Denník N

Po problémoch s elektrinou už ocko a blízki z Dnipra volali menej často

Autorkou obrázka je 19-ročná Nina Samsonová zo Súkromnej školy umeleckého priemyslu Bohumila Baču v Bratislave.
Autorkou obrázka je 19-ročná Nina Samsonová zo Súkromnej školy umeleckého priemyslu Bohumila Baču v Bratislave.

Autorkou textu je 13-ročná Kseniia Baliura zo Základnej školy na Hrnčiarskej ulici vo Zvolene. Jej text patril medzi najlepšie v súťaži Môj rok s vojnou.

Do 13. marca 2022 som bola Ксенія (Ksenija), teraz som Xenia. Môj brat bol Тімошa (Timoša), teraz je Timko.

Prečo je to tak? Je to vlastne prosté a zároveň bolestivé.

Sme z Ukrajiny. 11. marca sme sa ráno zobudili, začuli sme prvé výbuchy v našom rodnom Dnipre a vydali sme sa na cestu. Na cestu, ktorá trvá už takmer rok. Bola s nami mama a mali sme so sebou tri neveľké ruksaky.

24. februára sa začala vojna. Bol to štvrtok. Tvrdo som spala. Zobudil ma oco, ako vždy. Lenže to „ako vždy“ bolo posledným. Ako vždy už nikdy nebude. Začínal sa nový život. Vo štvrtok o siedmej ráno som tomu ešte nerozumela.

Zazneli výbuchy. Takmer si ich nepamätám. V čete triedy 7.I už bolo v tom čase niekoľko stoviek správ. Spolužiaci nespali od štvrtej rána. Práve vtedy prvé mestá Ukrajiny zasiahli ruské rakety.

Je to len výlet, písal nám otec

Začal sa nový život. Dva týždne sme presedeli v kúpeľni. Vo dne aj v noci. Vždy keď mame prišlo na Viber oznámenie o vzdušnom poplachu, budili sme sa a utekali na „bezpečné“ miesto. Behali sme takto, až kým to „nepriletelo“ úplne blízko. Priletelo to tam, kde mama, otec, dedko a ujo Kosťa jazdili každý deň. Priletelo to k električkovej trati.

Naše tri ruksaky boli už dávno zbalené…

Všetci cestovali do Poľska, my sme išli do Čopu. A ďalej? Vo svojom živote som už bola v mnohých kútoch Ukrajiny, často som cestovala vlakom.

Tento vlak bol iný. Málo mužov. Len deti, ženy a babičky. My sme mali šťastie. Vozeň nebol preplnený. Nikto nespal v uličke alebo na chodbe medzi vozňami. Mali sme pohodlie. Je to len výlet, ste výletníci, písal nám otec.

Za oknom sa striedali polia, rieky, riedke lesíky. To boli centrálne časti Ukrajiny. Ďalej lesy pribúdali, zjavili sa kostoly, kopce. To nás vítala Chmeľnycká a Ternopiľská oblasť. A ráno sme uvideli Karpaty. Blížili sme sa k Čopu. Tam, kde sa mal začať náš nový život.

Už tretí alebo štvrtý „nový život“ za posledné dva týždne. A to som mala ešte len dvanásť.

A on sa aj začal. Ten nový život.

Pomoc od neznámych na Slovensku

Ešte vo vlaku sme sa zoznámili s „Mykolajivčanmi“. Kým my sme cestovali „na výlet“ a utekali pred výbuchmi, oni utekali pred plnohodnotnou vojnou.

Im bolo ťažšie. Nevedeli, kam idú. My sme smerovali na Slovensko, kamsi do hôr, do akejsi dediny. „Mykolajivčania“ išli s nami.

Bola to bývalá reštaurácia, chata Matúšov hájik, v obci Klokoč v Banskobystrickom kraji. Práve tu som pocítila a pochopila, aké je dostať pomoc od neznámych ľudí, ktorí ešte aj hovoria jazykom, čo sa len trochu podobá na ukrajinčinu.

Mali sme naozaj šťastie. Rýchlo sme si našli bývanie. Rýchlo nás zabezpečili všetkým nevyhnutným. Dostali sme dokonca viac, ako sme potrebovali. Každý deň robili Slováci všetko pre to, aby sme sa cítili ako doma. Zvlášť sa to týkalo nás detí.

Život pokračuje

Už v apríli som mohla pokračovať v tréningoch spoločenských tancov (pomohla Mária), Timoša začal chodiť na futbal (pomohla Miriam) a obaja sme začali chodiť do školy (pomohol Rado). Každý deň sme cítili starostlivosť. Viete, asi je ťažké pomáhať denne neznámym ľuďom, ktorí prišli bez ničoho. Každý z nich má kopec problémov. Ale nám pomáhali.

Rado, Mária, Miriam, Dušan, všetci naši susedia, boli prví, kto začal zachraňovať naše detstvo, darovali nám šťastie a nádej do budúcnosti.

Na Slovensku to voňalo jarou. A na Ukrajine zúrila vojna. Kyjiv to zvládol. Naši vojaci vyhnali okupantov zo severu krajiny. Potopila sa „Moskva“. Celý svet počul Červenú kalinu a videl ukrižovanú Buču. Pokračovalo ostreľovanie miest. Pripravovala sa ofenzíva na Donbase.

Moje Dnipro zostávalo v napätí. Rusi udierali po našom letisku. Každý večer sme boli v spojení s Ukrajinou. Volal ocko, babky aj dedkovia. Správy boli rôzne, ale život pokračoval.

Začala som si zvykať na Slovensko. Mama išla do práce. Otec nám posielal balíky s letnými a jesennými vecami. Bolo mi jasné, že tak skoro na Ukrajinu nepôjdeme.

Začali sme cestovať po Slovensku a po Európe. Spoločnosť nám robili Taňa a Maša, ktoré do 24. februára žili v tej istej štvrti v Dnipre ako my. Boli sme v Bratislave, Košiciach, vo Viedni, v Salzburgu, Mníchove, v Tatrách, Banskej Štiavnici.

Uvidela som veľa nového. Neskutočná príroda Tatier a Hallstattu, hrady a zámky Slovenska, morský svet a zoo vo Viedni, múzeum BMW v Mníchove. Aj okolie našej chaty nás stále prekvapovalo krásnou prírodou a stretnutiami so zvieracími obyvateľmi. Ozaj to bolo tak, ako hovoril ocko – išli sme na výlet!

Aby sme si na vojnu ani nespomenuli

Leto ubehlo na cestách. Vojna sa ani nechystala skončiť. Bojovalo sa na východnej a južnej Ukrajine.

Každé leto sme zvykli cestovať k Azovskému moru. Teraz tam stáli nepriateľské raketomety, ktoré každý deň zabíjali deti v Zaporižskej, Mykolajivskej a Chersonskej oblasti.

A na okupovanom území žil môj bratranec Maxym. A ockovu školu zasiahla raketa. A môj dedko rozoberal sutiny a zachraňoval ľudí. A …

A naša armáda pokračovala v ničení ruských okupantov. Za pol roka, čo sme žili v cudzej krajine (ale ako už teraz môže byť pre nás cudzia?), som sa ešte viac zaľúbila do ľudí, ktorí boli okolo nás. Rado nám daroval notebooky. Všetci piati – ja, Timko, dvaja Dimovia a Angelina z Mykolajiva – sme výskali od šťastia.

Jozef, riaditeľ závodu, kde pracovala mama, často organizoval výlety do rekreačného strediska, kde sme sa mohli kúpať v bazéne, koľko sme len chceli.

Mária zohnala peniaze na moje letné tanečné sústredenie.

Tréner Maroš brával Timošu na tréningy a zápasy. A celý tím MFK Vígľaš – Pstruša skvele organizoval futbalové turnaje.

A hlavne som čoraz viac obdivovala našu mamu. Najskôr urobila všetko pre to, aby vojna bola od nás ďaleko, a potom robila všetko pre to, aby sme si na ňu už ani nespomenuli. Lebo detstvo je veľmi krátke a „russkij mir“ ho chcel deťom na Ukrajine zobrať.

Mama sa o nás ako vždy starala. Snažila sa, aby sme mali tie najlepšie veci, aby sme sa dobre stravovali, aby sme poznávali niečo nové a napredovali. A nielen sedeli na mobiloch.

A sadla si za volant. A išla pracovať do závodu. A pracovala aj cez víkendy.

A všetky ženy Ukrajiny svojou statočnosťou a rozhodnosťou ukázali, že nech sa deje, čo sa deje, život a láska zvíťazia.

A otec posielal kvety (pomohol Rado).

Výlet na Ukrajinu, šašlik a bograč

Prišla jeseň. Presťahovali sme sa do Zvolena. Išli sme do novej školy.

Rozhodla som sa, že sa budem učiť na slovenskej škole a zároveň budem pokračovať online na svojej škole na Ukrajine. Začala som sa ešte intenzívnejšie venovať spoločenským tancom. Obnovila som si individuálne hodiny s trénerom. Začala som si zlepšovať formu. Na obzore sa začala rysovať účasť na medzinárodných súťažiach.

Vytvorili sme si nové kontakty. Teraz nám pomáhal aj majiteľ nášho bytu Kubo.

Z Ukrajiny začali prichádzať dobré správy. Naša armáda oslobodila takmer celú Charkivskú oblasť.

V septembri sme na moje narodeniny išli na Ukrajinu a stretli sa s ockom. Naše stretnutie sa odohralo v Užhorode. Nevideli sme sa viac ako pol roka.

A opäť sme spolu išli na výlet. Navštívili sme Mukačevo, zámok Palanok, zbierali sme huby, varili bograč a môj obľúbený šašlik.

Všetko bolo ako predtým, pred 24. februárom. Päť dní preletelo veľmi rýchlo. Na Zakarpatsku nebolo cítiť vojnu. Na „príhody“ z kúpeľne som už zabudla. Zdalo sa mi, že sa všetci spolu vrátime do Dnipra a náš výlet sa skončí. A naše veci, ktoré zostali na Slovensku, nám dovezie alebo pošle Dušan. Ale to sa mi len zdalo.

V tom čase Dnipro zasiahli rakety, priamy zásah, zahynula rodina. Museli sme sa vrátiť do Zvolena.

A potom už raketové útoky na ukrajinské mestá prichádzali dva či tri razy za mesiac. Nepriateľ ustupoval a postupne strácal okupované územia. Vybíjal si svoju zlosť na civilistoch. Rakety leteli na akékoľvek miesta. Na Ukrajine začal byť problém s elektrinou. Ocko aj ostatní blízki už volali menej často.

No boli aj dobré správy. V roku 2023 sa v ukrajinských mestách budú znova predávať chersonské melóny. 11. novembra ukrajinská armáda oslobodila Cherson.

Všetci Ukrajinci začali snívať o krymskom hrozne.

Rok veľkého víťazstva

Prišla zima. Vedľa nášho domu urobili klzisko. S Timošom sme ho začali pravidelne navštevovať. Ja som začala chodiť na súťaže v spoločenských tancoch.

Blížil sa rok 2023. Rok, ktorý na Ukrajine považujú za rok Veľkého víťazstva. Všetci Ukrajinci o tom snívajú a veria, že tak aj bude. Hoci vojna stále trvá. Každý deň zomierajú naši vojaci.

Ešte v čase, keď sme sedeli v kúpeľni v Dnipre, náš prezident vyzval celý svet, aby nám dodal súčasné zbrane, aby sa Ukrajina mohla brániť. Niekto to volanie naozaj vypočul, niekto sa len tváril, že si ho vypočul, niekto vyslovil znepokojenie. A na Ukrajine dokonca aj deti rozumeli, že potrebujeme M142 HIMARS, Leopardy 2, 155-milimetrové húfnice, M1 Abramsy, F-16, systémy protivzdušnej obrany.

No svet stále na niečo čakal. Možno čakal na raketu X-22, ktorá 14. januára 2023 zabila v mojom rodnom meste 46 ľudí.

Dôležití muži v krásnych uniformách s veľkými výložkami, zobuďte sa, obzrite sa. Obráťte svoj pohľad tam, kde je každý deň smrť a peklo, kde sú deti šedivé. Dajte nám už tie svoje tančeky a lietadielka a náš Zalužnyj rýchlo zničí „russkij mier“. Vy to predsa môžete urobiť. Veď tomu rozumejú dokonca aj deti.

No niektorí stále premýšľajú, radia sa, odkladajú, opäť premýšľajú, opäť sa radia, opäť odkladajú…

V zime k nám prišli na návštevu dedko Viťa a babka Nina. Babka robila pirôžky. Dedko hral s Timošom futbal. Všetci spolu sme boli na hokeji. Trochu u nás pobudli a vrátili sa na Ukrajinu.

A my sme zostali. Zostali sme, aby sme sa mohli už čoskoro vrátiť. Vrátiť sa, keď bude Veľké víťazstvo. Vrátiť sa a ochutnať chersonské melóny a krymské hrozno. Vrátiť sa a pobozkať ocka. Vrátiť sa a uvidieť sa s našou sesterničkou Lizou, s bratrancami Tymurom a Maxymom. Vrátiť sa a objať babky Ninu a Allu, dedkov Vitalijov (tých mám dvoch). Vrátiť sa a dostať darčeky od príbuzných – Kosťu, Svety, Iry a Andreja. Vrátiť sa, aby sme sa mohli starať o kocúra Marseľa a zaobstarať si psíka. Vrátiť sa, aby sme si mohli s kamarátkou Mašou zaspomínať, ako sme cestovali po Európe. Vrátiť sa, aby sme mohli navštíviť „Mykolajivčanov“. Vrátiť sa, aby sme opäť stretli svojich spolužiakov a učiteľku Svitlanu Pavlivnu. Vrátiť sa, aby som mohla zvíťaziť v tanečnej súťaži.

Vrátiť sa, aby som znova bola Ксенія. Vrátiť sa, aby bolo znova „ako vždy“. Ako vždy na Ukrajine.

A ešte sa vydať na skutočnú cestu. Na cestu, kde všetci spolu povieme: Ďakujem, Slovensko!

Text je súčasťou súťaže Môj rok s vojnou, ktorú organizoval Denník N pre študentov stredných škôl a odídencov z Ukrajiny do 19 rokov. Výsledky súťaže a ďalšie zaujímavé práce nájdete tu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Mladí

Môj rok s vojnou

Slovensko

Teraz najčítanejšie