Denník N

Nehorázne úprimná, kritická voči sebe, rodine aj spoločnosti. Tove Ditlevsenová a jej životné zápasy

Tove Ditlevsenová. Foto - Wikimedia Commons/Bonniers litterära magasin
Tove Ditlevsenová. Foto – Wikimedia Commons/Bonniers litterära magasin

Kodanská trilógia ponúka autentický ponor do života ženy, z ktorej sa stala jedna z najvýznamnejších dánskych spisovateliek minulého storočia.

Ten moment opísala ako „nekonečné šťastie už nikdy na svete nevidieť ľudí“. Bolo to krátko po jej prvom pokuse o samovraždu. Tove Ditlevsenovej sa to napokon podarilo, keď sa v roku 1976 predávkovala liekmi v kamarátkinom byte. Tento úvod recenzie nemá odradiť čitateľov a čitateľky od jej kníh, skôr naopak. Chce upozorniť na osud, ktorý viedol k tvorbe jednej z najvýznamnejších dánskych spisovateliek minulého storočia.

Tove Ditlevsenová bola u nás doteraz neznáma. Pozornosť jej prináša české vydavateľstvo Host, ktoré publikovalo jej memoáre pod názvom Kodanská trilógia. Pred dvomi rokmi ich spoznalo britské publikum vďaka anglickým prekladom vydavateľstva Penguin. Hovorilo sa o literárnej senzácii, (nie veľmi vhodnom) prirovnaní k Elene Ferrante či Karlovi Oveovi Knausgaardovi a jeho šesťdielnemu románu Môj boj.

Tove Ditlevsenová je vo svojich spomienkach, ktoré tvoria takmer 400-stranovú knihu, nehorázne úprimná, kritická voči sebe, svojej rodine aj spoločnosti. Opisuje svoje prvé literárne pokusy, milenecké skúsenosti a takisto lásku k deťom, ktorá ju napriek (pomerne optimistickému) záveru knihy nedokázala zachrániť pred smrťou.

Spisovateľka – narkomanka

Kodanskú trilógiu možno radiť medzi autofikciu. Kniha sa totiž vyznačuje autenticitou a opisovaním skutočných udalostí. Ditlevsenová v diele vystupuje pod skutočným menom, drží sa reality a vlastného prežívania.

Chronologické rozprávanie nám umožňuje sledovať jej príbeh od detstva po dospelosť, keď prepadla závislosti od petidínu. V knihe sa ponára do najťažších psychických stavov, no stále ich dokáže predostrieť tak, ako sa udiali. Akoby sa na seba pozerala nezúčastnene, s odstupom, no zároveň úprimne a verne.

„Čas náhle prestane existovať. Hodina môže trvať rok a rok zase hodinu. Záleží na tom, ako veľa alebo málo toho v injekcii je. (…) Nevnímam ročné obdobie. Závesy sú neustále zatiahnuté, hoci ma svetlo bodá do očí, a medzi dňom a nocou

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie