Putinovi sa kopia právne problémy

Autor je americký historik

Aj keď sa Američania zaujímajú skôr o zatknutie a proces s Donaldom Trumpom, jeho patrón Vladimir Putin sa ocitá pred oveľa náročnejším súborom právnych problémov. V posledných dňoch sa totiž udialo množstvo veľmi zaujímavých vecí, ktoré v tomto článku aspoň načrtnem. Kolesá spravodlivosti sa môžu otáčať len pomaly a nie je ťažké upadnúť do frustrácie, keď sa zjavné zverstvá nestretnú s okamžitým formálnym odsúdením. Je však ťažké spomenúť si na moment, keď právnická obec venovala v takom krátkom období toľko pozornosti jedinému diktátorovi. Takže teraz aspoň rýchly prehľad dôležitých momentov.

1. Vytvorenie skupiny viac ako tridsiatich štátov pripravujúcich cestu pre vznik špeciálneho tribunálu pre zločin agresie. Už 21. marca zasadla pracovná skupina. Agresia je jedným zo základných trestných činov, ktoré má súdiť Medzinárodný trestný súd v Haagu, a je definovaná ako „plánovanie, príprava, iniciácia alebo vykonanie osobou, ktorá je schopná účinne kontrolovať alebo riadiť politické alebo vojenské akcie štátu, akt agresie, ktorý svojou povahou, závažnosťou a rozsahom predstavuje zjavné porušenie Charty Organizácie Spojených národov.“

Takto definovaný zločin páchajú skôr jednotlivci ako štáty, takže sa zdá, že sa vzťahuje na Vladimira Putina a ďalších vysokých politických a vojenských predstaviteľov Ruskej federácie. Zo všetkých zločinov spáchaných na Ukrajine a v súvislosti s ňou sa tento vo všeobecnosti považuje za najjednoduchší na stíhanie. Významný právnik Philippe Sands podporil práve tento prístup. Na stránke Just Security nájdete výber článkov na túto tému.

2. Vydanie „Správy nezávislej medzinárodnej vyšetrovacej komisie o Ukrajine“ Komisii OSN pre ľudské práva zo 16. marca. Správa dokumentuje „úmyselné zabíjanie, nezákonné zadržiavanie, mučenie, znásilňovanie a nezákonné prevozy zadržiavaných z oblastí, ktoré sa dostali pod kontrolu ruských úradov na Ukrajine“. Patrí medzi ne „rozšírený model mučenia a neľudského zaobchádzania zo strany ruských úradov voči ľuďom, ktorých zadržali“, ako aj „prípady sexuálneho a rodovo motivovaného násilia týkajúceho sa žien, mužov a dievčat vo veku od 4 do 82 rokov v deviatich regiónoch i v Ruskej federácii“. V správe sa uvádza, že znásilnenia „boli spáchané so zbraňou v ruke, s mimoriadnou brutalitou a tiež mučením, ako je bitie a škrtenie. Páchatelia sa občas vyhrážali, že ak bude klásť odpor, obeť alebo jej rodinu zabijú.“

3. Medzinárodný trestný súd vydal 17. marca zatykač na Putina za vojnové zločiny, pričom prvým obvinením boli únosy detí z Ukrajiny. Toto je jedna z najpríšernejších ruských praktík, na ktorú sa ja i ďalší snažíme upozorňovať už rok. Vydanie zatykača ICC je z nedávnych udalostí politicky najvýznamnejšie, keďže Putina definuje ako hľadaného podozrivého z vojnových zločinov, ktorého môže zatknúť ktorákoľvek krajina, ktorá uznáva ICC (čo je väčšina štátov sveta). Nie je to signál, ktorý môžu ruské elity ignorovať, keď uvažujú o budúcnosti svojej krajiny. Zatykač bude brániť Putinovým medzinárodným cestám, a to nielen v očividnom zmysle. Odteraz bude musieť vždy, keď nastúpi do lietadla, premýšľať, či ho pilot nemôže dopraviť niekam, kde ho zatknú.

Únos desiatok (alebo pravdepodobnejšie stoviek) tisíc detí je určite vojnovým zločinom, ale stojí za zmienku, že niektoré vojnové zločiny sú zároveň genocídou. Konvencia o genocíde z roku 1948 ju špecificky definuje. Genocída sa považuje za ťažšie stíhateľný zločin, pretože dohovor tiež špecifikuje, že činy musia byť sprevádzané úmyslom zničiť nejakú skupinu ľudí. Táto vojna je však historicky nezvyčajná v tom, že ruské úrady a propagandisti poskytovali neustály verejný tok dôkazov o takomto úmysle.

4. Verejné zrútenie ruského príbehu o obeti. Okrem toho, že ruské úrady a propagandisti obhajovali ruské zverstvá tak často, že to už máme považovať za samozrejmosť a vlastne si to nevšímať, presadzovali ďalšiu preventívnu obrannú stratégiu. Tvrdia, že skutočným problémom je ukrajinská „rusofóbia“, ktorá má akosi ospravedlniť inváziu a všetky zločiny. Zdá sa, že táto obranná stratégia odhaľuje okrem mnohých iných problémov aj vedomie viny.

Keď som sa 14. marca zúčastnil na zasadnutí Bezpečnostnej rady zvolanej Ruskou federáciou o „rusofóbii“, nemohol som si nevšimnúť, že nikto, dokonca ani Číňania, neverili, že sa niečo také deje. Takmer každý diplomat, ktorý tam prehovoril, jasne poukázal na to, že kritika politiky jednej krajiny druhou krajinou nie je dôvodom na inváziu a vojnové zločiny.

Vo svojom vlastnom vystúpení som sa pokúsil vymenovať niekoľko základných bodov. Napríklad že ak by nás skutočne znepokojovalo ubližovanie Rusom, venovali by sme sa politike samotnej Ruskej federácie. Alebo že tvrdenie, že Ukrajinci trpia chorobou zvanou „rusofóbia“, je typickým koloniálnym úsilím vytesniť skutočné obete imperiálnej vojny. Tvrdenie ruských predstaviteľov a propagandistov o „rusofóbii“ je súčasťou širšieho súboru nenávistných prejavov namierených proti Ukrajincom a určených na ospravedlnenie masových zločinov vrátane masových vrážd. V tomto zmysle by sa malo chápať ako súčasť pokračujúcich ruských vojnových zločinov, medzi ktoré podľa môjho názoru patrí aj genocída.

Vzhľadom na toto konkrétne zneužívanie svojho postu v Bezpečnostnej rade OSN a vzhľadom na celkový kontext vojny je groteskná predstava, že sa Rusko chystá prevziať predsedníctvo Bezpečnostnej rady. Hoci by sme sa mohli nazdávať, že na OSN nezáleží, alebo sa stratiť v spleti jej rôznych agentúr, OSN v skutočnosti už viac ako rok poskytuje platformu pre ruskú propagandu. Členstvo v Bezpečnostnej rade dáva Rusku príležitosť určovať agendu a zvolávať zasadnutia, ktoré prinajmenšom spotrebúvajú čas a v najhoršom prípade odvracajú verejnú diskusiu od očividných zločinov.

Zaujímavé je, že existuje dobrý dôvod myslieť si, že Rusko nemá vôbec žiadne právo predsedať Bezpečnostnej rade, keďže Ruská federácia do Organizácie Spojených národov nikdy formálne nevstúpila. Sovietsky zväz bol stálym členom Bezpečnostnej rady, ale Sovietsky zväz nie je Rusko a prestal existovať pred viac ako tridsiatimi rokmi. Všetky ostatné postsovietske štáty už boli členmi OSN ako sovietske republiky (Ukrajina a Bielorusko) alebo prešli procesom podávania žiadostí o vstup. Rusko to v skutočnosti nikdy neurobilo. Ukrajinskí diplomati hovoria, že Rusko „okupuje kreslo Sovietskeho zväzu“, a táto formulácia je presná. Niet pochýb o tom, že formálna úloha Ruska v OSN poskytla krytie pre jeho zločiny, takže zločiny sú dobrým dôvodom na prehodnotenie tejto formálnej úlohy.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom