Denník N

Čo musí Západ po roku vojny urobiť s Ruskom

Ilustrácia - ap/Peter Hamlin
Ilustrácia – ap/Peter Hamlin

Rusko túto vojnu prehrá, ale nikam sa nevytratí a zostane obrovskou krajinou, ktorá si to pravdepodobne bude chcieť zopakovať. Ako by sa s tým mal Západ vrátane Ukrajiny vyrovnať?

Autor je vojenský expert, politológ, profesor na Metropolitnej univerzite Praha

Výsledok rusko-ukrajinskej vojny je vo všeobecnosti jasný: Rusko ju prehrá, navyše ju už prehráva. Nie je možné dosiahnuť politické ciele, pre ktoré sa začala. Moskva nemá silu urobiť z Ukrajiny svoj protektorát a rozmiestniť úderné sily na poľsko-ukrajinských a rumunsko-ukrajinských hraniciach. Kremeľ zároveň zatiahol krajinu do konfrontácie s „kolektívnym Západom“, ktorú nie je schopný vyhrať. Stačí povedať, že Rusko je z hľadiska HDP desaťnásobne menšie ako táto skupina krajín a desaťnásobne menšie z hľadiska výdavkov na výskum a vývoj. Zvlášť dôležité je to druhé: schopnosť predkladať a realizovať prelomové vedecké myšlienky a na ich základe vytvárať nové technológie určujú najdôležitejšie kvalitatívne charakteristiky hospodárskeho a vojenského potenciálu.

Tieto a ďalšie faktory zaostávania Ruska v porovnaní so Západom a s Čínou pôsobia pomaly, ale neodvratne. V najbližších rokoch bude mať svet, a predovšetkým Európa, do činenia s agresívnou, znepriatelenou krajinou, schopnou po porážke vo vojne obnoviť svoje ozbrojené sily na predvojnovú úroveň a predovšetkým vlastniacou jadrové zbrane. Z toho vyplýva otázka: možno v Európe vytvoriť bezpečnostný systém, ktorý by zmiernil hrozbu, ktorú predstavuje Rusko?

Ruská hrozba

Hovorí sa, že na odstránenie ruskej hrozby stačí odstrániť Putina od moci a zvrhnúť režim, ktorý vytvoril. Putinova porážka „by dala tým, ktorí sa usilujú o svetlejšiu budúcnosť, príležitosť demontovať starý režim a vytvoriť novú politickú realitu“, napísali napríklad Garry Kasparov a Michail Chodorkovskij. „Pre väčšinu Rusov by bola zrejmá voľba mieru, slobody a prosperity.“ Inými slovami, „okovy by spadli“ a oslobodený ľud by nadšene začal budovať ďalšie svetlé zajtrajšky.

Samozrejme, bol to Putin, kto rozhodol o invázii na Ukrajinu, a dnes je hlavnou, aj keď nie jedinou hybnou silou tejto vojny. Ale voľba väčšiny Rusov v prospech slobody a mieru nie je zďaleka jednoznačná. Niektorí sociológovia tvrdia, že vojnu na Ukrajine podporujú približne tri štvrtiny ruského obyvateľstva. Iní hovoria o prepade do ľahostajnosti a apatie väčšiny Rusov. Tá je v skutočnosti takisto formou podpory agresie – rozväzuje ruky moci vnútri krajiny aj mimo nej.

Sociológom možno veriť i neveriť, nemožno však neveriť faktom. Protivojnové protesty na začiatku vojny boli slabé a v súčasnosti sa zredukovali na minimum. Niekoľko stotisíc ľudí utieklo pred mobilizáciou na jeseň minulého roka. To je zanedbateľná časť, nanajvýš desať percent z tých, ktorí môžu byť mobilizovaní. Väčšina z tých, čo dostali povolávací rozkaz, poslušne odchádza na odvodové miesta. Protesty mobilizovaných mužov nie sú spôsobené protestom proti agresívnej vojne, ale laxnosťou úradov, zlým zabezpečením, oneskoreným vyplatením peňazí a podobne.

Invázia do Gruzínska v roku 2008 a anexia Krymu spôsobili v Rusku výbuchy masového šovinizmu a podpory režimu. S tým nepolemizujú ani ľudia, ktorí hlboko veria v krásne Rusko budúcnosti. Napokon, samotný fakt, že Putin je pri moci už viac ako dvadsať rokov bez masovej opozície a zároveň bez masových represií, svedčí o tom, že režim, ktorý nastolil, a jeho zahraničná politika spĺňajú očakávania a túžby más.

Sociológovia a psychológovia zatiaľ nedokázali túto črtu ruskej spoločnosti vysvetliť. Dôležité je, že porážka Ruska vyvolá silný versaillský syndróm a túžbu po pomste. Západ nie je pripravený okupovať Rusko tak, ako to urobil s Nemeckom a Japonskom po roku 1945. Zároveň sa v USA a v Európe obávajú príliš tvrdého zaobchádzania s Ruskom, aby nedošlo k jeho rozpadu, ktorý by ho mohol premeniť na jadrovú „dieru“ pohltenú nepokojmi. Existuje z tejto situácie východisko?

Denuklearizácia Ruska

Najdôveryhodnejším prostriedkom na neutralizáciu hrozby, ktorú predstavuje Rusko, by bolo odstránenie jeho jadrových zbraní. „Treba sa poučiť z histórie,“ povedal napríklad Serhij Kyslycia, ukrajinský zástupca pri OSN, „aby sa tragédia nezopakovala. Po nevyhnutnej vojenskej porážke Ruska musí nasledovať depolitizácia a denuklearizácia tohto územia.“

Takýto postoj je viac než oprávnený. Ak by Rusko nemalo jadrové zbrane, buď by neriskovalo napadnutie Ukrajiny, alebo by bolo s pomocou západných spojencov porazené. Lídri USA a Európy však vylúčili zapojenie sa do rusko-ukrajinskej vojny práve preto, lebo sa obávajú, že Moskva by použila jadrové zbrane – proti Ukrajine aj proti členským štátom NATO. V dôsledku toho sa vojna predlžuje a iniciátori agresie dúfajú, že zostanú nepotrestaní bez ohľadu na výsledok bojov.

Predložiť návrh denuklearizácie Ruska ako strategický cieľ je ľahké, ale mimoriadne ťažké ho dosiahnuť. Moskva sa bude držať svojho jadrového arzenálu dovtedy (ak vôbec), kým ju úplná porážka jej ozbrojených síl na Ukrajine alebo postupná degradácia jej hospodárstva v kombinácii s dusivými sankciami nedonútia kapitulovať. Kedy sa to stane ani či sa to vôbec stane, nevieme. Celkovo je scenár budovania európskej bezpečnosti prostredníctvom zbavenia Ruska jadrových zbraní lákavý, ale utopický. Prinajmenšom v súčasnosti.

Kontrola zbraní

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie