Evolúcia sa nám deje pred očami, vraví biológ, ktorý študuje reakcie prírody na zmeny klímy

Klimatická zmena vytvára pri rastlinách a živočíchoch podmienky na rapídnu zmenu, v priamom prenose tak dnes môžeme pozorovať, ako sa odohráva evolúcia, hovorí Thor Hanson, biológ a autor knihy o tom, ako klimatická kríza mení správanie aj podobu druhov.

Reakcia druhov je podľa neho dôležitá, pretože nám veľa prezrádza o budúcnosti. „Ich príbehy môžu navyše ovplyvniť aj našu reakciu – sme len ďalší druh, ktorý sa vyrovnáva s rovnakými výzvami ako všetky ostatné tvory na planéte,“ dodáva Hanson.

V rozhovore sa dočítate:

• k akým konkrétnym zmenám núti klimatická kríza rastliny a živočíchy;
• ktoré druhy zmien je možné pri nich už vidieť;
• kedy môžeme začať premýšľať o zmene ako o evolučnej;
• čo by sa od rastlín aj živočíchov mohli ľudia naučiť;
• ako do toho celého zapadá príbeh o jaštericiach, ktoré sa naučili prežiť hurikán?

Pred viac než rokom som na portáli Vox narazila na článok, v ktorom vedci predpovedali, ako by mohli pre klimatické zmeny vyzerať rôzne druhy zvierat o milión rokov. Mali by sme sa pripraviť na to, že jedného dňa na tejto planéte naozaj budú žiť plávajúce krysy, mäsožravé holuby alebo modlivky veľké ako pes?

Podobné premýšľanie v dlhodobom horizonte otvára skutočne zaujímavé možnosti evolúcie a to sa mi páči. Myslím si však, že nám všetkým, čo žijeme v čase klimatickej krízy, by sa hodilo pozrieť sa aj na to, ako sa veci menia z krátkodobejšieho hľadiska, dokonca aj počas našich životov. Budúcnosť totiž dokážeme do istej miery predpokladať, no evolúciu môžeme pozorovať aj v reálnom čase.

Nad Darwinovou myšlienkou prirodzeného výberu uvažujeme dnes my biológovia dvoma spôsobmi. V prvom prípade selekcia kolíše okolo priemeru – klíma je chvíľu teplejšia a potom studenšia, takže rys, ktorý sa v priebehu času vyvinie, môže byť chvíľu nápomocnejší a potom zase menej. Kolíše teda aj samotná evolúcia. Potom tu však máme evolúciu, ktorú nazývame „riadenou“ (v angličtine „directional evolution“ – pozn. red.), a pri nej postupuje presadzovaný rys jedným smerom.

A presne to vidíte aj pri klimatickej zmene, ktorú dnes zažívame. Teplota sa zvyšuje, rapídne zmeny naberajú jeden smer a my biológovia registrujeme stále častejšiu „zameranú“ selekciu. To všetko sa deje veľmi rýchlo. Dokážeme teda tieto zmeny merať nie niekoľko miliónov rokov, ale aj v reálnom čase.

Otázke, aký vplyv môže mať klimatická zmena na rôzne druhy, sa venujete v najnovšej knihe aj vy. A je to dosť nezvyčajný pohľad – vôbec totiž nerozprávate príbeh planéty, ale skôr jednotlivé príbehy konkrétnych druhov rastlín a živočíchov. Prečo?

Myslím si, že klimatická zmena predstavuje takú komplikovanú tému, že o nej potrebujeme premýšľať niekoľkými rôznymi spôsobmi. A ako biológovi mi pripadalo, že práve tento kúsok skladačky v debate chýba.

Pri premýšľaní o klimatickej zmene nám takmer okamžite naskočí predstava polárneho medveďa na zmenšujúcom sa ľadovci. Vo verejnej diskusii však obvykle presne tu aj skončíme – od polárneho medveďa sa presunieme k politike či atmosférickým trendom.

Čo však toto všetko znamená pre rastliny a živočíchy? Ako to ovplyvňuje jednotlivé druhy? A ako budú ich kolektívne odpovede tvarovať do budúcnosti okolité prostredie? Som presvedčený, že je to veľmi dôležitý príbeh.

Keby druhy dokázali rovnako dobre prežiť v akýchkoľvek klimatických podmienkach, potom by sme ich mohli meniť stále dokola. Rastlinám a živočíchom však na podmienkach záleží a ich reakcia na zmenu je dôležitá, pretože nám veľa prezrádza o budúcnosti.

A ich príbehy môžu ovplyvniť aj našu reakciu. Sme len ďalší jeden druh. Pri použití v podstate rovnakých nástrojov sa vyrovnávame s rovnakými výzvami ako všetky ostatné tvory na tejto planéte a môžeme sa toho od nich veľa naučiť.

Na príbehoch, o ktorých v knihe píšete, ma zaujalo, ako mnohí biológovia prišli na to, že sa druhy vzhľadom na zmenu klímy menia úplnou náhodou. Kedy ste si to prvýkrát vo svojej práci všimli vy?

O tomto ako biológovia často vtipkujeme. Každý z nás skúma klimatickú zmenu, len niektorí o tom zatiaľ nevedia!

Keď som vo svojej kariére začínal, klimatickú zmenu sme si uvedomovali, ale javila sa nám skôr ako vzdialenejšia hrozba. Až postupom času sme si v teréne čoraz častejšie všímali, ako naše projekty ovplyvňuje.

Sám som ju reálnejšie začal vnímať asi pred dvadsiatimi rokmi. V tom čase som sa na výskumnej stanici v Strednej Amerike zaoberal genetikou stromu, ktorý je akýmsi základným stavebným kameňom tamojších dažďových pralesov.

Ďalšia výskumníčka tu zase skúmala, ako stromy reagujú na zvýšenú teplotu. Prišla na to, že keďže sa v noci teplota dostatočne neznižuje, stromy zostávajú takpovediac vystresované. A raz mi pri bežnom rozhovore povedala: „Vieš, všetky predpovede hovoria, že ten strom, ktorý skúmaš, v najbližšom storočí vyhynie.“

Dúfal som, že sa mýli. Ale zároveň to bol pre mňa akýsi „aha moment“ – došlo mi, že klíma naozaj môže mať priamy vplyv na priority nášho výskumu. A že keď sa ako biológovia sústredíme len na naše úzko zamerané projekty, dôležitý kus skladačky nám bude unikať.

Existuje niekoľko konkrétnych javov, ktoré druhy nútia k zmenám. V Prahe napríklad v polovici januára kvitli sedmokrásky či krokusy. To je niečo, čo vy biológovia nazývate „časovým nesúladom“: organizmy musia reagovať na podmienky v inom období, než je obvyklé, čo môže priniesť veľa problémov. Potom však máme aj ďalšie fenomény, ktoré pri druhoch spúšťajú zmeny: do ekosystému pribudne nový druh alebo z neho, naopak, nejaký druh zmizne… Ktorých ekosystémov a druhov sa nakoniec tieto vplyvy týkajú?

Krátka odpoveď na vašu otázku znie: Týkajú sa každého ekosystému na našej planéte. Deje sa to v podstate všade.

Príklad, ktorý ste si všimli, teda že u vás v januári kvitnú sedmokrásky, skvele poukazuje na to, ako klimatická kríza ovplyvňuje biológiu, ktorú vidíme v dennom živote. A zvieratá alebo rastliny musia reagovať. Niektoré druhy kvitnú alebo migrujú skôr, rozmnožujú sa v inom období, sú aktívne v inom čase.

Ako ste spomenuli, znamená to, že do ekosystémov isté druhy pribúdajú a iné z nich miznú – a to navyše v kontexte, keď je pri druhoch, ktoré majú schopnosť migrovať, práve pohyb jednou z prvých reakcií na zmenu klímy.

V istom zmysle tak vytvárame nové ekosystémy. Vznikajú kombinácie druhov, ktoré spolu predtým neinteragovali, a musia sa znovu definovať rôzne druhy základných ekologických vzťahov, ako je konkurencia, opeľovanie či postavenie predátora. A to robí budúcnosť veľmi nepredvídateľnou.

Konkrétne reakcie, ktorými sa druhy vyrovnávajú s meniacimi sa podmienkami, si rozoberieme o chvíľu. Najskôr mám všeobecnejšiu otázku. S akou istotou dokážeme povedať, že k týmto reakciám dochádza práve pre klimatickú zmenu? Aspektov, ktoré zasiahli do životov rastlín a živočíchov, predsa existuje veľa, nie? Zmenil sa tvar krajiny, zvýšila sa miera znečistenia ovzdušia…

To je dobrá pripomienka. Vždy keď hovoríme o klimatickej zmene, je dôležité pamätať na to, že je dodatkom k všetkým ďalším výzvam, ktoré už skôr komplikovali životy rastlín a zvierat na tejto planéte.

Dám vám príklad z perspektívy vedeckej literatúry. Pred niekoľkými rokmi vyšla výborná kniha novinárky Elizabeth Kolbert Šieste vymieranie. Píše v nej, že motorom šiesteho vymierania druhov, ktoré sa dnes všeobecne prijíma ako preukázaný jav, je práve klimatická zmena.

Fascinujúce však je, že kniha Šieste vymieranie už raz vyšla. Autor Richard Leakey ju publikoval v 90. rokoch, len sa v nej ani raz neobjavilo slovné spojenie „klimatická zmena“. Už pred tridsiatimi rokmi teda odborníci premýšľali o tom, že je šieste vymieranie druhov v pohybe, a to na základe dát o strate prirodzeného prostredia, znečistení, prehnanom love a ďalších ľudských faktoroch.

A potom k tomu pridáte klimatickú zmenu. V niektorých prípadoch od seba tieto vplyvy nemožno oddeliť. Ale v iných – napríklad pri skúmaní načasovania javov v prírode alebo premiestňovaní druhov v oceáne – dokážete nájsť jasné prepojenie medzi teplotou a reakciou rastlín či živočíchov. Často teda už naozaj vedecky a štatisticky dokážeme oddeliť faktory ako zmena veľkosti prirodzeného prostredia alebo úroveň znečistenia ekosystému od klimatických faktorov.

Už ste spomenuli, že jednou z prvých reakcií na zmenu podmienok býva migrácia. A na prvé počutie znie presun jednotlivých druhov, ktorým začne zmena prirodzeného prostredia prekážať, ako logické riešenie. Aká úspešná je táto stratégia z dlhodobého hľadiska? Z miesta sa predsa pohne iba jeden druh, nie celý ekosystém.

To vôbec nevieme.

Odhady hovoria, že v reakcii na zmenu klímy už začalo meniť svoje miesto pôsobenia 25 až 85 percent všetkých druhov planéty. Ide o najväčšiu reorganizáciu prírodného sveta od poslednej doby ľadovej a deje sa to rýchlo. Aké budú presné dôsledky z dlhodobého hľadiska, však netušíme, a to z dôvodu, ktorý ste spomenuli: narušia sa všetky väzby. Druhy tak budú čeliť vážnej výzve, pretože sa zmení nielen ich klimatická komfortná zóna, ale aj všetky ekologické vzťahy.

Pri tejto otázke sa však vždy snažím brať do úvahy, čo mi povedala morská biologička Gretta Pecl: Ak druh dokáže zmeniť svoje prirodzené prostredie a prežiť, pôjde o skvelý dôsledok zmeny klímy. A myslím, že je to perspektíva, ktorú si všetci môžeme pripomínať, keď budeme cítiť smútok či rozrušenie z toho, že druhy, ktoré sme vídali v našom prirodzenom prostredí, zmizli a nahradili ich iné druhy, ktoré nepoznáme.

Potom sú tu však ďalšie reakcie na meniace sa podmienky v prirodzených prostrediach a tie už súvisia so zmenou samotného druhu. V knihe opisujete dva typy takejto reakcie: adaptáciu a evolučnú zmenu. Aký je medzi nimi rozdiel?

Adaptácia a evolúcia sú myšlienky, ktoré sa prelínajú, ale existujú aj body, v ktorých sa od seba líšia. Pri adaptácii ide v zásade o krátkodobé zmeny, pri evolúcii o zmeny, ktoré sú dlhodobejšie a dedia sa v DNA.

Je pravda, že adaptácia niekedy môže byť evolučná – môže zahŕňať zmeny, ktoré po sebe budú generácie dediť, ale môže aj zahŕňať len krátkodobé zmeny správania. Dám vám príklad: keď je práve chladný deň a vy si oblečiete sveter, nevyviniete sa, ale adaptujete.

Jedným zo skvelých spôsobov, ako sa dá na toto rozdelenie nazerať, je sústrediť sa na schopnosť, ktorú v biológii nazývame „plasticita“. Tá poukazuje na mieru flexibility, ktorá je prirodzene zabudovaná do genetického kódu daného druhu – to znamená, ako veľmi je druh schopný meniť sa bez toho, aby si musel vyvinúť úplne nové rysy.

Plastickejšie druhy dokážu ľahšie zmeniť svoje správanie, návyky, začať jesť inú potravu. Oproti predátorovi, ktorý dokáže loviť len jednu vec, alebo opeľovačovi, ktorý musí navštíviť len jeden špecifický druh kvetu, majú veľkú výhodu. A niektoré druhy dokážu meniť nielen správanie, ale dokonca aj svoj vzhľad.

To nás privádza k príbehu jedného zo živočíchov, ktorého ste nakoniec použili aj v názve svojej knihy – k takzvanému „plastickému kalmárovi“.

Presne tak. Plastický kalmár, teda kalmár peruánsky (po anglicky Humboldt squid – pozn. red.), je skvelým príkladom.

V Kalifornskom zálive ich rybári lovili celé generácie – v reštauráciách a obchodoch sa potom dal kúpiť práve tento druh. V dobrých podmienkach môže merať aj dva metre. No keď udrela séria teplých morských vĺn, kalmáre zmizli a rybolov skolaboval.

Všetci predpokladali, že sa presunuli do chladnejších vôd, čo pri hľadaní novej komfortnej zóny robia aj mnohé iné druhy. A potom prišli na miesto výskumníci a zistili, že v skutočnosti nikam neodplávali a na niektorých miestach sú dokonca početnejšie než kedykoľvek predtým.

Namiesto toho, aby na klimatickú zmenu reagovali odchodom, odpovedali na ňu plasticitou – vnútornou adaptabilitou zabudovanou v ich genóme. Vyššie teploty vody pri nich už vo veľmi ranej fáze života zapríčinili odlišný výsledok.

Kalmáre dospievali oveľa rýchlejšie, rozmnožovali sa v nižšom veku, živili sa veľmi odlišnou potravou a namiesto toho, aby zdraví dospelí jedinci dorastali do veľkosti dvoch metrov, mali len tridsať centimetrov. Také malé ich rybári nedokázali chytiť a tých pár, na ktoré narazili, pustili, pretože si mysleli, že ide o mláďatá alebo dokonca iný druh.

To je klasický príklad plasticity – schopnosť osvojiť si nový spôsob života bola do genetiky kalmára vždy zabudovaná, na zmenu teploty teda reagoval okamžite. To je v podmienkach meniacej sa planéty naozaj užitočný rys. Dnes žije kalmár peruánsky v Kalifornskom zálive, ale aj v oveľa teplejších vodách neďaleko rovníka či v studených vodách pri Aljaške. A stále platí, že v studených vodách dorastá do väčšej a v teplejších do menšej veľkosti.

Od akého momentu môžeme o zmene začať premýšľať ako o evolučnej?

Pri väčšine zmien, ktoré pozorujeme, uvažujeme skôr o plasticite; druhy zodpovedajú adaptácii, ktorú v sebe mali už skôr zabudovanú. Zároveň vidíme, že v niektorých prípadoch sa vyvíjajú aj úplne nové rysy – a hranica medzi adaptáciou a evolúciou leží tam, kde sa tieto rysy začnú dediť.

Jeden z mojich obľúbených príkladov je ten o drobných jaštericiach, akýchsi bratrancoch leguánov, ktoré sa prispôsobili hurikánom. Je to príbeh z dvoch karibských ostrovov, kde tento druh skúmal vedec Colin Donihue v rámci výskumného projektu o nepôvodnom druhu potkanov, ktoré na ostrovoch menili ekosystém. Donihue prišiel na miesto a meral tam jašterice, ktorými sa krysy začali živiť. Cieľom projektu bolo vyňať potkany z ekosystému a sledovať jeho reakciu.

Tesne po dokončení meraní sa ostrovmi prehnali dva hurikány piatej kategórie – vyvrátili stromy, zdevastovali obydlia a projekt o krysách sa pozastavil. Donihue si však v tej chvíli uvedomil, že sa ocitol v neobyčajnej pozícii, keď bude môcť zmerať dôsledky hurikánu. O šesť týždňov sa na miesto vrátil a všetky jašterice, ktoré dokázal nájsť, opäť zmeral.

Otázky, ktoré ho zaujímali, zneli: Je populácia jašteričiek po dvoch hurikánoch v nejakom ohľade merateľne iná? Inak povedané, sú tie, ktoré prežili – pokiaľ existujú –, v nejakých ohľadoch merateľne rozdielne od ostatných a mohli im tieto rysy pomôcť hurikány prežiť? A ak áno, odovzdajú tento rys aj svojim potomkom? Mohli by sme v takom krátkom čase merať prirodzený výber?

A ukázalo sa, že mohli. Výskumníci také jašterice chytili a všimli si hneď niekoľko rysov, ktoré im pomohli prežiť.

Ktoré to boli?

Jašterice, ktoré prežili, mali väčšie brušká palcov aj väčšie predné končatiny. Mali aj kratšie zadné končatiny, čo bola trochu záhada, kým Donihue so svojím tímom v hoteli nevytvorili vysávačom na lístie „hurikán“.

Vtedy zistili, že sa jašterica vo vetre skryje za vetvu, pevne sa drží a pri väčšej sile vetra jej zadné končatiny skĺznu a telo veje ako vlajka vo vetre. Krátke zadné končatiny teda znížili záťaž a silné predné nohy a veľké brušká prstov im umožnili pevnejšie sa držať – a presne tieto rysy im pomohli prežiť.

Keď neskôr Donihue zmeral ďalšiu generáciu jašteričiek, zistil, že sa spomínané rysy dedia. Následne sa spojil s meteorológom, spolu vytvorili mapu najčastejších a najsilnejších hurikánov v Karibiku a začali jašterice skúmať aj v ďalších oblastiach.

Zistili, že kdekoľvek máte silné hurikány, vidíte aj väčšie brušká prstov; ukázali, že ide o evolučnú zmenu, ktorá sa dedí naprieč generáciami, a teda že dochádza k prirodzenému výberu. Pre kontext klimatickej zmeny, počas ktorej budú väčšie búrky prichádzať stále častejšie, tak odhalili presvedčivý príklad, keď je práve ona pri tomto druhu jašteričiek hnacím motorom merateľnej evolučnej zmeny.

Keď človek premýšľa nad evolúciou, často si predstaví, že ide o proces, ktorý trvá tisíce, možno aj milióny rokov. Z toho, čo hovoríte, však vyplýva, že sa nám evolúcia reálne deje pred očami. Chápem to správne?

Áno. Evolučné kroky dnes môžete pozorovať v priamom prenose. Jedným z dôvodov je, že klimatická zmena vytvára pri rastlinách a živočíchoch podmienky na rapídnu zmenu – a ak takto rýchlo meníte prostredie, zmenia sa aj ony.

Zamyslite sa nad jaštericami a hurikánmi. Je to otázka života a smrti. Keď existujú rysy, ktoré vám dajú výhodu, vďaka ktorej prežijete, je pravdepodobné, že budú v prirodzenom výbere stále úspešnejšie a rozšírenejšie.

Smer, ktorým sa bude evolúcia uberať, však zároveň môžu ovplyvňovať aj ďalšie javy spôsobené zmenou klímy. Máme tu napríklad takzvaný „genetický drift“, teda náhodnú zmenu genetiky v priebehu času.

Rysy v populácii sa môžu dediť mnohými spôsobmi, no keď sa rozmnožuje málo jedincov, bude sa replikovať aj málo rysov. Ak teda systém „vystresujete“ – čo robíme –, rastliny a živočíchy sa nedokážu rozmnožovať ako za normálnych okolností a pri ďalších generáciách uvidíte odchýlku.

S tým súvisí aj pohyb; na založenie novej populácie stačí len niekoľko jedincov migrujúcich do odlišnej oblasti. Z genetického pohľadu si vezmú len pár rysov a tie ďalšie nové populácie stratia. Pohyb znamená aj to, že sa k sebe druhy približujú a dochádza k hybridizácii, pri ktorej sa medzi sebou množia vzdialene príbuzné tvory a začnú spolu zdieľať rysy, ktoré predtým zdieľané neboli. Aj to sa dnes deje pre zmenu klímy.

Biológovia sa snažia budúcnosť aj predpovedať. Do akej miery má však zmysel robiť prognózy? V knihe píšete: „Pre biológov špecializujúcich sa na zmenu klímy sa prvok prekvapenia stáva veľmi obvyklou súčasťou ich opisu práce.“

Som presvedčený, že predikcie sú užitočné. No zároveň dodávam, že je pred nami toľko prekvapení, že ich hlavným oznámením zostáva: očakávajme neočakávateľné.

Dnes sme v situácii, keď je určitá miera predikcií nevyhnutná, pretože máme len limitované množstvo kapitálu – peňazí, ktoré môžeme investovať do zachovania a výskumu druhov, limitované množstvo energie, politickej vôle, ľudského a emocionálneho kapitálu. Modely nám môžu pomôcť tieto prostriedky rozdeliť.

Ako sa na to všetko ako biológ pozeráte? Do akej miery všetky tie zmeny považujete za dobrú správu – príroda reaguje a azda si poradí? A do akej miery je to dôvod na starosti – niečo je nenávratne zničené a my netušíme, ako presne to dopadne?

Skutočnosť, že niektoré druhy dokážu úspešne reagovať a dokonca sa aj v reálnom čase vyvinúť, nám dáva záblesk nádeje. Každá nádej je vítaná. Ale je tiež horko-sladká.

Rozsah problému nám totiž pripomína, že tu ide o skutočnú krízu. Zmeny sa dejú všade od koralových útesov cez horské lúky a dažďové pralesy až po tundru. Nehovoríme o pár druhoch tu či tam, svojím spôsobom na to musia reagovať všetci. Keď teda začnete pozorovať biológiu zmeny klímy, uvidíte krízu v novom svetle. Niektoré prípady vám dajú trochu nádeje, ale zároveň vám pripomenú, aká obrovská táto kríza je.

Čmeliaky, svrčky, motýle, medvede, jašterice, vtáky, kalmáre dokážu v nadväznosti na klimatickú krízu konať veľmi rýchlo. Pri čítaní vašej knihy som sa však nemohla ubrániť pocitu, že pri ľuďoch takú rýchlu reakciu nevidím. Čo to o nás hovorí? Že sme takí tvrdohlaví a v meniacich sa podmienkach nie sme schopní reagovať podobne rýchlo?

Máte pravdu – čo sa týka našich zvykov, sme naozaj tvrdohlaví. Hladiny oceánov stúpajú, budú pribúdať silné búrky, mnoho pobrežných oblastí sa stane neobývateľnými, ale my tam aj naďalej staviame alebo rekonštruujeme domy. A pritom by sme sa mohli z reakcií rastlín a živočíchov toľko naučiť, nemyslíte?

Rovnako však existujú signály, že v niektorých ohľadoch už v skutočnosti reagujeme podobne ako iné druhy. Vezmite si napríklad hurikán Katrina, ktorý v roku 2005 vyhladil veľké časti New Orleans; mnoho ľudí tam zomrelo.

Jednou z reakcií bolo vybudovanie silnejšieho múru, ktorý má mesto pred oceánom pri búrkach chrániť. A to sa dá chápať ako behaviorálna reakcia – ľudia zostali na mieste a zmenili svoje správanie tak, aby sa prispôsobili novým podmienkam. Populácia v New Orleanse je dnes tiež o dvadsať percent menšia, než bola pred Katrinou. Ľudia migrovali preč.

Presne ako živočíchy.

Presne ako živočíchy. Rozhodli sa, že už pre nich toto prirodzené prostredie nie je vhodné. Odišli z New Orleansu a už nikdy sa nevrátili.

Takže vidíte – máme tu behaviorálnu zmenu u tých jedincov, ktorí zostali, ale aj migráciu z prirodzeného prostredia, ktoré sa zmenilo. Možno si to vždy neuvedomujeme, ale aj my na klimatickú krízu začíname reagovať spôsobmi, ktoré vidíme v prírode.

A evolučné zmeny? Aj tie sa už u ľudí začali?

To je dobrá otázka, však? Evolučné, ale dokonca aj tie plastické – vidíme ich už u človeka?

Z histórie vieme, že aj ľudské plastické zmeny odpovedajú na podmienky v prostredí. Vieme napríklad, že počas druhej svetovej vojny – v období obrovského stresu na ľudskú populáciu v Európe – sa rodili deti, ktoré mali počas života menšiu postavu, a to aj v prípadoch, že neskôr v živote dostali všetku potravu, ktorú potrebovali.

Tento druh fyziologickej reakcie sa rozbehol možno ešte v maternici, možno v prvých týždňoch alebo mesiacoch života, ktoré prežili v stresovom prostredí. Presne ako kalmáre, z ktorých vyrástli menší dospelí.

Vieme teda, že podobné plastické reakcie v prostredí veľkého stresu sa môžu diať – a tak je takmer isté, že sa odohrávajú aj ako odpoveď na zmenu klímy. A nakoniec možno skutočne dôjde aj k evolučným vplyvom. Na túto tému som štúdie zatiaľ nevidel, ale podmienky tu na to určite sú.

Pred chvíľou ste povedali, že od druhov, ktoré už na klimatickú zmenu začali reagovať, by sme sa toho mohli veľa naučiť. Aké je najväčšie ponaučenie, ktoré si od rastlín a živočíchov môžeme odniesť?

Najväčším ponaučením je vedomie naliehavosti, ktorá je pri reakciách fauny a flóry vidieť. Príroda nie je pasívny divák. Rastliny a živočíchy robia všetko preto, aby na krízu reagovali. Niektorým sa to podarí, niektorým nie, ale robia všetko, čo dokážu. A presne to je dôležitý odkaz pre nás všetkých: Aj my by sme mali robiť všetko, čo je v našich silách.

Pre každého z nás to v rôzne dni a na rôznych miestach znamená rôzne veci. Nakoniec mám však na mysli celý kultúrny obrat nášho vzťahu k energii, či už ide o vypínanie svetiel, keď odchádzame z miestnosti, prechod na elektrický pohon, zmenu nákupných a stravovacích návykov, alebo aj politickú voľbu. Všetky tieto denné rozhodnutia majú kumulatívny vplyv. A presne to nakoniec prinesie aj kultúrny obrat – sú to nahromadené rozhodnutia jednotlivcov.

A práve to si odnášam aj zo štúdia rastlín a živočíchov. Robia všetko, čo je v ich silách. Tak prečo to nerobíme aj my?