Premiér dokáže robiť opak toho, čo inak oslavuje

Pred niekoľkými dňami sme tu písali o nepomere medzi tým, že výtvarníkov Petra Kalmusa a Ľuboša Lorenza stíhajú za poškodenie Biľakovej busty, a tým, že samotné busty a pamätné tabule komunistických a ľudáckych funkcionárov nechávajú štátne orgány chladnými.

Ale nejde len o ich februárovú akciu. Aj posledné mesiace priniesli viacero podobných otázok so spoločným motívom, k čomu sa vlastne ako krajina hlásime. Iste, štát neviaže na žiadnu ideológiu, ale aj oficiálne odkazuje na vybrané udalosti, ľudí i súbor ideí. Máme niečo v ústave, zákonoch a medzinárodných zmluvách, máme štátne sviatky, pamätné dni či názvy ulíc, ale skutočnosť sa od toho niekedy dosť líši.

Bolo to vidieť napríklad na premiérovom prejave pri príležitosti Slovenského národného povstania, udalosti, ktorá je oprávnene a správne jeho srdcovou záležitosťou. Povstanie, ktorým sa Slováci ako národ postavili proti vlastnej vláde, kolaborujúcej s nacistickým Nemeckom pri napadnutí Poľska či vyvražďovaní miestnych Židov, však Fico tentoraz využil na kritiku utečencov, z ktorých mnohí utekajú pred vojnou, krutým diktátorom a vyvražďovaním. Čiže keď to najmocnejšiemu človeku v štáte vyhovuje, presadzuje presný opak toho, čo oslavuje. A ani to vo verejnosti či medzi ostatnými politikmi nevyvolá pozornosť, nehovoriac o proteste.

Podobne je to aj v prípade avizovaných kontrol moslimov. V ústave máme zakotvenú rovnosť, ale v praxi to tak nefunguje. Štát navyše rozlišuje pri prijímaní utečencov, kde sa zameral len na kresťanov. (Ale aj keď je to tak, že predstavujú menšie riziko, nikto z vlády nevysvetlil, prečo sme zostali pri pol druhej stovke a neprijímeme ich dobrovoľne aspoň toľko, ako boli navrhované kvóty.)

Boli sme tiež svedkami ďalšej recidívy putinofílie, keď si bol premiér pripomenúť koniec druhej svetovej vojny v Moskve, kde sa ocitol vo vybranej spoločnosti autokratov a diktátorov z celého sveta.

Prirátajme si k tomu fakt, že voličov presviedča o tom, že nie je nič dôležitejšie ako ich brucho, a máme tu smutný obraz krajiny, ktorá pod vedením svojho premiéra akoby nevedela, kam patrí, kam chce patriť, aká bola jej minulosť a aké ponaučenie si z toho má zobrať.