Denník N

Spisovateľka Jana Bodnárová: Smrť je prirodzená, ale odchod dieťaťa prirodzený nie je

Spisovateľka Jana Bodnárová. Foto N - Peter Lázár
Spisovateľka Jana Bodnárová. Foto N – Peter Lázár

Som pozorovateľka a považujem za povinnosť podať správu aj o vlastnom smútku, tvrdí autorka.

Bola súčasťou predrevolučnej umeleckej scény na východnom Slovensku a v kontakte s košickým undergroundom. Z postu kunsthistoričky presedlala k literatúre a za tridsať rokov vydala niekoľko desiatok kníh. Viaceré získali nomináciu na cenu Anasoft litera, tak ako aj jej posledná próza Patchwork v bielej (Aspekt, 2022).

Nie je to veselé čítanie. No napriek témam starnutia, smrti a obzvlášť bolestivého odchádzania detí z knihy necítiť odovzdanosť. Text pôsobí ako silná látka, ktorú rýchlo nasajete a privedie vás do istého stavu. Je stopou osobného prežívania a záznamom tém, ktoré Janu Bodnárovú v živote sprevádzajú. Aj tých najťažších.

Začnime rokom 1987. Vtedy vznikla vaša „nerealizovateľná“ jednoaktovka Spiace mesto podľa rovnomenného obrazu Paula Delvauxa. Napriek svojmu prívlastku bola hra uvedená na Dňoch experimentálneho divadla v Prešove. Dalo by sa povedať, že ide o začiatok vášho písania. Ako si spomínate na vtedajšiu atmosféru? Kde sa nachádzame?

Druhá polovica 80. rokov bola pre mňa veľmi šťastným a inšpirujúcim obdobím. Spomenutá hra vznikla na základe podnetu Miloša Karáska, ktorý vtedy spolu s Blahom Uhlárom pôsobil v prešovskom Ukrajinskom národnom divadle, dnešnom Divadle Alexandra Duchnoviča. Robili experimentálne hry aj pod vplyvom perestrojky a glasnosti, boli veľmi smelí, ich divadlo bolo vynikajúce.

Karásek prišiel s ideou vytvoriť okrem divadelnej prehliadky aj festival súčasného výtvarného umenia. Pozval tam mladých umelcov, ktorých výstavu som otvárala. Vtedy som sa ešte ako kunsthistorička venovala súčasnému umeniu. Sama som prispela reprodukciou obrazu Paula Delvauxa, ktorá bola doplnená mojím textom. Pokúsila som sa v ňom ponorom do podvedomia vystihnúť charaktery postáv obrazu. Karásek povedal, že veď to sa dá zrealizovať ako divadlo. A tak sa aj stalo.

Ako to vyzeralo?

V zatemnenom priestore sa premietol diapozitív Delvauxovho obrazu, čím nabral obrovský rozmer. Postavy boli takmer v životnej veľkosti. Cez reproduktor som nahovorila text, na podfarbenie som si vybrala hudbu skupiny Oregon. Na začiatku som postavy prekryla čiernym igelitom a pri čítaní ich replík som pásy z toho nasvieteného, nehmotného obrazu postupne strhávala. Keď na konci premietaný obraz zmizol a rozsvietilo sa ostré svetlo, zjavili sa živí herci, ktorí zodpovedali postavám na obraze. Vtedy som si uvedomila mágiu divadla. Tú fascinujúcu kombináciu slov, pohybov, tmy, svetiel a tieňov. Už ma to neopustilo, hoci som sa nikdy nechcela zamerať na divadelné hry.

Ako by ste opísali vtedajšiu umeleckú scénu na východe Slovenska? Išlo o skupinu ľudí, ktorí vnímali, že majú niečo spoločné a že spoločne tvoria?

Práve preto mám rada druhú polovicu 80. rokov v geopriestore Prešova a Košíc. Spojivo medzi umelcami, osobné priateľstvá, umelecké cesty a hľadania boli vtedy azda živšie ako dnes. Často išlo o osobnosti. V Prešove scénu stmeľoval Karásek, pôsobili tam Dušan Štraus, Stano Šalko či Jozef Švač. V Košiciach to boli Zbyňo Prokop, Peter a Andrea Lipkovičovci, Anna Bartuszová, Ondrej Jurin či Peter Kalmus.

Koncom 80. rokov som sa zoznámila s Marcelom Strýkom, ktorý robil vo svojom byte prednášky o dejinách filozofie. Keď zistil, že ho odpočúvajú, môj muž Juraj Bartusz mu ponúkol, aby prednášal v jeho ateliéri. Tam sme sa potom často stretávali. Marcel ma nesmierne fascinoval. Spolu s Erikom Grochom boli veľmi výraznými osobnosťami. Na pozvanie prichádzali aj umelci z Bratislavy a zároveň fungovalo silné prepojenie medzi Košicami a Prahou. Takto som sa napríklad stretla s Janom Placákom zo Ztichlej kliky, často sme sa videli s Egonom Bondym.

Dlhodobo pôsobíte v Košiciach, síce v druhom najväčšom meste, ale predsa mimo diania hlavného mesta. Prejavuje sa to nejako?

V počiatkoch svojho literárneho publikovania som možno mala pocit akejsi osihotenosti, života v úzadí a na periférii. Potom sa to trochu prelomilo. Bolo to najmä tou výtvarnou a literárnou societou, ktorá tu žila. Hoci nebola veľká. Stotožnila som sa s novou paradigmou poľského spisovateľa Andrzeja Stasiuka, že centrum je všade tam, kde

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Anasoft litera

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie