Dom Maríny Pischlovej nebol pred požiarom len Bankou lásky, ale aj učebnicou architektonických slohov

K banskoštiavnickej pizzerii Black M tri dni po požiari, ktorý zasiahol sedem budov, pristavili veľký kontajner. Majitelia so známymi si nasadili prilby s čelovkami a vynášali všetko, čo v dome ostalo. Z podkrovia prakticky nebolo čo. Zhorelo do tla. Z kotla ostal jeden plech, prehorela aj vaňa, neostal tam žiaden nosný trám, plechová strecha drží už len zotrvačnosťou.

Kým v pizzerii sa domáci nezastavili, vedľajšie dvere ostávali zatvorené.

Renesančný dom Maríny Pischlovej, ktorý je od roku 2017 aj sídlom Banky lásky, nikto nevypratával. Dnu sa dostal len tím statikov, pamiatkarov a polícia s expertmi na zisťovanie príčin požiaru.

Požiar vypukol práve v dome Maríny. V tomto texte nebudeme rozoberať, kto je za oheň zodpovedný. Pozrieme sa na to, o čo v prípade tohto domu prišla Banská Štiavnica.

Dom, v ktorom sídlila Banka lásky, totiž nebol hocijaký meštiansky dom.

Najstaršie dvere v Štiavnici

Banka lásky prilákala desaťtisíce turistov, ktorí si mohli odmerať silu svojej lásky a uzamknúť svoje vyznania či čokoľvek iné, čo symbolizuje ich vzťah, v jednej zo 100-tisíc bezpečnostných schránok. Súčasná funkcia tohto domu však ťažila najmä z minulosti – a tá sa začína oveľa dávnejšie než v období, keď žili Andrej Sládkovič a Marína Pischlová.

Video: Svedkovia odkrývajú pochybnosti o hasení Banskej Štiavnice (autorky: Martina Koník, Jana Močková)

„História tohto domu je veľmi bohatá už od gotického obdobia,“ hovorí Katarína Terao Vošková, vedeckovýskumná pracovníčka z Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok Fakulty architektúry a dizajnu STU. V Banskej Štiavnici pôsobí posledných tridsať rokov, okrem výskumnej práce sa spolu s Martinom Macharikom najväčšmi pričinila o prevádzku Kalvárskeho fondu a obnovu banskoštiavnickej Kalvárie.

Dom Maríny Pischlovej zaradila v roku 2011 do publikácie, ktorou predstavila „anatómiu“ rôznych typov banskoštiavnických domov. Stal sa reprezentantom domu meštianskeho typu.

„Vybrali sme ho preto, lebo bol najlepšie zreštaurovaný – mal prezentované renesančno-barokové stropy, fresky, podlahy, rekonštruovanú renesančnú pec a dokonca aj zachované renesančné dvere,“ hovorí Terao Vošková. Tieto dvere považujú za najstaršie v Banskej Štiavnici. „Celistvosť historických priestorov bola vtedy – a možno aj dodnes, nebyť požiaru – najvýpovednejšia spomedzi domov na celom Trojičnom námestí,“ dodáva.

Bol ako učebnica architektonických slohov

Z pohľadu od ulice nie je celkom zrejmé, že za dvakrát lomenou fasádou sa nachádza pomerne dlhá dvojkrídlová stavba s malým dvorčekom.

„Ide skutočne o komplexný gotický meštiansky dom pravdepodobne z prelomu 14. a 15. storočia. Potvrdzujú to najmä gotické kamenné okná s pevným kamenným krížom a dymníkom vo fasáde, ktoré sa využívali na vetranie v čase, keď okná neboli otvárané,“ vysvetľuje výskumníčka.

Rezba na kamenných oknách je podobná so vstupnými portálmi do susediaceho Kostola sv. Kataríny, ktorý tiež patrí k stavbám z obdobia neskorej gotiky.

Lokalita, v ktorej dom stojí, bola v čase jeho vzniku „najvýstavnejšou“ časťou mesta – palácové domy si tu stavali bohatí mešťania. Zachovaná neskorogotická výzdoba fasády preukazuje, že už v jeho prvom období išlo o dvojpodlažný dom.

Stavbu postupne dopĺňali renesančnými stavebnými úpravami a neskôr barokovými, čo bolo pomerne bežné.

O čosi vzácnejšie je, že majitelia, ktorí dom inovovali, boli pri prestavbách pomerne citliví. „Pri úpravách zbytočne neodstraňovali stopy starších období, ale využívali ich ako podklad, ktorý iba doplnili o novú vrstvu. Preto sme mohli vo všetkých zachovaných historických vrstvách domu listovať ako v učebnici architektonických slohov a získavať z nich výpovede o živote jeho obyvateľov, histórii staviteľstva, umeleckej výzdoby i remeselnej zručnosti.“

Vývoj domu podľa Kataríny Terao Voškovej poznáme tak dobre najmä preto, lebo začiatkom 90. rokov minulého storočia prešiel detailným bádaním historikov umenia a reštaurátorov, ktorí na dome pracovali.

Vtedy bola zreštaurovaná aj fasáda domu, ktorá dostala v 19. storočí klasicistickú úpravu. Jedna tretina však prezentovala gotickú fázu, preto vyzerala inak – a práve tam možno vidieť gotické kamenné okná a dymník.

V čase výskumu a reštaurovania v rokoch 1991 – 1993 patril dom Prvej slovenskej investičnej spoločnosti, ktorú viedol Peter Vajda. Zrekonštruovaný dom sa nepodarilo využiť podľa zámeru, a tak ho neskôr predali štátu. Po roku 2000 tam sídlil úrad práce, neskôr do domu prišla správa chránenej krajinnej oblasti, ktorá tam zrejme sídlila, až kým dom nekúpili zakladatelia Banky lásky v apríli 2015.

„Neviem presne, aké úpravy robili súčasní majitelia, ale reprezentačné sály na poschodí s dekoratívne zdobenými renesančno-barokovými stropmi ostali súčasťou expozície tak, ako boli zreštaurované,“ hovorí Katarína Terao Vošková.

Potom prišla Banka lásky, obľúbená i kritizovaná

Banka lásky sa tematicky opierala najmä o tú časť histórie, počas ktorej v dome žila rodina Márie Pischlovej, Maríny, ktorá mala Andreja Sládkoviča inšpirovať k napísaniu rovnomennej ľúbostnej básne.

V podzemí domu, kde boli kedysi gotické pivnice, bol umiestnený takzvaný trezor lásky, ktorý podľa súčasných majiteľov domu ostal požiarom takmer neporušený.

Do zvyšku domu sme sa pre vyšetrovanie nedostali, no z fotiek, ktoré zaznamenal tím statikov a pamiatkarov, je zrejmé, že maľované a vyrezávané stropy s renesančno-barokovou výzdobou prehoreli.

Na prvom podlaží sú klenbové stropy, ich stabilita po nasiaknutí vodou z hasenia sa zrejme ukáže až časom.

Banku lásky ročne navštevovali desaťtisíce návštevníkov, no nie všetci Štiavničania či ľudia z okolia vnímali jej pôsobenie pozitívne.

Pre Igora Brossmanna, jej spolumajiteľa, to dnes nie je téma. „Úprimne, sme v takom strese a šoku, že dnes je to pre mňa absolútne irelevantné,“ hovorí Brossmann.

Len o pár domov vyššie od Banky lásky sídli Galéria Jozefa Kollára, z ktorej sa podarilo počas požiaru vďaka dobrovoľníkom vyniesť všetky diela. „Je mi úprimne ľúto majiteľov; to, čo sa stalo, je katastrofa. A rovnako ľúto je mi budovy, v ktorej boli vzácne barokové stropy,“ hovorí o Banke lásky Zuzana Paškayová, ktorá vedie Galériu Jozefa Kollára. „Myslím si však, že je namieste hovoriť o tom, kam sa turizmus s Bankou lásky v meste uberal a či sa nerelativizovalo to, čo Štiavnica môže ponúknuť,“ vraví Paškayová.

Zamestnanci galérie sa vraj pomerne často zo strany návštevníkov stretávali už pri vstupe s otázkou, či si galériu stihnú pozrieť za pol hodinu, lebo potom „majú termín v Banke lásky“. Nemyslí si pritom, že by sa turizmus a galérie umenia či iné kultúrne subjekty v meste nemohli navzájom podporovať, no v tomto prípade sa to podľa nej nedialo.

Mestu podľa Paškayovej chýba jasná vízia a plán rozvoja cestovného ruchu tak, aby bol udržateľný a reflektoval všetky dôležité pamiatkové, kultúrne, historické a prírodné vrstvy, ktoré mesto môže ponúknuť.

Banka lásky si podľa šéfky galérie mnohých znepriatelila najmä v čase, keď do verejného priestoru osadila lavičky a malé sošky zaľúbencov. To bol moment, ktorý najväčšmi znepokojil aj Zuzanu Bodnárovú, ktorá spoločne so Svätoplukom Mikytom vedie už takmer pätnásť rokov banskoštiavnické umelecké a rezidenčné centrum.

„Asi by ma jej existencia nechávala chladnou, ale v momente, keď pred dvoma rokmi bezohľadne expandovali svojimi reklamnými pútačmi do cenného a Unescom chráneného verejného priestoru, som bola skutočne rozčúlená,“ vraví Bodnárová.

„Z môjho pohľadu je Banka lásky komerčným produktom a svojou existenciou podporuje a živí ďalšie komerčné subjekty v meste, či už ide o kaviarne, kde si ‚zaľúbenci‘ po návšteve dajú prosseco, alebo reštaurácie, hotely. Všetkých podnikateľov spája snaha, aby boli na konci mesiaca v pluse. S kultúrou a osvetou majú málo spoločné,“ vraví Bodnárová.

Uvedomuje si, že by bolo asi naivné očakávať, aby Banka lásky podporovala rezidencie spisovateľov v meste, organizovala slam poetry alebo podporovala vydávanie nových básnických zbierok či knižníc. „Banka lásky je na opačnom konci tohto spektra, je to turboturizmus v čistej podobe bez regulácie. Je produktom typu Escape room, strašidelných zámkov či expozícií voskových figurín. Bodaj by sa odohrávala výlučne za zatvorenými dverami.“

Majitelia, prevádzkari a zamestnanci podnikov, samozrejme, vidia situáciu trochu inak. Banka lásky podľa nich prilákala do mesta turistov – a to nielen v letnej sezóne, ale aj počas celého roka.

S úplne rovnakou replikou ako v galérii: „Stihneme to za pol hodinu? Máme termín v Banke lásky,“ sa často stretáva aj dlhoročná čašníčka v podniku Divná pani. „Sedemdesiat percent hostí počas celého roka sú práve hostia, ktorí prišli kvôli Banke lásky, v lete to ešte stúpa,“ vraví Agáta Müllerová. „Veľké podniky, ktoré tu fungovali, už neexistujú, príjmy z turizmu sú pre nás dôležité.“

Banku lásky vnímala najmä prostredníctvom jej spolumajiteľa Jána Majsniara, ktorý v Štiavnici začínal podnikať s čajovňou Klopačka. „Myslím, že veľa ľudí v Štiavnici za nápadom videlo práve jeho. Ja som do Banky lásky ísť, žiaľ, nestihla, ale väčšina mojich blízkych a rodiny tam bola a boli uveličení, že ten dom je konečne prístupný a že sa dá pozrieť. Je veľká škoda, čo sa stalo,“ hovorí Müllerová.

Všimla si, keď ľudia v meste lavičky a postavičky Banky lásky označovali za gýčové a ničili ich. Vysvetľuje si to „štiavnickou povahou“. „Je to asi hlboko zakorenené. Aj k nám niekedy prídu ľudia len preto, aby nám povedali, ako nás neznášajú. Keď si v Štiavnici ako Štiavničan otvoríte niečo, čo prosperuje, veľa ľudí vás začne neznášať.“

Video: Vyhorené kultové divadlo v Štiavnici: kto zachráni Kosmopol? (autorka: Martina Koník)

Majitelia Banky lásky čakajú na výsledok vyšetrovania

Spolumajiteľ Banky lásky Igor Brossmann hovorí, že nielen zo strany Štiavničanov, ale aj z iných častí Slovenska a zo zahraničia pociťuje po požiari vlnu solidarity. Zaregistroval aj rozbehnutú zbierku platformy Donio, ktorej tím sa s ním pred pár dňami skontaktoval a dostal aj ďalšie ponuky na rozbehnutie zbierok.

„Chcel by som k tomu povedať len toľko, že sme vďační všetkým, ktorí sa snažia prejaviť ochotu a solidaritu, no kým nebude uzatvorené vyšetrovanie, tak nebudeme prijímať peniaze od ľudí. Považujeme to za slušné a korektné,“ hovorí Brossmann.

Objekt bol poistený, no podľa neho je priskoro hovoriť o vymáhaní škôd. „Bol som šokovaný, keď prišiel minister Budaj a oznámil, že je v poriadku, keď si štát nepoisťuje náš majetok, lebo si bude škody vymáhať. Myslel som si, že prišiel odvolať riaditeľku banského múzea z nezodpovednosti, že objekty nepoistila,“ vraví Brossmann.

Riaditeľka Zuzana Denková mu už vraj poslala aj vyčíslenie náhrady škôd. „Vyšetrovanie prebieha, nevieme teda, kde bol pôvod požiaru a kto je zaň zodpovedný,“ dodal Brossmann.

„Sme v úplne inej situácii ako všetci ostatní,“ hovorí Brossmann. „Myslíme si, že sme v tom nevinne, prebieha nezávislé vyšetrovanie a jeho výsledky budeme rešpektovať.“

Do reči veľmi nebolo ani druhému spolumajiteľovi Jánovi Majsniarovi, ktorý zodpovedal za dennú prevádzku. Bol pri tom, keď v sobotu krátko po deviatej spozorovali dym a volali hasičov.

„Prepáčte, nie som človek, ktorý by bol skúpy na slovo, ale jediné, čo môžem povedať, je, že je mi to veľmi, veľmi ľúto,“ povedal Majsniar, ktorý je Štiavničanom a roky tu aj podniká.