Jana Močková
Z čiernej kopy na podlahe ešte stúpa malý, takmer neviditeľný kúdol dymu. Všetko naokolo je čierne, priam dokonalo čierne, až musí človek prižmúriť oči, zaostriť, aby poriadne videl detaily.
Čierne steny, strop, mohutné lustre, knižnica plná vzácnych kníh, pianíno – všetko je spálené na uhlíky. Do čiernych kobercov nasiaknutých vodou sa zabárame.
„Bolo to temné. Ako z nejakého Tarkovského filmu,“ hovorí Marek Pavlík, ktorý stojí za kultúrnym centrom Eleuzína.
Je jedným zo siedmich budov, ktoré v sobotu v Banskej Štiavnici zachvátil požiar.
Video: Vyhorené kultové divadlo v Štiavnici: kto zachráni Kosmopol? (autorka: Martina Koník)
„Necítil som frustráciu ani hnev, skôr smútok,“ vraví Pavlík. „Videl som naraz pred sebou, koľko úsilia, času a financií sme do toho investovali. A za pár hodín sa to všetko zničilo.“
Masa tepla a dymu
V záhrade starého meštianskeho domu, ktorý pred piatimi rokmi prešiel kompletnou rekonštrukciou, sa v pondelok popoludní začína hromadiť to málo, čo v dome nezhorelo. Kožená pohovka z chodby, pár stoličiek, staré almary, koberce, čo nie je obhorené, je nasiaknuté vodou.
Na pomoc prišla skupina kamarátov, komunita ľudí, pre ktorých je Eleuzína viac než len bežný podnik. Všetci sú obozretní. Ísť dnu bez prilby a rukavíc nie je bezpečné už na prvý pohľad.
Kým v budovách na námestí si oheň zobral najmä strechy, tu sa dostal hlboko dovnútra domu. Že požiar preskočí až sem, by pritom v sobotu dopoludnia tipoval len málokto.
„Okolo desiatej ráno sa mi ako prví ozvali hostia, ktorí boli ubytovaní v podkroví,“ hovorí Marek Pavlík, ktorý sa do Štiavnice dostal až v nedeľu večer. V tom čase horela Banka lásky a zdalo sa, že hasiči to majú pod kontrolou. „Asi o hodinu-dve som sa zrazu dozvedel, že oheň je už na streche ZUŠ-ky, a potom to šlo veľmi rýchlo,“ rekapituluje sobotu.
Že je už asi naozaj zle, sa dozvedel od panej, ktorá prišla upratať apartmán v podkroví po odchádzajúcich hosťoch. „Volala mi, že v podkroví cíti žiar. Bola to masa tepla a dymu, ktorá sa začala valiť naším smerom.“
Ani mobilizácia susedov a blízkych ľudí nepomohla. Susedia sa snažili záhradnou hadicou chladiť strechu od vedľajšieho domu, ktorý už bol v plameňoch. To nestačilo.
Donieslo sa mu, že keď prišli hasiči, mali problém s vodou aj s dostatočným tlakom. „Hydrant je kúsok pod nami, ale ten vraj nefungoval,“ vraví Marek Pavlík. „Potom prišli ďalšie hasičské autá a v záhrade mohlo byť 30-40 hasičov. Už vedeli, čo sa stalo,“ hovorí a ukazuje na dreviny a skalu za Eleuzínou, nad ktorou stoja rodinné domy. „Pochopili, že to treba chladiť, aby sa oheň nerozšíril ešte ďalej.“
To sa podarilo. Oheň v Eleuzíne zastal. A zanechal za sebou zhorenisko.
Raz to už ruina bola
Ako v Štiavnici Eleuzína vznikla a čo to zvláštne slovo vôbec znamená? Začnime od konca.
„Názov Eleuzína je odkaz na Eleusínske mystériá, religiózny obrad, rituál, ktorý sa slávil v starovekom Grécku, v meste Eleusis,“ vysvetľuje Marek Pavlík.
„Ide o udalosť, o ktorej dodnes toho veľa nevieme, je zahalená rúškom tajomstva, čo súznie so Štiavnicou, ktorá je tiež istým spôsobom magická, mystická,“ dodáva. „A kultúrne centrum Eleuzína je tiež tak trochu skrytým priestorom, do ktorého človek netrafí len tak. Cestu k nemu si musí nájsť.“
Neplatí to iba metaforicky. Hoci Eleuzína sídli iba kúsok nad Námestím sv. Trojice, na cestu z námestia hore úzkou uličkou pomedzi budovy Berggerichtu a pizzerie nebol dlho dôvod. Starý renesančný meštiansky dom bol asi desať rokov prázdny, kým ho okolo roku 2016 nekúpil hlavný donor Eleuzíny Adam Gajdušek, podnikateľ pôsobiaci v Česku v oblasti IT. S Marekom Pavlíkom sa už dlhšie poznali, a keď dom objavili, bolo rozhodnuté.
„Tie priestory boli v dosť zlom stave, bola to prakticky ruina. V 70. rokoch síce prebehla rekonštrukcia, ale taká sorelovská. Tieto nánosy sme sa snažili počas rekonštrukcie odstrániť a vrátiť dom do pôvodného stavu,“ hovorí Marek Pavlík.
Na začiatku nemali úplne jasnú predstavu o tom, čím Eleuzína bude. „Chceli sme vytvoriť komunitný priestor, ktorý by svojou produkciou prirodzene priťahoval ľudí, ktorí sa zaujímajú o to, čo zaujíma aj nás, a to sa nám v posledných rokoch aj podarilo,“ vraví Pavlík. Myslí tým najmä na oblasť literatúry, hudby, súčasného divadla či filozofie. Skrátka témy, ku ktorým človek netrafí len tak a musí si k nim nájsť cestu.
Po dvoch rokoch intenzívnej rekonštrukcie Eleuzínu otvorili v roku 2018. Trvalo ďalší rok, kým dokončili aj podkrovie, kde vznikol priestor na ubytovanie. Časom pribudla v záhrade malá sezónna kaviareň, ktorá miesto ešte viac zviditeľnila a prilákala aj tých, čo by sa inak ostýchali vkročiť.
„Za posledné štyri roky sa tu uskutočnili desiatky autorských čítaní, koncertov, filmových workshopov, stával sa z toho kultúrny hub, kde bolo možné stretnúť naživo zaujímavých ľudí, ktorí niekedy možno pôsobia trochu vzdialene – akademikov, intelektuálov, odborníkov, ktorí majú čo povedať a strhnú vás k počúvaniu svojou charizmou. Tu sa s nimi ľudia mohli stretnúť v intímnej, komornej atmosfére,“ vysvetľuje Marek Pavlík.
Vybrať jednu z udalostí, ktorá uňho prekonala ostatné, nedokáže. „Je to dlhý zoznam. Pre mňa je zázračné už to, že sa tie stretnutia odohrali. Beriem to tak, že som mal šťastie – priam exkluzívnu možnosť robiť to, čo ma baví. Vytvoriť mesto v meste. Posledné dva-tri roky boli pre Eleuzínu najlepšie. A teraz ideme odznova.“
Ako sa Eleuzína stala domovom Kosmopolu
Režisérka Klára Jakubová už čaká, kedy Marek Pavlík ukončí rozhovor, aby sa mohli rýchlo dohodnúť, kam ukladať zvyšky nábytku.
Na nohách má ružové gumáky, ktoré by sa síce viac hodili na mestskú prechádzku, než na zhorenisko, ale v bahne a na premáčaných kobercoch splnia svoj účel. Spolu s ostatnými prišla pomôcť.
„Eleuzína je pre mňa – pre nás – istým spôsobom domov,“ hovorí Jakubová.
„Tu sme mohli zažívať spoločné chvíle na prednáškach, pri koncertoch, tu sme mali podujatia v rámci nášho divadelného festivalu Vlnoplocha, tu sa schádzala komunita, ktorá na seba neustále nabaľovala nových ľudí – a s týmto domom sme spojili náš život, keď sme začali pracovať na predstavení Kosmopol.“
Spolu s etnologičkou Veronikou Hajdučíkovou a režisérkou Milou Dromovich si Eleuzínu vyhliadli ešte v čase, keď sa dom rekonštruoval, a hoci prešli viacerými možnými lokáciami, Kosmopol napokon zrástol práve s ňou. Na niekoľko dní v roku sa premenil na dom rodiny Alexandra Szatmáryho.
Divadelné predstavenie, vychádzajúce z lokálnej štiavnickej histórie, sa stalo hitom. Divadlo je netradičné, imerzívne, dej sa odohráva naraz vo viacerých miestnostiach domu a divák si vyberá, ktorú scénu práve sleduje, a sám si skladá výsledný dej.
Po troch rokoch vlani na jeseň chceli autorky už predstavenia uzavrieť, no pre veľký záujem – a s pomocou nových sponzorov – mali v pláne odohrať tento rok v máji ešte jeden blok repríz.
„O tri týždne sme chceli začať predávať lístky,“ vraví Klára Jakubová v záhrade zničeného domu.
Priznáva, že hrať Kosmopol v inej budove by nebolo úplne nemožné. „Ale pre mňa by to bola trochu zrada, keby sme Eleuzínu opustili. Aj preto sa teraz snažíme Marekovi pomôcť – fyzicky aj mentálne, aby sme Eleuzínu čo najskôr dali dohromady.“
Keď etnologička Veronika Hajdučíková, spoluautorka Kosmopolu, videla prvú fotku interiéru so zhorenou knižnicou, okamžite mala pred očami živé obrazy. Najmä ten jeden, fotku od Lukáša Rohárika, na ktorej pred tou istou knižnicou stojí celý herecký ansámbel Kosmopolu.
„Tá fotka bola parafrázou na reálnu historickú fotografiu, ktorá sa napokon ocitla aj na obálke knihy o Kosmopole, ktorú sme vydali. Ide o fotku Júliusa Chriena, ktorý mal krátko pred prvou svetovou vojnou v Banskej Štiavnici fotoateliér. Bola jedným z posledných sklených negatívov, ktorý ostal v jeho pozostalosti a my sme mali šťastie, že sme ju dostali k dispozícii,“ vraví Veronika Hajdučíková.
Knihy, ktoré v knižnici napokon zhoreli, nie sú tie isté, ktoré vídali diváci v predstavení. Tím Kosmopolu totiž pred každým blokom repríz zariadil celý interiér divadelnými kulisami, artefaktmi.
„Tie knihy, ktoré zhoreli, boli moje,“ hovorí Marek Pavlík a priznáva, že ak ide o materiálne straty, táto je preňho tou najboľavejšou, veľmi osobnou. „Bola to moja knižnica, ktorú som budoval posledných 15 – 20 rokov. Neboli tam len staré knihy, ale boli tam aj mnohé vzácne knihy, ktoré už určite nezoženiem. Ostatné veci sú nahraditeľné, ale tieto už nie,“ vraví Pavlík.
Pizzeria, Banka lásky, ZUŠ-ka, je to katastrofa pre všetkých
Práve časť spoločenskej sály s knižnicou a výhľadom do centra bola v Eleuzíne najviac zasiahnutá požiarom. Oheň sa dostal cez strechu a prehorel strop.
Na skúmanie toho, či hasiči postupovali správne a či naozaj aj Eleuzína musela zhorieť, sa Marek Pavlík momentálne nechystá.
„Budem sa venovať najmä konštruktívnym veciam: ako našu situáciu riešiť, ako zabrániť ďalším škodám, ako odstrániť strechu, ktorá drží už len silou vôle a začať sanačné opatrenia,“ vraví Pavlík. Dom bol poistený, takže očakáva aj riešenie touto cestou a verí, že dom sa s pomocou a podporou od ľudí podarí opäť obnoviť. Raz to už vyšlo.
Keď hovorí o Eleuzíne, často odpovedá v množnom čísle – my – a mnohí sa ho už vraj pýtajú, ako to myslí, keď väčšina rozhodnutí leží na ňom. „Okolo mňa je množstvo ľudí, ktorí mi pomáhajú, a preto hovorím my, nie som to len ja.“
Zdá sa mu, že táto spolupatričnosť sa opäť prejavila aj pri požiari. „Možno to tak funguje aj v iných mestách, že komunita drží spolu, ale tu je to priam magické. Často sa ľudia hádajú a bojujú na svojom piesočku, no keď sa tu niečo stane, cítim, že sa dokážu zomknúť.“
Naposledy si to uvedomil v začiatkoch vojny proti Ukrajine, keď do mesta prišli prví utečenci. „Aj to nás veľa naučilo. A toto je ďalšia krízová situácia.“
Do Eleuzíny možno nikdy netrafili diváci, ktorí prišli do Štiavnice kvôli Banke lásky, no to je podľa neho momentálne nepodstatné. „Všetkých nás postihla katastrofa. A preto aj výzva na pomoc a verejnú zbierku platí pre všetkých, ktorých požiar zasiahol – a je jedno, či je to náš najbližší sused, ZUŠ-ka, pizzeria alebo Banka lásky – pomôcť treba všetkým.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
