Denník N

Nedeľná nekázeň: Verí v nás Boh?

Vladimír Jukl a Silvester Krčméry na plagáte k dokumentárnemu filmu Slobodní.
Vladimír Jukl a Silvester Krčméry na plagáte k dokumentárnemu filmu Slobodní.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Rozkvitli snežienky, čemerice, tavolíny aj scily, o chvíľu sa otvoria narcisy a tulipány, zo zeme sa tlačia hyacinty, primule a napokon to odznova vypukne všetko ako každú jar, rozkvitne a rozvonia sa božia čalamáda. Drozdy aj hrdličky už ráno hurtujú veselšie, a vrabce, ako hovoril básnik Ladislav Novomeský, „zasadanie, zasadanie, zasadanie“. Uderilo jaro, hovorí sa u nás v Modre.

Hovorí sa, že žiadnu zimu ešte vlci nezožrali, u nás v Modre túto veru tuším hej, no, povedzme, že im zabehla. Inde majú iné starosti. Dokonca aj so zimou a snehom, ba aj s tými vlkmi, s ktorými by najradšej niektorí zatočili celkom po svojom.

Celkom po svojom sa tu „točí“ so všetkým. A najmä teraz pred voľbami. Nielen teraz a nielen tu, ale aj tam, aj tam, aj tamtam… Naoko to tu máme pod palcom. K zvieratám sa správame ako k veciam, kvetov a stromov sa nik nepýta, dokonca zavše ani ľudí.

Ó, Bože, Ty to vidíš!

25. marca sme si pripomenuli výročie Sviečkovej manifestácie, videla som film Slobodní. Dojímavý film o tom, ako síce človek môže zmeniť svet, ale nepodarí sa mu to, keby to robil sám. To, čo ma dojalo, bol príbeh priateľstva Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, ktorých nazývali „generálmi tajnej cirkvi” a ktorí zohrali významnú úlohu v boji proti totalite v Československu. Kritickí boli už voči Slovenskému štátu a zapojili sa do Slovenského národného povstania. Po príchode komunizmu boli prenasledovaní a strávili dlhé roky vo väzení. Napriek tomu po prepustení pokračovali vo svojej činnosti. Zakladali „krúžky“, malé ostrovy slobody, kde mohli ľudia slobodne myslieť a veriť, šírili režimom zakázanú literatúru, vydávali samizdaty, organizovali podpisové akcie a púte a zhromaždenia. Vrchol ich úsilia bola Sviečková manifestácia, na ktorej sa zúčastnili tisíce ľudí a nenásilne prejavili protest proti komunistickému režimu. O ich čine sa dozvedel celý svet. Netrvalo dlho a ich hnutie sa aktívne zapojilo aj do Nežnej revolúcie. Film rozpráva príbeh kresťanského disentu na pozadí dejín 20. storočia na Slovensku. Zároveň je príbehom hľadania osobnej vnútornej slobody, ktorú je možné si zachovať v každom režime a za každých okolností.

Nedávno som si prečítala článok o tom, čo by sa stalo, keby vedci potvrdili existenciu Boha. Text aj komentáre pod ním ma rozveselili. V anonymnom priestore pod textom pod anonymnými menami vystupovali všetci ako odborníci, debatérsky apetít im vôbec nechýbal. Keď ide o Boha či náboženstvá, bývame náchylní zamudrovať si všetci.

Biblia nie je motivačná literatúra, ani evanjeliá nie sú iba príbehy o Ježiškovi a ani viera či chodenie do kostola nie sú nejakou kratochvíľnou voľnočasovou či folklórnou aktivitou. Je to spôsob života, dýchania či bytia.

Keby vedci potvrdili existenciu Boha, možno, ba určite by sa nestalo nič. Určite nie Bohu. Spisovateľ Rudolf Sloboda v odvážnych debatách na tému Boh raz povedal, že aj Boh sa musí sám seba pýtať: „Som Boh, nie som Boh?“ Že musí o sebe pochybovať, ak je Boh. Pochybuje možno o nás, a nemusí nám poskytovať nejaké primitívne znamenia o svojej existencii, aby sme v neho uverili. Jeho nepriama existencia je jednou z najsympatickejších vecí na tomto svete. Možnosť veriť či spoľahnúť sa, možnosť mať nádej, že ide o kýsi veľký boží plán, do ktorého sme všetci, aj neveriaci, dokonca bez rozdielu náboženstva zahrnutí.

Smejem sa, keď čítam: „Samotná existencia boha ešte neznamená, že nám môže rozkazovať. Alebo nám môže vnucovať akékoľvek morálne pravidlá, ktoré práve on či jeho vyznávači považujú za správne.“ Možno sa smeje aj Boh!

Raz večer som potme kráčala domov za akýmsi strýcom nesúcim dve tašky, po modransky kabele, plné kalerábových listov pre zajacov. Možno mal v hlave. Zastal, položil tie kabele s kalerábovými listami a pozrel na nebo: Panebože, ty na mna kukáš? Ale aj ja na teba!“ Obrátene by nám to zavše mohol pripomenúť Boh. Nemusí rozkazovať ani diktovať, hlavne, že pozerá a vidí, a hlavne, je Boh.

Mnohí si dnes veriacich ľudí predstavujú ako staršie ženy, ktoré naša spoločnosť považuje za akýsi odpad. Pred voľbami sa žartuje o tom, ako by bolo dobré, keby sme ich všetky mohli zamknúť niekde v pivnici. Takmer všetky nosia reflexné pásky. Prečo, keď sú večer takmer všetky doma a pozerajú správy a varia večere?

Stávam s týmito Zuzkami, Aničkami v kostole aj na na zástavke – po tme alebo za svitania by vyzerali ako roj svätojánskych mušiek. Reflexné pásky na kabelkách nosia najmä staré ženičky, muži takmer nie, stali sa akýmsi všedným aj nevšedným doplnkom starších slovenských žien.

Iným doplnkom sú letáky z nákupných centier so zľavami a vačky plné receptov od doktora.

Na emdéžet po sociálnych sieťach kolovala povojnová fotografia osamelých žien, asi vojnových vdov, na cintoríne. Vyzerali medzi krížmi ako zabudnutí, stratení duchovia. Chodím po Modre, Pezinku, Bratislave, Levoči a naozaj, slovenské mestá sú plné takých, možno aj osamelých duchov s reflexnými páskami, trieliacich za zľavami do najbližšieho supermarketu, k doktorovi, do lekárne. Keby jedného dňa všetky zmizli, mestá by boli prázdne! Ony sú tí ľudia, ktorých najčastejšie stretávame, bez nich by tu aj tam bola tma a smutno, aj keď im už kvety na blúzkach dávno odkvitli a nenosia béžové baloniaky!

Boh vidí ich trápenia, počuje ich otázky. Možno keby sme sa stíšili, začujeme aj jeho odpoveď. A možno aj nie. Ja si totiž myslím, že tá už odznela. Na tie ostatné by mal odpovedať štát!

Nehovorí to naše náboženstvo, ktorým sa tak oháňame veriaci aj neveriaci, o prosiacich a klopajúcich na dvere, ktorým dvere treba otvárať? Komu chceme otvoriť a kedy, ak nie teraz a tým, čo to potrebujú? Inak, hudobný skladateľ Ilja Zeljenka vravel, že ak človek v Boha neverí, musí si nalepiť bradu a robiť si ho sám, to len mimochodom.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Nedeľná nekázeň

Komentáre

Teraz najčítanejšie