazí, zlo dostane na frak a že sa to už opakovať nebude, tak nám Pán Boh pomáhaj.