Ficov revanš by stredná vrstva schytala na celej čiare

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Ľudia chcú pokoj, stabilitu a istoty. Sú to všeľudské potreby bez ohľadu na to, že im občas mazaný politik prízvukuje, že si ich zaslúžia od vlády. Avšak s presnosťou šublery sa o dvoch politikoch dá povedať, že je to pre nich nesplniteľná úloha. Jeden nedokáže zabezpečiť pokoj, stabilitu a istoty pre svoju „zapuzdrovanú“ povahu, druhý pre svoje osobné záujmy.

Spomienky na rozkladné vládnutie Igora Matoviča sú čerstvé, jeho šance na repete sú mizivé, takže ho pre túto chvíľu môžeme vynechať. Skutočnú politickú reinkarnáciu prežíva ten druhý. Výrok, že Robertovi Ficovi patrí povolebná budúcnosť, by ešte pred dvoma rokmi stál na vode. Dnes na oveľa pevnejšom podklade ako H₂O.

Ústredným bodom politického snaženia Roberta Fica je opätovné ovládnutie orgánov činných v trestnom konaní a vyvinenie seba i ostatných kumpánov, voči ktorým má záväzky. Keby sa rozviazal jazyk im, bolo by pútavé sledovať, či by v jeho prípade znova zafungoval superstar medzi paragrafmi – paragraf 363.

Zároveň je to vcelku dlhý zástup ľudí, ktorí čakajú od lídra opozície pomoc. Od bručiaceho bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika cez obžalovaných oligarchov Brhela, Bödöra až po bývalých policajtov a siskárov na čele s exprezidentom policajtov Tiborom Gašparom a exriaditeľom SIS Vladimírom Pčolinským vo vedľajšej úlohe. V tom celom sú, pravdaže, aj silné emócie – poníženie, únik pred spravodlivosťou, odveta, pomsta, clivota za stratenou mocou a výsadami.

Dejiny sa zopakujú, ale nie ako fraška

Ovládnutie orgánov činných v trestnom konaní znamená masívne zásahy do nezávislosti súdov, špeciálnej prokuratúry a polície – do zloženia jej prezídia a NAKA. Tam, kde budú tieto zásahy ľahko vykonateľné, sa to udeje formou personálnych výmen. Tam, kde nie, tam, kde sa narazí na odpor, prídu na rad účelové zmeny zákonov, zastrašovanie, zatýkanie a stíhanie policajtov a prokurátorov, ktorí uprednostnia profesionálnu česť a občiansku statočnosť. Napríklad ako kedysi „odídení“ vyšetrovatelia únosu Michala Kováča ml. Šimunič, Vačok, Šátek.

Ale tak hlboko v totalite a strachu spoločnosť nebude, aby sa návrat k mafiánskemu štátu odohrával v tichosti. Na základe skúseností môžeme očakávať, že proti snahe spacifikovať orgány činné v trestnom konaní, verejnoprávnu RTVS, nezávislé médiá a spoločensky aktívne mimovládky sa zdvihne masívny občiansky odpor. Demokraticky zmýšľajúca verejnosť na Slovensku už má skúsenosť s mečiarizmom i s tým, čo treba spraviť, keď zavraždia novinára a jeho snúbenicu.

Pokoj, stabilita a istoty? V novej ére Roberta Fica by bol jedinou istotou ťažký politický konflikt a prehlbovanie spoločenského rozkolu.

Občianske protesty u nás nikdy nemali taký dramatický spád, že by sa ľudia atakovali na uliciach ako ultras Trnavy a Slovana. Čo nebolo, môže byť. Vášne sú vybičované, vzájomné pohŕdanie nezmieriteľné, zákopy hlboké a tradícia od SNP cez august 1968, november 1989 až po „hrubokrké“ 90. roky nabáda brániť slobodu pred jej nepriateľmi.

Slovexit, a potom k Putinovi?

Politická nestabilita, vyvolaná dupaním po právnom štáte, by mala závažný dosah aj na vzťahy Slovenska s Európskou úniou. Tvrdiť, že to skončí slovexitom, by bolo, pravdaže, predčasné. Ale je jasné, že záujmy Roberta Fica, Milana Uhríka a spol. sú nekompatibilné s tým, čo sa zmestí pod pojem Európska únia a západná civilizácia – čiže vláda zákona, demokracia, ľudské práva.

Obavy našej proeurópskej verejnosti zo slovexitu budú tak ďalšou horúcou muníciou emócií do spoločenského konfliktu. Konfliktu, ktorý bude z úzadia pomocou svojich žoldnierov aktívne podporovať Rusko. Putinovo Rusko, ktoré je pre slobodné a nezávislé Slovensko totálna konečná.

Zo skúsenosti je tiež známe, že strany Smer, Hlas, Republika, Sme rodina nie sú žiadni reformní borci. Sú to populisti, ktorí svoje utilitárne záujmy viac či menej šikovne balia do obalu sociálnych istôt a poriadku. Sú to zároveň ony, čo majú leví podiel na vytvorení spoločenskej atmosféry, ktorá bráni Slovensku v návrate na trajektóriu rozvoja a modernizácie. Je absolútne vylúčené, aby počas zápasu o slobodu, právny štát i zahraničnopolitickú orientáciu krajiny, teda o základné fundamenty našej demokracie, mohol nastať ekonomický rozmach a ešte k tomu pod vedením protireformných síl.

Zosumarizujme si teda v niekoľkých slovách, čo by čakalo Slovensko po návrate Smeru k moci, ktorý sa, pravda, môže udiať len s podmienkou, že sa k nemu pripoja ďalší populisti z Hlasu, Sme rodina plus extrémisti všakovakého razenia: Žiadny pokoj, žiadna stabilita, žiadne istoty, žiadna prosperita.

Ekonomicky profitovať bude len úzka skupina vyvolených. To znamená, že ani náhodou masa tých, čo dnes vystreľujú Smer do čela politickej hitparády. Tí budú len oklamaní a sklamaní. Pre strednú vrstvu na Slovensku, pre slovenskú inteligenciu to znamená staviť vo voľbách na tie správne demokratické „kone“. Nie sú to žiadne nadupané žrebce a kobyly. Výnimočné sú „iba“ v tom, že nie sú ako oni. V opačnom prípade Ficov revanš stredná vrstva schytá na celej čiare.