Ako prostitútky z Kyselivky zachránili miestne ženy. Navštívili sme obec, ktorú Rusi napokon ušetrili

Lietadlo preletí nízko, takmer by sa zdalo, že by mohlo zavadiť o niektorý z komínov. Stíhačka. Bez označenia, ktoré by nás tu, v kraji sladkých melónov a šťavnatých paradajok, dvadsať kilometrov od frontu a na dohľad od mínových polí, mohlo upokojiť.

Stiahnem hlavu medzi ramená, ako keby ju to mohlo ochrániť; hluk ma zbaví súdnosti, takže sa idem nezmyselne schovať do drevenej chatky.

Kým stačím bez pozvania vojsť Ľudmile do kuchynky, zarazí ma jej radostný smiech a druhé lietadlo nad našou hlavou.

Prasa, králiky, psy, mačky, statný tridsaťročný syn Paša ani pani domu nejavia známky nervozity. Ľudmila zo svojho vzorne uprataného dvora pilotom máva.

„Naši, to sú naši!“ zvolá.

„Ako to poznáš?“ zarevem, snažiac sa presadiť v nerovnom súboji so strojmi SU-25.

„Cítim to,“ povie trochu urazene a ide sa pomaznať s tehotnou prasnicou.

Život v Kyselivke by sa dal do 24. februára 2022 označiť za pokojný, ba až nudný. Tritisíc ľudí tu malo k dispozícii šesť obchodov či skôr obchodíkov, knižnicu, pomník sovietskym vojakom, ktorí padli počas druhej svetovej vojny, školu a škôlku, dom kultúry, zdravotné stredisko.

Teraz tu nič nefunguje ako predtým. Aj keď na rozdiel od okolitých dedín ostala v Kyselivke väčšina domov stáť a dokonca majú aj nepoškodené strechy.

Front tadiaľto prešiel a potom sa zastavil neďaleko za obcou, ktorá sa na osem mesiacov stala súčasťou „ruského sveta“.

Okupácia má mnoho podôb. Tu sú. Pohľadom ľudí, ktorí sa s ňou vyrovnávali – každý po svojom.

Bojíš sa, že ti vlezú do spálne

Ľudmila je výrečná, rozvedená 45-ročná žena, ktorá po ôsmich mesiacoch a desiatich dňoch v okupácii konečne môže hovoriť nielen so synom Pašom a s milovanými mačkami, so sviňou a psami, ale aj s cudzincami.

Rusov za cudzincov nepovažovala. To boli votrelci.

Ak sa obyvatelia dediny, ktorí pred Rusmi neutiekli, delia do niekoľkých kategórií, Ľudmila patrí do tej, čo sa zavrela doma a vyše 200 dní neopustila svoje, pevným plotom vyznačkované územie.

„Chodila som len na dvor. Keď sa objavil tank, hneď som zašla do domu,“ hovorí štíhla Ľudmila, ktorá za posledné týždne predsa len už pár kíl pribrala.

„Ja viem. Vyzerám staro. Ale mám len 45 rokov. Také strašné to bolo.“

Rusi na Kyselivku najskôr párkrát vystrelili, potom do nej v sprievode miestnych kolaborantov začiatkom marca 2022 vstúpili.

Nocľah si však vybudovali kúsok za dedinou. Do Kyselivky po celý čas okupácie chodili z rôznych dôvodov. Našli v nej spriaznené duše, ktoré ich buď zo strachu, alebo z lásky hostili vodkou a koňakom a poskytovali im všelijaké ďalšie služby.

Otvorený zostal jediný obchodík. Jeho majiteľ bol úslužný a nevadili mu ani ruble, ani zákazníci-okupanti. Predával im väčšinou alkohol a cigarety. Veľa alkoholu. Najväčší záujem bol o vodku a koňak. Informácie o tržbách nám zostanú skryté, pretože majiteľ obchodu sa v novembri stiahol s ruskými vojskami na ľavý breh Dnipra.

„Kedykoľvek mohli vliezť do domu a odviesť syna. Aj preto skoro nevychádzal. Len párkrát sa vybral bočnými uličkami na skútri pre múku. Nemali sme elektrinu ani spojenie, nie ešte internet. Nič. Ja som išla z domu na ulicu za celý čas len dvakrát. A to ma ešte skoro prešiel nákladiak. Rusi, kto iný! Ožratí išli ulicou, chceli ma vyľakať, alebo čo… No uskočila som,“ spomína Ľudmila.

Rovnako ako jej susedia tvrdí, že keď sa ruskí vojaci viac napili, strieľali cez dedinu na pole za ňou. Niekedy sa však netrafili, a tak na niekoľkých domoch v obci vidno známky nepresného zacielenia.

„Naši na obytné domy nestrieľali nikdy,“ tvrdí Paša. „Rusi asi schválne tiež nie, ale niekedy im to k nám spadlo.“

Ľuda a Paša majú na záhrade zemiaky, ktorým vďačia za prežitie. Ruže a tulipány majú zase upokojiť dušu majiteľov domu.

Ľudmila vie, že aj teraz je na dostrel, pretože nepriateľské pozície sú len asi 25 kilometrov ďaleko. Ale lietadlá, ktoré jej občas preletia nad domom, sú vraj zaručene „naše“.

Obdivujem záhradku, výbeh pre psa, prasiatko aj králikáreň. Všetko vyčistené, upravené, spokojné.

Ľuda sa chváli: „Vždy sme mali upratané, vojna-nevojna. Viete, kto si žil počas okupácie najlepšie? Penzisti a invalidi. Rusi sa k nim správali lepšie. Invalidom veľmi pomáhali, penzistom platili dosť peňazí. Takých, ako som ja a Paša, nenávideli.“

Do Ľudmilinho a Pašovho domu vošli ruskí vojaci iba raz. Krátko po obsadení obce o desiatej dopoludnia.

Predstavili sa ako „vojaci z Krasnodaru“. Prišli na dvoch tankoch a niekoľkých nákladiakoch. Prehľadávali všetky domy na ulici. Razia.

„Zaliezli aj na záchod,“ povzdychne si Ľuda. „Máme vonkajší, tamto, ale čistý, s misou… Nebola elektrina, takže sme im povedali, že telefóny nemáme nabité, a oni sa nám v nich nehrabali. Chlapca ani nevyzliekli. Správali sa tak nejako normálne. Ale u známych vo vedľajšej ulici dosť vecí ukradli. A potom narazili na tých dvoch nebožiakov… Boli to trošku miestni blázni. Fotili ruské pozície a že vraj to posielajú našim. No jasné, že sa na to prišlo, keď som to vedela aj ja. Zobrali ich, prezreli im telefóny a bolo. Aj Rusi sa čudovali, že to nezmazali. Ale viete, oni boli trošku mentálne postihnutí. Jednoducho blbci. Odviezli ich a už sme ich nikdy nevideli.“

Nie všetci, ktorí sa snažili pomáhať ukrajinskej armáde, boli takí neopatrní. Práve z Kyselivky aj z okolitých obcí prichádzali do slobodného Mykolajiva neoceniteľné informácie. Dodnes nie sú mená „partizánov“ až na výnimky zverejnené. Rusi spoza brehu hrozia pomstou.

Svojich nepriateľov za Dniprom, ale aj v dedine má aj starosta Kyselivky Vitalij Ivanovič Moskalenko. Ak sa mu niečo podarilo, tak prežiť, nesadať si s Rusmi, ale neskončiť v ich zajateckom lágri, ako mnohí iní predstavitelia ukrajinskej vlády v okupovaných oblastiach, ktorí nestačili utiecť.

Moskalenko zvolil inú taktiku – pasívny odpor. Rovnako ako učitelia (škola bola celý čas zatvorená) a miestny lekár. Ten Rusom povedal, že je sám vážne chorý a musí všetku lekársku energiu aj um venovať iba svojej chorobe.

Ani Ľudmila, ani Paša, ani starosta Moskalenko, ani vedúca obchodíku Nadežda Vasilievna, ani ďalšie stovky obyvateľov obce pre Rusov pracovať nechceli. Mnohí si odmietali brať aj ruskú humanitárnu pomoc. Mnohí však po pár mesiacoch začali byť hladní a po balík s múkou, konzervou a cestovinami si zašli.

Ľuda s Pašom vydržali vďaka zemiakom a sliepkam. Hlad však mali. „Ruskú humanitárnu pomoc sme si nevzali ani raz. Chlapcovi som to zakázala: ‚Tak oni nás bombardujú – a ty budeš jesť ich jedlo?‘ Paša schudol, mäso nemal ani raz za okupáciu, teraz už zase nabral svoju váhu,“ chváli sa Ľudmila.

Horšie to je so psom veľkej neznámej rasy. Pre explózie a lietadlá sa zrútil a prestal žrať. „Je vychudnutý ako ja,“ konštatuje pani domu.

„Okupácia je strašnejšia ako čokoľvek iné. Akoby dom, kde žiješ celý život, prestal byť tvoj. Bojíš sa, že ti vlezú do spálne, že ťa znásilnia. Ale niektoré sa nebáli, naopak,“ uškrnie sa Ľudmila.

Mŕtvy ruský milenec a pár sladkostí

V Kyselivke nebol nahlásený jediný prípad znásilnenia ruskými vojakmi. Potvrdzujú nám to Ľudmila, starosta Vitalij Ivanovič, Nadežda Vasilievna, ktorá má správy z prvej ruky, aj dôchodkyňa Hana Čečur, ktorej dcéra nie je práve dievča s najlepšou povesťou.

„Ako vám to mám povedať…,“ ošíva sa Ľudmila. „Tu sa znásilňovalo, ale nie ako inde… A ja som tým ženám vďačná, že vojakom ,dali‘. Vďaka nim sa Rusi nevrhali na nás ostatné. Vybláznili sa na nich. Už tu jedna taká chodí s kočíkom. Iná je tehotná. Ak je otec Buriat, tých sme tu mali dosť, tak to čoskoro spoznáme. Decká však za nič nemôžu…“

Dedina presne vie, do ktorých domov ruskí vojaci prichádzali na svojich kamazoch, kde sa pilo, veselilo, kde ruských vojakov srdečne pozývali na hostinu, kde im dvere otvorili zo strachu aj z túžby dožiť sa v zdraví lepších časov a kde im neotvorili vôbec.

Dedinčania robia zásadný rozdiel medzi tými, ktorí za Rusmi „doliezali“, a tými, ktorí im slúžili so škrípajúcimi zubami. A prostitútkami, ktoré svojich zákazníkov nedelia na „svojich“ a okupantov.

V obci nenarazíme na nikoho, kto by miestne ženy, poskytujúce Rusom tradičné služby, odsúdil. Namol opitých vojakov vraj dokázali zvládnuť a uspokojiť, a keď strieľali do vzduchu, aj nežne odzbrojiť. A vraj aj vďaka nim v Kyselivke na rozdiel od iných ukrajinských obcí nie sú masové hroby s telami tých, ktorí sa okupácii nechceli podvoliť. Vrátane žien.

Inna bola samoživiteľka. Ľudmilina susedka. Vraj „veľmi veselá“, hovoria tí, ktorí ju poznali. Rada sa napila.

Ľuda sa s Innou poznali, ale priateľstvo to nebolo. Keď k nej Rusi prichádzali na návštevu, autá parkovali aj pred domom Ľudmily a Pašu.

„Raz prišli aj na tanku,“ spomína Ľuda.

„9. mája zase z jej záhrady strieľali do vzduchu, oslavovali víťazstvo v tej minulej vojne. Revali: ‚Kde sú tu ešte nejaké baby?‘“

Som Inne vďačná, že im vtedy nepovedala, choďte sa rozveseliť vedľa…“

Do oslobodenia obce ukrajinskou armádou zostávalo pár dní.

Inna to ešte nevedela. Možno tušila. Sedela pred svojím domom v čiernej šatke. Bola smutná. Zbadala Ľudmilu, mávla na ňu cez plot. Chcela jej dať pár sladkostí. Ako sa to predsa na Ukrajine aj v Rusku robí – za mŕtveho. Innin ruský milenec padol.

„To bolo veľa. Aj keď som jej bola vďačná, za Rusa by som sa cukríkov nikdy nedotkla. Otočila som sa chrbtom a odišla. Potom som ju už nevidela. Rusi si ju odviezli aj s jej dvoma deťmi. Tak to sa k nej zase pekne zachovali, to áno. Ona toho Rusáka asi naozaj milovala!“

Nie všetci, ktorí mali v Kyselivke pekné vzťahy s ruskými vojakmi, s nimi stačili ustúpiť pred ukrajinskou armádou cez Cherson na druhý breh Dnipra. Práve do ich domov teraz namiesto ruských vojakov vchádza bez pozvania ukrajinská polícia. Vypočúva a vyšetruje tých, na ktorých niekto ukázal prstom.

Často preto, že oni predtým ukazovali prstom na domy, z ktorých potom Rusi odvádzali ukrajinských „aktivistov“, „fašistov“, stúpencov slobodnej, nezávislej Ukrajiny. Niektorí skončili v chersonských mučiarňach, iní sú dodnes nezvestní.

Podľa Ľudmily a ďalších obyvateľov obce spolupracovala s ruskými vojakmi asi stovka ich spoluobčanov. Vrátane prostitútok.

„Niektoré polícia necháva tak, asi nič zásadné neurobili, ale mne sú protivné,“ priznáva Ľuda. „Iné vyšetrujú, máme už aj pár zatknutých, hlavne tých, čo organizovali referendum o pripojení k Rusku. My s Pašom sme nikam nešli. Aj keď k nám prišli ženy z dediny s ruským samopalníkom a búchali nám na dvere, nevyšli sme. Nehlasovali sme a nič sa nestalo. Tie ženy už ukrajinská polícia zatkla.“

Tí, ktorí s Rusmi „len“ pili a veselili sa, vyšetrovateľov nezaujímajú. Ovládol ich skôr strach než ideológia „ruského sveta“.

Dedinčania nám „kolaborantské hniezda“ ukazujú opatrne, z diaľky. Čo keby dopadli ako starosta Moskalenko, ktorému niekto hodil na dvor granát po tom, čo zaviedol ukrajinskú políciu k najaktívnejším kolaborantom?

Ľuda sa hnevá: „Prečo sa títo ľudia aspoň nehanbia? Chodia si teraz po zahraničnú aj vládnu humanitárnu pomoc. Brali si ju od Rusov, berú si ju aj teraz! Veď my tu o sebe všetci všetko vieme. Kto čo robil, ako sa za okupácie správal…“

Ukrajinská polícia vypočúvala aj Ľudmilu a Pašu. Žiadne adresy kolaborantov jej však vraj neoznámili. Chcú mať konečne pokoj. A nie granát v záhone tulipánov.

„Vieme, kto si dobre žil, zrazu kupoval autá, aj keď predtým nič nemal,“ usmeje sa Ľudmila odovzdane a vnúti nám zavarené paradajky, ktoré nám neskôr takmer znemožnia prechod cez ukrajinsko-poľskú hranicu.

Ukrajinskí vojaci oslobodili obec 10. novembra a nejaký čas v nej zostali. „Skupina Buriatov nestačila utiecť a nevzdala sa, tak ich naši museli zastreliť,“ konštatuje Ľudmila.

Nielen ona potvrdzuje, že vojaci ukrajinskej armády v domoch, kde prespávali, nechali peniaze za spotrebovaný plyn. Aj u Ľudmilinej kamarátky Nataše vraj bývali.

„Hovorím jej: Čo si si to brala, dievča, od nich, chudákov? Kto vie, ako dlho budú nažive… Ale oni to vraj mali príkazom – platiť ľuďom za energie.“

Hrdinstvo Viktora Vasilieviča a mama Vitalija Ivanoviča

Viktor Vasilievič má o pol jedenástej dopoludnia slušnú hladinku, práve takú, aby nám bol schopný rozprávať o svojich hrdinských kúskoch.

„Trikrát som o Putinovi povedal, že je pederast. Namierili na mňa samopal, ale ja som to nevzal späť,“ huláka, až ho susedia počujú. Smejú sa.

Podľa nich síce o Putinovi naozaj pekne nehovoril, ale nadával naňho, len keď to ruskí vojaci nemohli počuť. Na rozdiel od iných však pil sám, nikdy nie s Rusmi.

Sadne na bicykel, urobí niekoľko riskantných manévrov a zmizne za rozľahlým solárnym parkom, poničeným od striel len kozmeticky. Ale jeho výkriky „sláva Ukrajine“ počujeme ešte dlho.

O starostovi Vitalijiovi Ivanovičovi nám ani on, ani nikto iný nepovedal krivé slovo. Je to bodrý chlapík, ktorý obdivuje Čechov a Slovákov za to, že sa „nepohrýzli“, keď sa rozchádzali.

Plynulo prechádza z ukrajinčiny do ruštiny a naopak, sem tam povie slovo, ktoré musím vyhviezdičkovať, ale dokáže zároveň hovoriť a organizovať rozdávanie humanitárnej pomoci.

„Veľa našich s nimi jednoducho nejako komunikovalo, čo mali robiť. Na prstoch jednej ruky však môžem spočítať, koľko takých odišlo s ruskou armádou tam,“ mávne rukou smerom, kde tušíme po nejakých dvadsiatich kilometroch rieku Dnipro, tvoriacu teraz frontovú líniu.

„Možno tak desať-dvadsať ľudí pred oslobodením utieklo,“ opraví svoje počty.

Chodím okolo horúcej kaše, keď sa okľukou chcem opýtať na „prítulné ženy“, ktoré obcovali s Rusmi. Vitalij Ivanovič sa rozosmeje a nahlas tak, že to počuje celý zástup ľudí čakajúcich na balík s jedlom, povie: „Ku**y, myslíte? No, samozrejme, s Rusmi chodili, po celej dedine s nimi jazdili na obrnených transportéroch. A mnohé tu zostali.“

„Čo s nimi bude?“ opýtam sa.

„Budú ďalej ku**ami. Teraz sú tu ukrajinskí vojaci, práce majú dosť. Úrady sa o ne nezaujímajú. Treba potrestať kolaborantov, nie prostitútky. Ony túto prácu robili aj pred okupáciou a budú ju robiť aj po nej.“

Moskalenko je s priebehom okupácie vlastne spokojný. V porovnaní s inými obcami nemá Kyselivka veľké rany na duši ani na tele.

Ruskí vojaci zmlátili jedného opilca a jedného narkomana, pár ľudí zatkli, inak miestnych nechávali tak. Dôchodcom vyplácali penziu 10-tisíc rubľov, teda väčšiu, než im vypláca Ukrajina. Humanitárnu pomoc privážali pravidelne.

Aj dnes tu zaparkovala dodávka. V jej nákladnom priestore stojí mladý muž a natešeným babičkám s prázdnymi taškami hovorí: „Boh vás miluje. Boh všetko vidí. Boh je milosrdný.“

Ženy na hlásateľa Božieho slova hľadia s výrazom, ktorý naznačuje, že viera v Boha tu v minulých mesiacoch dostala poriadne zabrať. Príhovor trvá skoro pol hodiny. Či obsah balíčka za trpezlivosť hladných stojí, nedokážeme zhodnotiť.

„Rusi za mnou chodili a pýtali sa, kde mám v dedine nacistov. Hovoril som im, že žiadnych nemám, tak mi dvakrát urobili domovú prehliadku. Našli moju pušku, ktorú mám do lesa, ale mám na ňu papiere, preto mi ju nechali,“ spomína starosta.

„Potom nás tlačili do referenda o pripojení k Rusku. Veľa ľudí sa vyľakalo a išlo hlasovať. Ja som sa však staral o ťažko chorú mamu. Mala rakovinu. Hovorím im: ‚Musím sa starať o mamičku. Zomiera. Nechajte ma tak. Skontrolovali si ju a potom ma nechali. A tak som po celý čas okupácie nemusel chodiť do práce, aj keď som zostával akoby starostom.“

Mama svojou chorobou a materskou vytrvalosťou chránila syna počas celej okupácie. Teraz zomrela. Úloha splnená.

Vitalijovi Ivanovičiovi Moskalenkovi najviac prekážalo, ako veľmi Rusi pili. Aj Ukrajinci vraj pijú, ale Rusi viac.

„Potom človek nevedel, čo sa im zrodí hlave. Na checkpointe pri vjazde do dediny skrúcali chlapom ruky za chrbtom, prehľadávali autá… A všetko tu zničili – vytrhli káble, rozbili cesty. Mysleli sme si, že to sú naši bratia a naše sestry, ale nie sú, ako vidíme.“

Škola, do ktorej pred vojnou chodilo 333 detí, je značne poškodená. Nefunguje ani škôlka. Tá dostala priamy zásah. Moskalenko ju chce opraviť, ale peniaze teraz nemá. A štát mu asi nepomôže. „Každú chvíľu sem môže niečo priletieť, oprava je možno predčasná. Až po vojne.“

Vyšetrovatelia Ukrajinskej bezpečnostnej služby, ktorí v oblasti hľadajú spolupracovníkov ruskej armády, starostu preverili na detektore lži. Prešiel. Aj občania Kyselivky o ňom hovoria dobre a chcú, aby ich ďalej viedol.

„Už zase normálne pracujem. Troch organizátorov referenda zatkli a teraz sú za mrežami. Ďalšia žena, ktorá sa na tej šaškárni podieľala, je v nemocnici. Ja som to celé ustál.“

Aňa, ktorá nemala prežiť, a vedúca Nadežda Vasilievna

Počas okupácie mala Nadežda Vasilievna, majiteľka obchodíka s pohrebnými umelými vencami, so spodnou bielizňou, semenami a s kozmetikou pre živých, bývalá riaditeľka odboru zásobovania pre celý okres, zatvorené.

„Veľa ľudí, našich susedov, sa s nimi kamarátilo. Ja nie. V tejto obci žili moji predkovia do štvrtého kolena, ležia na miestnom cintoríne, tak či budem piť s Rusmi vodku? Mám nejakú hrdosť. Veď som úplne prvá súkromná podnikateľka v Kyselivke. Až po mne si otvorila podnik Lila a potom Ľuba Dneprovicha… Samé schopné ženy tu žijú!“

Nadežda Vasilievna vidí spoza pultu priamo na centrum obce a hlavnú cestu. Sledovala tanky a presne vie, kto na nich s Rusmi sedel.

Opití vojaci párkrát spali na otrhaných matracoch priamo pred obchodíkom. Ráno vyšla a začala pred domom zametať. „Dobré ráno, babi,“ pozdravili ju. „Pekný deň vám prajem“, odpovedala.

„To sa vari smie, nie?“ pýta sa ma teraz, ako keby som bola arbiterka špecializujúca sa na problém kolaborácie. „Myslím si niečo iné, žiadny pekný deň im neprajem, ale nahlas hovorím toto,“ dodáva.

Nadežda Vasilievna, absolventka Poltavského obchodného inštitútu a podnikateľka telom aj dušou, je šťastná, že Kyselivka sa stala vzácnou výnimkou a na rozdiel od väčšiny obcí v okolí ostala ruskými delami relatívne nedotknutá. Raz sa vojakov spýtala, prečo obec tak šetria.

„Máte tu plyn a pár dobrých ľudí,“ smiali sa.

Teraz sa už zákazníci do obchodu vracajú. Len sa sťažujú na chudobný sortiment.

Vďaka nim Nadežda Vasilievna vie o všetkom, čo sa v obci udialo. Aj neudialo.

Ženy, ktoré sa k Rusom „túlili“, ako hovorí, vraj videla na vlastné oči, ako jazdia vo vojenských autách.

„Poznám ich, samozrejme. Ale niektoré si odviezli so sebou. Tie, ktoré nevzali, normálne sedia doma. Do väzenia vraj prostitútky neberú, len skutočných kolaborantov. Hovorila som starostovi – čo to je za poriadok? On mi odpovedal, že tieto naše spoluobčianky zachránili nás, ostatné ženy. Rusi nás vďaka nim nechali tak.“

Stará chudá žena sa sotva vlečie s rozbitou chodúľkou, poháňa ju snaha dostať sa k dodávke s humanitárnou pomocou a so slovom Božím.

„Aňa,“ ticho povie, keď sa jej spýtam na meno. Jej dospelá dcéra Táňa stojí len pár metrov od nás, ale neurobí nič, aby matke pomohla prejsť ulicou a potom prevzala od nej ťažký balík s jedlom.

Bývajú teraz spolu. Dcéra samoživiteľka a matka invalidka.

„Ruskí vojaci u mňa boli trikrát. Vždy chceli moju penziu. Ale nikdy som im nič nedala. Potom som raz spadla. Nie, nevideli to. Už boli preč. Bývala som sama, pošmykla som sa na priedomí a už som nevstala. Ležala som tam do druhého dňa, viac ako 24 hodín. Ukrutne to bolelo. Potom prišla dcéra…“

Mamu našla podchladenú, zrejme so zlomeným krčkom, vyčerpanú od bolesti a strachu. Vytiahla ju na posteľ a dala jej napiť. Potom odišla. Vrátila sa na ďalší deň. Stará žena však nevstala, nedokázala to. Nemohla si zájsť na záchod ani sa doplaziť po vodu.

„Tak som si ju musela vziať k sebe,“ konštatuje Táňa. „S kamarátkou sme ju preniesli, bývame kúsok od seba. K doktorovi to však nešlo, veď boli všade Rusáci, doktor žiadny, auto nemáme, peniaze tiež nie… Prežili sme len vďaka ruskej humanitárke.“

Po troch mesiacoch sa Aňa zázrakom postavila a s pomocou rozlámanej chodúľky, ktorú jej daroval sused, sa pohybuje slimačím tempom. „Ona…,“ prehovorí ticho. „Ona pije. A chodí… viete s kým. Muža nemá, umrel. Ale chodí s chlapmi, viete prečo…“

Usmejem sa, stlačím Ani ruku zvierajúcu chodúľku a uistím ju, že „viem prečo“.

Pásy tankov udusili miestne polia, zničili zavlažovacie kanály, do pôdy vytiekli hektolitre pohonných hmôt. Obyvatelia Kyselivky, ktorí v zdraví prežili okupáciu, však chcú teraz na jar svojim lánom vrátiť povesť obilnice Európy a sebe slávu najlepších pestovateľov melónov.

Ukrajinské ministerstvo poľnohospodárstva 17. marca oznámilo, že tento rok v Chersonskej oblasti pestovatelia aj konzumenti zostanú bez úrody. Najslávnejšie melóny v celej východnej Európe musia ustúpiť nebezpečenstvu mínových polí na páse krajiny pozdĺž čiernomorského pobrežia medzi Mykolajivom a Chersonom.