Ako Putin urobil z ruštiny nepriateľský jazyk

Tento text je určený predovšetkým tým, ktorí útok Putinovej armády na Ukrajinu považujú za spravodlivú vojnu. Pre ľudí, ktorí sú úprimne presvedčení, že „špeciálna vojenská operácia“ chráni ruský národ, ruský jazyk a ruskú kultúru. Pre tých, ktorí kritizujú ruské vedenie za nedostatočné vojenské akcie, vyzývajú na všeobecnú mobilizáciu, masívne údery strategickými zbraňami na ukrajinské mestá a dokonca na použitie jadrového arzenálu.

Každý rozumný človek, ktorý si úprimne želá šírenie všetkého ruského, by mal dostatočný argument proti tejto vojne, keby si jednoducho uvedomil, že v tejto vojne masovo umierajú ľudia, ktorí ovládajú ruský jazyk. A o život prichádzajú na oboch stranách.

Ale pokiaľ môžem súdiť, väčšinu „profesionálnych Rusov“ státisíce obetí nestrašia. Pravdepodobne im v hlave donekonečna hrá fráza známej piesne „sme odhodlaní zaplatiť akúkoľvek cenu“. Touto cenou myslia predovšetkým krv. Samozrejme, nie svoju vlastnú. No možno v ich hlavách nastane nejaké osvietenie, ak si uvedomia rozsah strát, ktoré počas vojny utrpela samotná ruská civilizácia, ktorú podľa nich treba brániť.

Fašistický jazyk

Patrím k povojnovej generácii. V mojom detstve boli najobľúbenejšími chlapčenskými hrami v prírode rôzne „vojnušky“. Hrali sme sa na zbojníkov a rytierov, Sparťanov a Peržanov, bielych a červených, kovbojov a indiánov – to priamo záviselo od filmov, ktoré sa premietali v kinách, keďže televízory boli vtedy vzácnosťou.

Ale častejšie to bola, samozrejme, hra na „našich“ a „fašistov“. Práve v tejto verzii nabrala najväčší spád a, povedal by som, aj divokosť, niekedy sa do bitiek zapájali deti z celého okolia. Z kartónových škatúľ sme stavali pevnosti а opevnenia. Dokonca sme kopali skutočné zákopy, našťastie sme mali k dispozícii veľa opusteného územia.

Zaujímavé je, že ľahšie sa nám hralo na „fašistov“. Práve oni najčastejšie vyhrávali. Prečo? Pretože im bola dovolená akákoľvek podlosť. Napríklad útočiť počas vyjednávania alebo prímeria. Napriek tomu nikto nechcel hrať za „fašistov“. A vyhrať s použitím „fašistickej taktiky“ sa považovalo za hanebné. Byť „náš“ však bola iná vec. Výsledkom bolo, že o neslávnej úlohe „fašistov“ rozhodol čisto žreb. Dôležitou súčasťou hry bolo, že „fašisti“ mali hovoriť „fašistickým“ jazykom. V ňom sa používali dve desiatky slov a výrazov v nemčine, ktoré sme pochytili z vojnových filmov.

Viete, čo tým sledujem? Je to tak. Súčasní Ukrajinci hrajú za „našich“, teda za OSU (Ozbrojené sily Ukrajiny), usilovne hovoria ukrajinsky a ich protivníci (nazývaní nie „fašisti“, ale „Rusi“) hovoria rusky.

Premena ruského jazyka, dokonca aj na úrovni detských hier, na jazyk nepriateľa je priamym dôsledkom vpádu Putinovej armády.

Čo povedať o dospelých? Tradičná diskusia na postsovietskej Ukrajine o štátnom jazyku a rozsahu jeho používania ide postupne do prázdna. Stalo sa normou začať rozhovor s cudzincom v ukrajinčine a prejsť na ruštinu až na jeho žiadosť. Mnohí ľudia, ktorí kedysi pokojne komunikovali v ruštine, ju zámerne a demonštratívne odmietajú používať. Pod vplyvom invázie rýchlo zaniká druhý najväčší ruskojazyčný priestor na svete po Ruskej federácii.

Dávno pred vojnou, koncom 90. rokov som písal článok o problémoch koexistencie ruštiny so štátnymi jazykmi krajín, ktoré vznikli po rozpade ZSSR, vrátane Ukrajiny. Pri práci na článku som narazil na niekoľko veľmi zaujímavých štúdií.

Podľa nich približne 90 % Ukrajincov v rôznej miere hovorilo a používalo ruštinu a takmer tretina všetkých tlačovín vyrobených v Ruskej federácii sa predávala na Ukrajine. Za absolútnu presnosť toho, čo tam bolo uvedené, neručím: uplynulo veľa času a nemám chuť tieto výskumy znovu vyhľadávať.

Myslím si však, že ste pochopili podstatu. Na Ukrajine existoval ruskojazyčný priestor a rozvíjal sa aj bez tankov a rakiet s ruskou trikolórou. Tieto časy sa už nevrátia.

Áno, na Ukrajine budú vždy žiť ľudia, ktorí ovládajú ruštinu, dokážu sa v nej dohovoriť a dokonca ňou aj hovoriť v každodennom živote. Navyše skvelí ukrajinskí spisovatelia a básnici, ktorí píšu po rusky, nikam nezmiznú.

Ale Ukrajinci si čoraz viac zvykajú na to, že sa bez ruštiny zaobídu. Je moderné pozerať západné filmy a seriály v origináli (pre tých, ktorí jazyk neovládajú – s ukrajinskými titulkami). Znakom modernosti a vzdelanosti je čítať a rozprávať v angličtine.

Ruská literatúra a ruské filmy vyšli z módy. Nájsť niekoho, kto sleduje ruské kultúrne novinky, je oveľa ťažšie ako pred vojnou. Rastie názor, že deti by sa mali učiť angličtinu ako druhý jazyk a že hodiny ruského jazyka a literatúry sú stratou času.

Nedávno som sa jedného známeho s takýmto názorom opýtal, ako sa stavia k tomu, že jeho deti žijú bez Tolstého, Bulgakova a Strugackého. „Prečo bez?“ čudoval sa. „Budú ich čítať ako všetci normálni ľudia. V ukrajinčine alebo angličtine.“

Jazyk môj – nepriateľ môj

Politika rusifikácie až do konca ZSSR zabezpečovala výhody vo vzdelávaní, v podnikaní a vo verejnom živote. Podľa štatistík v roku 1989 tvorili etnickí Rusi len 22 percent obyvateľov Ukrajiny, ale až 32 percent obyvateľstva považovalo ruštinu za svoj materinský jazyk. V každodennom živote mala ruština ešte vyšší podiel; hovorila ňou takmer polovica obyvateľstva.

Počet osôb hovoriacich po rusky sa výrazne zvyšoval od západu na východ a od malých sídiel k väčším. Vo väčších mestách dominovala ukrajinčina len vo Ľvive. V Kyjive, Charkive, Odese, Donecku, Dnipre a Zaporižžii jednoznačne prevládala ruština.

Roky nezávislosti boli obdobím sústavnej ukrajinizácie. V 90. rokoch 20. storočia sa podiel ruštiny vo vzdelávacom systéme začal znižovať. V roku 2000 sa v kinodistribúcii prešlo na ukrajinčinu. V roku 2010 boli zavedené jazykové kvóty v televíznom a rozhlasovom vysielaní. Napokon v roku 2019 Najvyššia rada prijala zákon číslo 5670-D, ktorý prakticky znemožnil voľné používanie ruského jazyka v akejkoľvek verejnej sfére – od detských osláv až po zasadnutia vlády.

Napriek regulačným a legislatívnym opatreniam sa jazyková situácia v každodennej komunikácii donedávna menila pomerne pomaly. Ukrajinčina fungovala ako úradný jazyk, ale v neformálnej komunikácii – v rodine, s priateľmi, na ulici – tí, ktorí hovorili po rusky, stále uprednostňovali jazyk, na ktorý boli zvyknutí od detstva.

A potom sa začala vojna

V roku 2014 spisovateľka Irena Karpa na svojej stránke na Facebooku prvýkrát použila výraz „nepriateľský jazyk“. Vtedy to vyvolalo zmiešané reakcie: spisovateľke pripomínali, že ruština je rodným jazykom miliónov Ukrajincov, že rodáci z Ternopľa a Chersonu, Čerkás a Kryvého Rihu, Lucku a Mariupola bojujú bok po boku na fronte, že ruština nie je majetkom Ruska a podobne. Napriek tomu sa tento výstižný a expresívny termín rýchlo ujal.

Od 24. februára 2022 sa tento proces stal lavínovitým.

Ľudia všetkých vekových kategórií, profesií a spoločenských vrstiev odmietajú používať ruštinu. Rozhovor medzi neznámymi ľuďmi sa začína štandardne v ukrajinčine čoraz častejšie. Rusky hovoriaci prechádzajú na úradný jazyk nielen v situáciách, keď to vyžaduje zákon, ale aj v každodennej komunikácii, nielen s rodenými Ukrajincami, ale aj medzi sebou, nielen so vzdialenými známymi, ale aj v rodinnom kruhu.

Dôvody prechodu na iný jazyk môžu byť rôzne. Niektorí to robia z ideologických dôvodov. Pre iných sa ruština stala ostro negatívnou, takmer fyzicky odpudzujúcou. Iní radšej idú s prúdom a nevyčnievajú z davu. U ďalších sú dôvody kombinované. Nech je to akokoľvek, zmena bije do očí v sociálnych médiách – a do uší v uliciach miest. To, o čom radikálni vlastenci snívali celé desaťročia, sa paradoxne deje vďaka kremeľskému diktátorovi, najväčšiemu nepriateľovi Ukrajiny.

Určite nie všetci opúšťajú materinský jazyk. Sú ľudia vzdialení od spoločensko-politických bojov, od facebookových hádok, od potreby zmeniť sa. Dokonca aj utečenci tu na Slovensku komunikujú medzi sebou v ruštine.

Sú aj takí, ktorí stále nesúhlasia s totálnou ukrajinizáciou, so zákonmi, ktoré považujú za diskriminačné, s potrebou vzdať sa ruskej kultúry. Tento postoj je však v súčasnosti definitívne na okraji záujmu. Väčšina vníma ukrajinský jazyk ako životnú nevyhnutnosť, faktor jednoty národa a nástroj boja proti nepriateľovi. Aj keď sa vojna skončí, bez ohľadu na to, ako sa skončí, tento trend sa nezmení. V nasledujúcich desaťročiach získa ruský jazyk, ako aj ruská kultúra na Ukrajine status lingua non grata (nežiadúci jazyk) – doslova aj obrazne.

V stopách Nemecka

Mohol by som donekonečna uvádzať príklady straty niekdajšieho vplyvu ruskej kultúry na Ukrajine. Mohol by som hovoriť o tom, ako knihovníci redukujú fondy na úkor kníh v ruštine (prinajmenšom na úkor prekladov do ruštiny). Ako sa prudko znížil počet vydavateľov, ktorí berú do tlače knihy v ruštine. Ako sa premenúvajú stovky, ak nie tisíce ulíc.

Ale ja, verte mi, z toho nemám žiadnu radosť. Príliš často sa to zakladá nie na historickej a kulturologickej analýze, ale na bolesti z čerstvých rán. Milióny Ukrajincov dnes vnímajú všetko ruské len a výlučne ako zlo a nie sú ochotní sa zaoberať premysleným oddelením zločineckého Putinovho režimu od výdobytkov ruskej kultúry a vedy.

Niečo podobné bolo možné svojho času pozorovať vo vzťahu ku všetkému nemeckému. Dlhý čas bola nemčina jedným z hlavných svetových jazykov. Jej znalosť bola pre vzdelaného človeka rovnako povinná ako dnes znalosť angličtiny.

V každej oblasti vedy, techniky a umenia od konca 19. storočia až po prvé desaťročia 20. storočia sa určite stretneme s Nemcami a ich úspechmi a vynálezmi.

Dve svetové vojny, najmä druhá svetová vojna, však Nemecko odsunuli z popredných pozícií. V súčasnosti je to pevný stred, ale v popredí je veda a kultúra iných krajín. Nemci strávili príliš veľa času v zajatí formálnych a neformálnych obmedzení. Príliš dlho sa všetko nemecké považovalo za toxické. Nemecku bude trvať ďalšie desaťročie, ak nie storočie, kým sa spamätá z katastrof, do ktorých ho uvrhli vodcovia cisárskej monarchie a Tretej ríše.

Som presvedčený, že niečo podobné čaká aj ruskú civilizáciu. Vojna ju nezničí. Ale oslabí ju a výrazne zníži jej vplyv na celkový vývoj svetovej civilizácie.

Ešte dlho budú prvou reakciou na slovo „Rusko“ najrôznejšie negatíva. A to je priamy dôsledok vojny, ktorá má údajne chrániť všetko ruské.

Leví podiel zodpovednosti za to nesú tí, ktorí túto vojnu podporujú a ospravedlňujú. Veľmi rád by som sa ich spýtal: „Uvedomujete si, že vaša vojna je aj tak prehratá? Uvedomujete si, že nech sa na fronte stane čokoľvek, pripravili ste ruský jazyk a ruskú kultúru o obrovské množstvo jej nositeľov a obdivovateľov? Ste pripravení prijať zodpovednosť za to, že ste vlastnými rukami natrvalo pretrhli väčšinu tých nitiek, ktoré spájali Ukrajinu a Rusko?“

Odpoveď neočakávam. Putin a jeho okolie jednoducho nepochopia, o čom to hovorím. Tragédia ruskej kultúry spočíva v tom, že zasa sú pri moci indivíduá (nerád ich nazývam ľuďmi), ktoré pri slove „kultúra“ siahajú po zbrani.