Šimečka, Mikloško: Komunisti boli zo Sviečkovej manifestácie v šoku. Nečakali, že postavia Slovákov proti Slovákom

Komentátor Denníka N Martin M. Šimečka bol účastníkom Sviečkovej manifestácie, bývalý politik a publicista František Mikloško ju organizoval. Pri príležitosti 35. výročia manifestácie hovoria o atmosfére, ktorá jej predchádzala, o jej priebehu, ale aj o odkaze tejto historickej udalosti pre dnešné dni.

Je prehnané povedať, že Sviečková manifestácia bola najväčším vystúpením slovenskej verejnosti proti komunistickému režimu?

Martin M. Šimečka: Vôbec nie. Je to jednoznačne pravda, dovtedy to bola dokonca najväčšia demonštrácia v celom Československu.

Ďalšie veľké demonštrácie v Prahe prišli neskôr, na 20. výročie okupácie a potom počas takzvaného Palachovho týždňa. Bola teda Sviečková manifestácia predzvesťou, že sa niečo deje?

František Mikloško: Zaujímavý názor vyslovil maďarský spisovateľ György Dalos. Hovorí, že spoločenský pohyb bol vo všetkých krajinách – v Poľsku existovala Solidarita, v Maďarsku boli aktívni nezávislí intelektuáli –, ale Sviečkovú manifestáciu označil za rozbušku, po ktorej sa strhla posledná maska komunistického režimu, lebo brutálne zasiahol voči úplne bezbranným a modliacim sa ľuďom.

Neodvážil by som sa hovoriť, že to bola predzvesť, ale fakt je, že potom udalosti pokračovali. Povedal by som, že Sviečková manifestácia vyvrcholila v novembrových dňoch roku 1989 v nenásilnom odpore. Heslá „nie sme ako oni“ či „nechceme násilie“ sa niesli námestiami v celom Československu.

Video: Mikloško, Šimečka: Sviečkovou manifestáciou ukázalo Slovensko svoju lepšiu tvár
(autori: Eva Štefanková, Braňo Bezák)

Sviečková manifestácia nasledovala po petícii s 31 bodmi za náboženské slobody. No rolu zohrala aj udalosť, o ktorej sa hovorí menej, teda vražda kňaza Štefana Poláka, ktorého našli ubitého na jeseň 1987 na jeho fare v Borovciach?

Mikloško: Absolútne. Sviečková manifestácia nebola úplne našou myšlienkou, prišiel s ňou Svetový kongres Slovákov po tom, čo do jeho vedenia prišla nová generácia a podpredsedom sa stal hokejista Marián Šťastný, ktorý v tom čase pôsobil vo Švajčiarsku. Vražda Štefana Poláka v Borovciach zanechala odkaz „oni nám tu vraždia kňazov“.

Bolo to v atmosfére skostnateného režimu. Všade sa to uvoľňovalo, no tu nič. Svetový kongres Slovákov chcel organizovať manifestácie pred československými vyslanectvami v mestách, kde žili Slováci. My sme túto ideu prijali, ale dali sme jej úplne iný charakter. Nerečnili sme, nemali sme transparenty, ale sviečky.

Sviečková manifestácia bola spojená s tajnou cirkvou a kresťanským disentom. Ako sa k nej stavali ľudia z občianskej časti disentu? Nevnímali ste ju ako náboženskú akciu?

Šimečka: Samozrejme, vnímali. Ale po prvé, bol som už vtedy s Ferkom Mikloškom kamarát, a po druhé, vnímal som ju ako pokračovanie petície, ktorú nakoniec podpísal polmilión ľudí. Už v tejto petícii bola jedna odrážka o ľudských právach. Nebolo to už len o viere a náboženskej slobode, ale o slobode ako takej. Pre mňa to bol veľký posun. Dovtedy boli občiansky a kresťanský disent dosť oddelené.

Povedzme viac o spomínanej petícii.

Mikloško: Bola to petícia moravských katolíkov. Jej autormi boli Augustin Navrátil, súkromne hospodáriaci roľník, a Josef Adámek, sadzač, v postate jednoduchí ľudia. Spísali 31 bodov s požiadavkami na stranu a vládu. Kľúčovú úlohu v podpore tejto petície zohral kardinál František Tomášek, ktorý 6. januára 1988, teda na Troch kráľov, oznámil, že ju podporuje.

My sme v tom čase takisto chystali podpisovú akciu, na ktorú sme mali pripravené štruktúry, vďaka čomu sme veľmi rýchlo pozbierali podpisy. Keď pán Navrátil s Adámekom rozmnožovali na tajnom cyklostyle výzvu kňazom, aby petíciu podporili, Hlas Ameriky informoval, že sme už odovzdali 30-tisíc podpisov. Bola to atmosféra akéhosi pohybu, niečo bolo cítiť vo vzduchu.

V čom bol viditeľný tento posun?

Mikloško: Pre mňa malo