Monika Tódová
Pracujete ešte stále aj na pláne obnovy a odolnosti?
Priznám sa, že neviem. Nepracoval som na plný úväzok, bol som člen rady predsedu vlády pre implementáciu plánu obnovy. To bol poradný orgán, ktorý sa občas stretával, zhruba raz za dva mesiace, ale pomerne pravidelne, len už sa dosť dlho nestretol. Niekoľko mesiacov nebol zvolaný, takže neviem, či som.
Prečo nebol zvolaný?
Neviem, asi pre vyťaženosť premiéra, lebo to bola rada predsedu vlády. Premiér Heger na ňu aj chodil, naozaj sa o túto problematiku zaujímal.
Ako vnímate to, že dôležité zákony, aby sme peniaze z plánu obnovy dostali, neprechádzajú?
Je to zjavne dôsledok situácie, v ktorej sme. Síce formálne ešte platí koaličná rada, ale už len niekoľko dní. Vláda stratila dôveru, centrum rozhodovania sa presunulo do značnej miery do parlamentu, sme pred voľbami. Treba tiež povedať, že v pláne obnovy ide o reformy a investície. Je to naozaj efektívny nástroj, ktorý dáva peniaze, ale zároveň vyžaduje reformy a investície. Toto politicky nie je jednoduché v žiadnej krajine. Nečerpáme podľa plánu, je tam už určitý sklz, ale zároveň platí, že oproti iným krajinám sme stále medzi tými lepšími; máme už jednu alebo dve platby. Nie je to dobré, mohlo a malo by to byť lepšie, ale tie problémy sú skoro všade.
V čom je podľa vás problém? Zvonku je to prezentované tak, že sem ide veľmi veľa peňazí. To by malo vyhovovať aj vláde, ktorá príde po septembri. Prečo za to opozícia nezahlasuje?
Je to otázka prístupu – čo je pre vás prioritné, záujem krajiny alebo vytĺkanie politického kapitálu? Teda či sa riadite heslom: Čím horšie, tým lepšie. Pokiaľ sa reformy a investície nepripravujú tak, že sú s tým vláda, koalícia a ministerstvá vnútorne stotožnené, je na tom dohoda, ale je to najmä z hľadiska tlaku zvonku, tak to nikdy nemôže fungovať úplne optimálne. A toto je ten prípad. Na ilustráciu: my sme v Dzurindových vládach, najmä v tej druhej, žiaden plán obnovy a tlak zvonku nemali, napriek tomu sme reformy robili, pretože sme boli presvedčení, že ich krajina potrebuje a sú dôležité. Tento problém tam bude vždy. Potom to aj vyzerá tak, že niektoré reformy sa spravili, len, žiaľbohu, dosť polovičato. Napríklad vysokoškolské reformy alebo reformy súdnictva boli navrhnuté ministerstvami a schválené vládou fajn, ale potom boli okresané v parlamentne. Nakoniec formálne sa splnilo, že reformy boli urobené, ale spôsobom, ktorý nebol optimálny, mohlo to byť aj omnoho lepšie. Hlavným dôvodom toho zmäkčovania a čiastočného „vykuchania“ reforiem bola nedostatočná politická vôľa a zhoda na dôležitosti reforiem.
Bude plán obnovy už téma pre budúcu koalíciu?
Verím, že ešte tento parlament niečo schváli, len tam je, samozrejme, problém, že keď vám neprejde jeden zákon, tak pol roka ho nemôžete predkladať, aj keď sa používajú rôzne barličky, napríklad cez pozmeňovacie návrhy k inému zákonu. Neviem to dnes predvídať. Faktom ale je, že zrejme asi nemôžeme byť veľkí optimisti s blížiacimi sa voľbami. Zdá sa, že sa zvyšuje frekvencia predkladania skôr nezodpovedných a populistických návrhov, ktoré púšťajú napríklad žilou verejným financiám.
S kolegami Leškom a Šimečkom robíme približne raz do mesiaca diskusie, ktoré sme nazvali Ako zachrániť demokraciu. Čo by ste odpovedali šesť mesiacov pred voľbami na túto otázku?
Tieto voľby budú veľmi dôležité. Ohrozenie základných princípov liberálnej demokracie je také, aké tu ešte asi nebolo. Je to dané aj vonkajším prostredím, ale, samozrejme, aj slovenskými špecifikami, chaosom, ktorý tu vládol od roku 2020, za ktorý nesie primárnu mieru zodpovednosti Igor Matovič. Do značnej miery pomáhal nesystémovým stranám na čele s Ficom. Najdôležitejšie bude, aby sa politické sily, ktoré považujú liberálnu demokraciu za dôležitú, spojili, aby neprepadli žiadne hlasy a aby antisystém neprevládol.
Toto chcel urobiť aj Mikuláš Dzurinda, keď sa rozhodol vrátiť do politiky, zjednotiť politické subjekty. Narazil ale na Miroslava Kollára. Ako vnímate to, čo sa medzi nimi stalo?
Z toho, čo som čítal, lebo som doteraz nehovoril ani s jedným z nich, to vnímam tak, že Miroslav Kollár jednoducho podrazil a podviedol Mikuláša Dzurindu. Vychádza mi to tak, že jednoducho Miroslav Kollár nedodržal dokonca písomnú dohodu, ktorú mali. Nezvolal v tom čase, na ktorom sa dohodli, snem a postupoval sólo v rokovaniach s inými, najmä s ľuďmi okolo premiéra Hegera. Ich pôvodná dohoda bola taká, že budú postupovať a rokovať s ďalšími spoločne. Aj zámer Mikuláša Dzurindu bol, aby to spojenie bolo čo najväčšie.
Práve ľudia okolo Eduarda Hegera mali mať problém s tým, aby nebol Mikuláš Dzurinda veľmi na očiach, pretože by tomu mohol viac škodiť, ako pomôcť. Bol to správny pohľad?
Neviem, ale každopádne s ním mal pán Kollár o tom hovoriť.
Ani mu to len nepovedali?
Pokiaľ viem, tak nie.
Toto je v politike bežné, nie?
Nemalo by to byť bežné. Je to o dohodách a ich dodržiavaní. Dodržiavanie dohôd je o dôvere a dôvera je to, na čom stojí systém liberálnej demokracie. Ak sa narúša dôvera porušovaním dohôd a dokonca nielen ústnych, ale aj písomných, tak to potom vytvára veľmi zlé predpoklady na spoluprácu v budúcnosti. Je známe, že liberálna demokracia a vôbec systém je ohrozený najviac v krajinách, ktoré majú najnižšiu mieru dôvery, a Slovensko, žiaľbohu, aj z eurobarometra, aj z iných prieskumov vychádza tak, že miera dôvery medzi ľuďmi, miera dôvery v inštitúcie, ale aj medziľudské vzťahy, susedské vzťahy sú veľmi narušené a nízke. Toto považujem za veľmi nešťastné, nebezpečné a kontraproduktívne, ak tí, ktorí tvrdia, že im ide o ochranu hodnôt a princípov demokracie a slobody, porušujú dokonca aj písané dohody.
Mikuláš Dzurinda to nevzdal, zbiera podpisy pre stranu. Je to dobré rozhodnutie?
To musí vedieť on. Ak to robí, tak je zjavne presvedčený o tom, že to je dobré rozhodnutie. Mikuláš Dzurinda je dostatočne politicky skúsený. Povedal by som, že jeden z najskúsenejších politikov, akí na Slovensku sú, aby to vedel vyhodnotiť.
Ale vy ste zase racionálny človek.
Tým chcete povedať, že Dzurinda nie je?
Vidíte, že tých subjektov je už veľa. V minulom rozhovore ste povedali: „Potrebujeme projekt, ktorý na minimum zníži riziko, že prepadnú hlasy systémových strán.“ V máji budú Heger s Dzurindom rokovať?
Platí, že sme pol roka pred voľbami, toho času je ešte pomerne dosť. Je to výhoda aj nevýhoda. Z hľadiska hľadania možných riešení to môže byť výhoda a z hľadiska predlžovania chaosu či schvaľovania populistických návrhov v parlamente to môže byť, samozrejme, zlé. Kroky proti tomu, aby prepadli hlasy, sa dajú urobiť aj pár dní pred voľbami. Na ilustráciu poviem: V roku 2002 sa SDKÚ dohodla s vtedajšou Demokratickou stranou Ľuda Kaníka pár dní pred voľbami. V televíznej debate, kde on bol za Demokratickú stranu, ja za SDKÚ, oznámil, že Demokratická strana odstupuje z volieb a vyzýva svojich voličov alebo prívržencov, ktorí chceli voliť DS, aby volili SDKÚ. Ukázalo sa to ako efektívny nástroj. Vtedy druhá Dzurindova vláda mohla vzniknúť aj preto, že SNS sa rozdelila na dve strany, žiadna z nich sa nedostala do parlamentu a hlasy DS neprepadli, pretože vlastne volili SDKÚ. Ak by došlo k dohode predtým, ak by sa tí ľudia vedeli dostať na jednu kandidátnu listinu, robiť spolu kampaň, možno by to bolo lepšie a efektívnejšie, ale vždy existujú možnosti až do volieb.
Teraz sa teda každý snaží urobí čo najsilnejšiu pozíciu pred finálnym rokovaním?
Presne tak, čo najsilnejšiu pozíciu pred rokovaním, ktorého uzávierka je daná pred odovzdávaním kandidátok. Čiže áno, zrejme nás čaká pomerne dynamické obdobie.
Keď to tak pozorujete, vy si myslíte, že títo politici budú schopní dohody?
Dúfam a verím, že ak nedospejú k dohode do predkladania kandidátok, tak ešte stále je tu možnosť pred voľbami. Stále je možný ešte krok až do dňa volieb alebo pred voľbami, keď sa skončí kampaň.
Kandidovať s Eduardom Hegerom sa rozhodol aj váš priateľ Karel Hirman. „Upadáme. Ďalší rozvoj našej krajiny je pod výrazným ohrozením. Preto som sa rozhodol, že nebudem už len kibicovať.“ Schvaľujete mu takýto postup?
Som rád za každého človeka, ktorý to má v hlave poukladané, je odborníkom na veci, ktoré sú dôležité, a rozhodne sa ísť do politiky. Lebo nie je to naozaj ľahké, najmä keď politiku vnímate tak, že chcete meniť krajinu k lepšiemu, že chcete robiť potrebné zmeny a potrebné reformy. Ak nie ste populista, demagóg, ktorý ide tou ľahšou cestou, tak je to vždy naozaj ťažká misia, čiže v tomto zmysle som veľmi rád, lebo Karel je odborník a je určite veľmi silný prívrženec slobody, demokracie.
Vy čo urobíte pre záchranu demokracie do 30. septembra?
Robím to, čo robím. Už keď som v roku 2014 odchádzal z politiky, tak som povedal, že neodchádzam z verejného priestoru. Snažíme sa pripravovať aj potrebné zmeny, reformy. Jedným z veľkých projektov bol projekt reformy školstva To dá rozum; niektorí ľudia z toho projektu pracujú pre vládu alebo vo vládnych štruktúrach. Okrem toho som dnes tu, píšem. Ak ma ktokoľvek požiada, tak som ochotný a schopný pomôcť napríklad pri príprave programu. Už prebehli nejaké aktivity s Mikulášom Dzurindom, nejaké sú naplánované. Okrem toho som poradcom pani prezidentky, bol som v rade predsedu vlády pre implementáciu plánu obnovy, čiže svoje odborné kapacity a skúsenosti aj z politiky rád odovzdávam. Aj o tom publikujem a poukazujem na chyby, nie preto, že by som prvoplánovo chcel kritizovať, lebo ja som tejto vláde veľmi fandil, keď v roku 2020 nastúpila. Ona naozaj chcela krajinu meniť k lepšiemu a naprávať deformácie vlád Fica a Smeru, ale urobili, žiaľbohu, veľmi veľa chýb. Bol by som veľmi rád, keby sa už neopakovali. Aj preto na ne poukazujem.
Časť ľudí má také obavy z toho, čo príde po voľbách, že sa opäť v diskusiách často objavuje otázka, kam zo Slovenska odídeme. Ako premýšľate o tom, že sa prípadne naplní nejaký veľmi zlý scenár?
O odchode nerozmýšľam, už som na to dosť starý. Za hlavný problém považujem, že sme v stave, keď ani nie že by ľudia aktívne odchádzali, ale nevracajú sa tí, ktorí by sa inak možno vrátili. Napríklad mladí ľudia, ktorí idú študovať do zahraničia, aj do Českej republiky, tam ich chodí najviac, ale aj inam. Toto považujem za veľmi zlé a zhodou okolností som nedávno bol pozvaný na konferenciu slovenských a českých študentov z Veľkej Británie v Londýne, kde bolo asi 250 študentov, a práve na túto tému sme diskutovali. Títo študenti väčšinou študujú vo vyspelejších a v bohatších krajinách, aj Česká republika je vyspelejšia a bohatšia, ale zároveň platí, že je u nich silný vzťah k domovine. Nehovorím, že všetci, ale značná časť z nich by sa radi vrátili, ale vtedy, keby videli doma perspektívu pre dobré uplatnenie. Tú by našli v modernej, dynamickej a rozvíjajúcej sa krajine, rastúcej ekonomike. Budúcnosť Slovenska ako každej krajiny, závisí najmä od toho, ako budeme úspešní v globálnej konkurencii súboja o dve komodity – investície a talenty. Ak nebudeme schopní udržať si naše talenty, čo neznamená, že ich nepustíme. Naopak, čím viac ich pôjde získať skúsenosti, dobré vzdelanie do zahraničia, tým lepšie. Len by bolo dobré, keby sa vrátili, ale zároveň musíme mať aktívnu imigračnú politiku, aby sme vedeli pritiahnuť ľudí z iných krajín. Na toto všetko potrebujete krajinu meniť k lepšiemu, modernizovať, lebo už slovo reformy je možno toxické, ale v zásade ide o to, aby sa robili neustále také zmeny, aby sa ľuďom v tej krajine žilo lepšie, aby bola atraktívna.
Politická diskusia sa vulgarizuje. Dokázali by ste diskutovať s prívržencami Putina, ako sa to stalo dvom ministrom v Michalovciach?
Neviem. Treba povedať, že politika sa vulgarizuje všade, do značnej miery k tomu prispeli aj sociálne médiá. Pozrime sa na to, čo sa všetko udialo za posledné roky v Spojených štátoch, vo Veľkej Británii a v iných krajinách. Meniť krajinu k lepšiemu, robiť potrebné zmeny nie je nikdy ľahké. Pozrime sa, čo sa teraz deje vo Francúzsku v súvislosti s dôchodkovou reformou, pričom je evidentné, že ten systém je neudržateľný, že skolabuje. Napriek tomu veľká väčšina ľudí je zásadne proti, čiže ono to nikdy nebude ľahké. To je ilúzia myslieť si, že raz a navždy to vyriešime, preto je to nikdy nekončiaci sa boj, v ktorom dôležitú úlohu zohrávajú politické strany, ale nielen. Je tu aj úloha médií, neziskových organizácií, občianskej spoločnosti, angažovaných ľudí je veľmi veľa. V zásade platí, že väčšina ľudí potrebné zmeny nechce, a zase je to prirodzené, s tým treba počítať, lebo averzia k riziku je prirodzená ľudská vlastnosť. Ľudia sa zmien boja, ľahko podliehajú strachu, ale aj negatívnym emóciám a demagógom či populistom, ktorí zneužívajú tento ľudský strach zo zmien. Čiže to je vec, ktorá tu bude vždy. Demokracia je aj v tom špecifická, v tom je hlavný zásadný rozdiel, že ona nezaručuje, že sa nepomýlime, ale dáva možnosť napraviť chybu. Kdežto diktatúry nie, tie v omyle zostanú a tie dôsledky sú potom často fatálne.
Je na Ukrajine stále rovnako silné odhodlanie brániť sa?
Je, ukazujú to aj prieskumy verejnej mienky. Samozrejme, že sa prejavuje únava z vojny. Už sa vyskytli aj informácie o tom, že niektorí vojaci, najmä v Bachmute, považujú za nezmyselné brániť úplne zničené mesto. Prieskumy ukazujú, že odhodlanie, jednota a podpora aj prezidenta Zelenského a lídrov krajiny je stále veľmi vysoká. Situácia je ťažšia aj preto, že ekonomická a sociálna situácia je neľahká. Ľuďom dochádzajú peniaze, napríklad úspory a podobne, aj keď je až obdivuhodné, ako sa v situácii, keď ekonomika klesla vlani asi o 35 percent, darí ukrajinskej spoločnosti a inštitúciám fungovať, aj sociálnemu systému, zdravotníctvu a školstvu. Samozrejme, nie v tej miere, v akej to bolo v mierových časoch. Riziko vyčerpania tu je. Na jednej strane je bezprecedentné, ako Západ pomohol a pomáha Ukrajine, na druhej strane je to stále príliš pomalé. Mohlo by to byť iné, keby Ukrajina od začiatku mala moderné zbrane, ktoré Západ buď ešte stále nedodáva, alebo niektoré už dodáva, ale po mesiacoch diskusií – dobrý príklad sú tanky a teraz to isté by sme mohli povedať o stíhačkách. Ešte dôležitejšia je protivzdušná obrana a raketové systémy, najmä z hľadiska dĺžky doletu alebo účinnosti, ktorá je obmedzená. Je to obmedzené na omnoho menej, ako je dĺžka územia, ktoré je okupované Rusmi, to je jednoducho ťažko vysvetliteľné a pochopiteľné. Pretože Ukrajinci nechcú dobýjať ruské územie, oni chcú len získať späť pod kontrolu svoje vlastné, ktoré bolo zabrané Rusmi. Stále 83 až 85 percent Ukrajincov odmieta akýkoľvek mier, ktorý by bol výsledkom kompromisu, ktorého súčasťou by bolo, že sa vzdajú nejakého svojho územia.
To rozhodnutie zostať v Bachmute je podľa vás správne?
Priznám sa, že to neviem posúdiť, lebo určite pre tých, ktorí o tom rozhodujú, to nie je ľahké rozhodnutie, pretože tam zomiera veľmi veľa Ukrajincov a ešte viac Rusov. Jeden zásadný rozdiel medzi riadením vojny z ruskej a z ukrajinskej strany je, že z ukrajinskej strany ju riadia demokraticky zvolení politici, ktorí vedia, že budú niesť politickú zodpovednosť aj za to, ako to zvládnu. Kdežto na ruskej strane máme bezohľadného diktátora a zrejme mimo reality.
Pripravuje sa tá veľká ukrajinská ofenzíva, na ktorú sa všetci tak spoliehajú?
Pripravuje sa nielen ukrajinská, ale aj ruská ofenzíva. Určite sa pripravuje ukrajinská ofenzíva, pretože Ukrajincom je jasné, že donekonečna nemôžu v tejto situácii vydržať. Navyše tam je ešte technický problém, najmä čo sa týka dostatku munície, kde Západ pomáha, ale samotné výrobné kapacity nie sú dostatočné, aby to bolo udržané dlhodobo. Teraz nie je jasné, či Si Ťin-pching sľúbil Rusom dodávky munície. Ak by sľúbil, tak to by Rusko výrazne posilnilo. Ale zdá sa, je pravdepodobné a aj dúfam, že Čína to neurobí, pretože by nasledovali sankcie Západu voči Číne, ktoré by ju veľmi boleli. Takže nikto nevie, čo bude. Čo sa dá povedať s takmer istotou, je, že v priebehu týždňov alebo niekoľkých mesiacov sa vojna neskončí. Pretože pozície lídrov, ľudí na Ukrajine a v Rusku sú od seba ďaleko. Je zarážajúce, že Putinova podpora neklesla. Na začiatku vojny vzrástla z nejakých 77 percent na 83 – 84. Tiež som sa mýlil, v septembri mu začala klesať a bol som presvedčený, že to je začiatok trendu, že už to pôjde dole. Po mesiaci sa vrátila hore a odvtedy je tam napriek tomu, že stratil Charkov a pravobrežnú časť Chersonskej oblasti.
A napriek sankciám.
Ale k sankciám treba povedať, že naozaj začali účinkovať pomalšie a neskôr, ako všetci predpokladali vrátane Ruskej centrálnej banky, ktorá ešte na jar pred rokom vyhlásila, že od septembra to bude ťažké a že od septembra začnú sankcie výrazne účinkovať. Nezačali, ale začali v decembri, januári a vo februári, lebo pre Rusko sú úplne kľúčové príjmy z ropy a plynu. Oni nie že nestrácali, ale mali viac, ako predpokladali v rozpočte v minulom roku, a to najmä preto, že Európa sa musela zásobiť a musela odoberať veľa a vzrástli ceny v dôsledku vojny. Tým, že sa Európa zásobila, našla si alternatívne zdroje najmä skvapalneného plynu a že zaviedla embargo na ruskú ropu od decembra, ropné výrobky od februára, strop na ceny, tak Rusko začalo výrazne rozpočtovo krvácať. Ak tieto trendy, lebo im výrazne klesli príjmy a narástli výdavky pre vojnu, budú pokračovať v prvých dvoch mesiacoch, tak tie rezervy, ktoré majú vo fonde blahobytu, by sa mali do pol roka vyčerpať. Potom by sa už mali prejavovať tie sankcie vo výrazne zhoršenej situácii, ktorá sa prejaví aj v zhoršení ekonomickej a sociálnej situácie bežných ľudí. Toto je kľúčové a zásadné.
Čiže ešte pol roka.
Zdá sa, že najmenej. Samozrejme, netvrdím, že pol roka. Ono to môže trvať aj dlhšie, ale v zásade by sa mali prejaviť. Potom už keď vám chýbajú peniaze, tak môžete buď len začať tlačiť peniaze, čiže infláciu, alebo znižovať výdavky.
Dá sa vyčísliť, koľko sankcie stáli Slovensko?
Neviem, nemám takéto vyčíslenie. Kritici sankcií hovoria, že nás bolia, dokonca niektorí, že bolia nás viac ako ich, čo je úplný nezmysel. Treba povedať, že skutočné sankcie vždy bolia aj tých, ktorí ich uvaľujú, ale ak sú tie sankcie dobre urobené, tak bolia oveľa viac tých, voči ktorým sú namierené. Jednou z hlavných príčin vysokej inflácie je energetická kríza, ktorá je zase do značnej miery spôsobená vojnou, potravinová kríza, ktorá tiež bola spôsobená vojnou, čiže to je pravda. Ale to nie je dôsledok toho, že Ukrajina sa bráni a Západ jej pomáha. To je dôsledok toho, že Putin napadol Ukrajinu. To, že sme mali zvýšené náklady s presmerovaním dodávok plynu a ropy z Ruska, je tiež pravda, ale zároveň je to obrovská pozitívna investícia do budúcna, pretože sme znížili svoju zraniteľnosť a závislosť od Putinovho režimu. Aj tieto negatívne veci, ak sú robené tak, ako je potrebné ich robiť, môžu do budúcna znamenať benefit a úspory nakoniec.
Je ešte nejaké ekonomické opatrenie, ktoré Západ neprijal a mohlo by fungovať?
Špeciálne SWIFT, čo je komunikačný bankový systém. Bol prijatý proti niektorým bankám, ale keby bol rozšírený na oveľa väčší počet, tak by to pomohlo a zasiahlo. Potom by tiež pomohlo dôsledné vynucovanie dodržiavania sankcií. Najmä voči tým, ktorí pomáhajú obchádzať západné sankcie cez iné krajiny. Tam má veľké rezervy Európska únia, Spojené štáty to vymáhanie robia efektívnejšie a účinnejšie. Keď niekto pomáha, obchádza sankcie, tak sú voči nemu uvalené sekundárne sankcie. Existujú čísla, ktoré veľmi pekne ukazujú, že dochádza k masívnemu obchádzaniu sankcií. Napríklad hovoria, ako sa zvýšil vývoz zo stredoázijských krajín do Ruska, ale zároveň dovoz do týchto krajín zo západných krajín. To sú evidentné reexporty, ktoré idú do týchto krajín a potom ďalej do Ruska. Ale Európska únia už ohlásila, že sa tomu ide a chce venovať. Ďalší balík je vytvoriť legislatívne predpoklady na to, aby sa zmrazené aktíva Ruskej centrálnej banky dali použiť na rekonštrukciu a obnovu Ukrajiny.
Darovali sme Ukrajine migy, ale vláda je kritizovaná za spôsob, akým sa to stalo.
Zrejme platí, a to čisto z politicky taktického hľadiska, že takúto vec najskôr treba urobiť, potom o nej informovať. Urobiť to v súlade s naplnením všetkých pravidiel.
Ale predstavte si, že ste v Bruseli, tam za vami príde Zelenskyj, potľapká vás a poprosí o migy.
Dobre, ale aj to sa dá povedať rôznym spôsobom, že urobíme všetko preto, preskúmame a podobne, a potom to urobiť. Lebo to je podobné ako s obrannou zmluvou so Spojenými štátmi americkými. Schválila sa a považuje to dnes niekto za problém? Samozrejme, iba protisystémová opozícia, proruská, ľudia, ktorým je jedno, kto dnes bojuje o vlastnú slobodu, a je im jedno, čo bude so Slovenskom. Ukrajine treba pomôcť, to je v našom záujme. Treba to aj komunikovať, ale niektoré veci treba aj takticky robiť trochu inak.
Mikuláš Dzurinda v tejto súvislosti povedal, že morálka je nad zákonmi. Právnici mu to vyčítali. Je to tak?
Do tejto dišputy by som sa nerád púšťal. Treba naozaj vidieť, že je to v našom existenčnom záujme, aby Ukrajina neprehrala, lebo prehra Ukrajiny by znamenala precedens úspešnej zmeny hraníc cieľov. To je strašné, čo by to mohlo znamenať do budúcna najmä pre malé krajiny. V princípe súhlasím s tým, že morálka je nad zákonom. Problém je, kto bude definovať, čo je morálne. Legislatíva sa snaží zadefinovať, čo je v súlade so zákonom, a to nad ním – to by malo vychádzať z morálky. Nechcem špiritizovať nad tým, či je to tak alebo to tak nie je, ale chcem povedať, že by sme mali urobiť všetko pre to, aby sme pomohli Ukrajine najviac, ako je to možné, ale nielen z vlastných sebeckých záujmov, ale aj z vyššieho princípu.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
