Niekedy stačí len čarodejnica

Je dvakrát viac zákonite dvakrát lepšie? Ako sa medzi ľuďmi šíri dobro? Máme vôbec možnosť dozvedieť sa, čo si myslí druhý človek? A vlastne, ako je možné, že všetko dobré je na niečo zlé, ako provokačne hlása názov knihy?

Paul Watzlawick bol americký psychoterapeut, jeden z hlavných predstaviteľov svojráznej psychoterapeutickej školy v Palo Alto v Kalifornii. Tá je viac známa medzi študentmi psychológie ako medzi verejnosťou, a priniesla skôr zaujímavé myšlienky ako užitočné terapeutické postupy. Mnohé z nich pochádzajú práve od Paula Watzlawicka, ktorý má talent písať o nich s ľahkosťou a humorom. Jeho knihy sú ako jeho teória komunikácie – provokačné, ľahko stráviteľné, hravé. A to aj pre laikov.

Tak je to aj v útlej knihe Všechno dobré je k něčemu zlé (vyd. Portál). Na to, že je to zbierka esejí, je nevídane súrodá – nad všetkými témami sa vznáša tieň čarodejnice Hekaté. Tá predpovedala Macbethovi veľkolepú budúcnosť, tým v ňom vzbudila pýchu a predznamenala jeho pád. Naša túžba po úspechu a výkone, po uznaní a sláve je totiž taká zradná, že môže človek pripraviť o všetko.

Žiadne odborné pojmy ani zložité teórie, Watzlawick si vystačí s jednoduchou, rukolapnou Hekaté. Tá spôsobuje, že máme pocit, akoby sme presne vedeli, čo si druhí myslia, a to nám dáva právo súdiť ich. Hekaté nám našepkáva, že čím viac máme, tým máme lepší život. Našepkáva, že výkon je to, po čom by sme mali prahnúť. Má jasno v tom, čo je dobré a čo zlé, a to nielen pre človeka, ale aj pre spoločnosť. Na prvý pohľad vie byť lákavá a zvodná, ale jej láskavosť je otrávená – zabila aj Macbetha.

Watzlawick s obľubou používa minipríbehy, hyperboly, slovné hračky – majstrovsky ich zvládol prekladateľ Zbyňek Vybíral. Na pomoc si berie tu Lao-c’, inde Becketta či Dostojevského, myšlienky druhej svetovej vojny – skrátka, čo sa mu práve hodí „do krámu“. Vymýšľa si rôzne epizodické postavy, ktoré vytrhnuté z kontextu a použité s cieľom myšlienky pôsobia miestami umelohmotne.

Watzlawickove eseje nie sú žiadne hlboké myšlienky, neprevrátia čitateľov svet naruby. Sú to bonbóniky k nedeľnej káve. Ako keď sa človek z dlhej chvíle zamyslí v autobuse, nechá myšlienky utiecť zaujímavým smerom, a – nie vždy dotiahne do konca. Watzlawick navyše dokáže provokovať, zahrávať sa s čitateľom, skrývať sa mu, znenazdajky vypointovať, ale vie ho i nechať bez pointy.

Tematicky sa Watzlawick túla, kade sa mu zachce – jeho slobodná duša zabŕdne tu do psychológie, tu do histórie, filozofie, inde do formálnej logiky či teórie hier. Jeho pohľad na svet je však kompaktný, jasný a inšpirujúci. Varuje pred veľkými pravdami, pred výkonovo orientovanou spoločnosťou, pred vecami, ktoré vidno na prvý pohľad a zdajú sa jasné.

V tomto je jeho pohľad veľmi aktuálny. V období, keď hľadáme dokonalé istoty, on búra aj tie obyčajné. Vrátiť sa na jeho štartovú čiaru a prijať jeho pohľad môže znamenať veľkú dávku slobody, ktorú unesie len naozaj zrelý čitateľ. Ostane potom udivený ako Franta Okurka z rakúskej Kamenice, ktorý sa v úvode jednej z esejí pozerá na kvetinový záhon v parku a vzniká v ňom veľká otázka. Tá rozohrá tichú melódiu nepokoja, ale aj radosti zo slobody.

Taký je Paul Watzlawick, také sú jeho eseje, a takúto tichú hudbu nepokoja ponúka aj svojim čitateľom – hravú, melodickú a trochu znepokojujúcu.