Denník N

Fotograf Filip Vančo: V 90. rokoch som urobil fotosériu o Petržalke, lebo ma zaujímalo, akí ľudia tam žijú

Filip Vančo: Petržalka 1993 – 1994. Foto - GMB
Filip Vančo: Petržalka 1993 – 1994. Foto – GMB

Na vraku auta uprostred najväčšieho slovenského sídliska sa hrajú deti. Témou novej epizódy podcastu Oči Dokorán je fotografia z dokumentárneho cyklu Filipa Vanča.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Ešte ako študent Vysokej školy výtvarných umení získal štipendium na dokumentárny fotoprojekt s cieľom zachytiť život v Petržalke v 90. rokoch. Dnes je časť z neho v zbierke Galérie mesta Bratislavy. O projekte sme sa porozprávali s jeho autorom Filipom Vančom v novej epizóde podcastu Oči dokorán.

Deväťdesiate roky boli špecifické hlavne ukončením komunistického režimu, ktoré pre spoločnosť predstavovalo veľký nádych, ale prinieslo aj mnoho zložitých situácií v snahe zistiť, čo pre nás sloboda znamená a ako sa vyrovnať s novou realitou. Ako ty ako predstaviteľ našej dokumentárnej tradície spätne reflektuješ dokumentárnu fotografiu v tomto čase?

Zmena spoločenskej situácie bola skutočne zásadná. To ovplyvnilo aj prístup autorov k dokumentárnej fotografii a k možnosti zachytávať dobovú realitu. Veľa ľudí s ňou začalo už počas Nežnej revolúcie. Dokument prešiel veľkou zmenou v tom zmysle, že zachytávať realitu socializmu bolo možné, ale nebolo možné tieto fotografie spred roku 1989 nikde publikovať. Takže máme v amatérskej fotografii strašne veľa dobrých dokumentaristov z toho obdobia, čo dobre dokumentovala aj výstava Stratený čas v SNG.

No a po Nežnej revolúcii sa zdalo, ale aj stalo, že sa mohlo fotografovať čokoľvek. Po roku ’89 sa dalo na poli dokumentárnej fotografie pracovať veľmi slobodne. Keď sa mám spätne pozrieť, kto tam pôsobil pred rokom 1989, boli to samé veľké mená ako Tibor Husár, Andrej Bán, Jozef Ondzík, Mišo Suchý, Martin Marenčin. Naopak, v mojej generácii ich veľa nebolo, a ani na Vysokej škole výtvarných umení, keď som tam začal v roku 1990 študovať. Záujem o dokumentárnu fotografiu prišiel až s Martinom Kollárom okolo roku 2000, s jeho vynikajúcimi farebnými dokumentaristickými sériami, na ktoré neskôr nadväzovali ďalšie mená.

Spomínal si, že po revolúcii sa zdalo, že sa dá fotografovať čokoľvek. Čo si tým mal na mysli?

Bolo to tak, len som mal na mysli jednu príhodu zo strednej školy. Tam sme mali prvú dokumentaristickú tému Obchodná ulica. Profesor Striež ju druhákom zadával každý rok a mňa to vtedy, samozrejme, veľmi bavilo. Neskôr som však počul, že v 90. rokoch toto zadanie prestali dávať, lebo nejaký študent nafotil mafiánov a tí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Oči dokorán

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie