Slovensko nás doposiaľ nevidelo, teraz sa nás aktívne snaží vymazať, hovoria transrodoví ľudia

Minulý týždeň parlament takmer ústavnou väčšinou posunul do druhého čítania novelu zákona o rodnom čísle. Tá by v praxi zamedzila tomu, aby si transrodové osoby mohli zosúladiť úradné záznamy so svojou identitou.

Novela navyše prišla v čase, keď je stále otázne, či zostane v platnosti odborné usmernenie na zjednotenie postupov pri tranzícii, ktoré Vladimír Lengvarský podpísal tesne pred odchodom z postu ministra zdravotníctva.

Aký vplyv má tento vývoj na transrodových ľudí? A čo na Slovensku prežívajú od teroristického útoku pred Teplárňou?

„Nedokážem cítiť bezpečie. Nehovoriac o nočných morách, ktoré ma prenasledujú už vyše päť mesiacov. A nie som v tom sám, všetci vieme, že na tom nikto z nás nie je dobre, no očakáva sa od nás, že budeme funkční, že pôjdeme ďalej, takže o tom často ani nehovoríme. Pre väčšinovú spoločnosť to bola záležitosť maximálne mesiaca-dvoch, nás to stále prenasleduje a nemáme čas ani priestor vyrovnať sa s tým. Deje sa toho veľmi veľa,“ hovorí Lukas Lee.

O svoj pohľad či príbeh sa s nami takisto podelili Ambrosia Bajtek, Sabrina Katonoff, Zara Kromková, Liberty Simon, Martina Bednár, Matia Lenická a Charlotte Srnčík.

Ambrosia Bajtek: Tranzícia je rozhodnutie byť autentickou aj za tú najvyššiu cenu

Transrodová osoba. Tento odborný medicínsky pojem som v škôlke nepoznala, ale odkedy si spomínam, vždy som sa správala dievčensky. Na maškarný ples som išla za Červenú čiapočku a kostým mi ušila moja starká. Na ten pocit, keď na mňa v kulturáku rodičia ostatných detí zazerali, nikdy nezabudnem. Akoby som spravila niečo zlé, neprípustné.

Ak by neboli v čase mojej tranzície viditeľné ženy, ktoré mi dávali nádej na budúcnosť, ani by som nemala šancu zvládnuť to všetko, čo čaká človeka na jeho ceste tranzíciou. Nie je to štýl života, ako sa prezentuje, ale rozhodnutie byť autentickou aj za tú najvyššiu cenu.

Keď sa pozriem na situáciu posledných rokov, bola som privilegovaná. Matrika v mojom rodnom meste vtedy nekládla žiadne obštrukcie, čo sa týka zmeny mena a rodného čísla. No na druhej strane mi nútená sterilizácia spôsobila škaredé jazvy, ktoré budem nosiť do konca života nielen na tele, ale aj na duši. Boli to systémom vynútené jatky.

Ak by som teraz, v tejto atmosfére, mala začať riešiť svoju tranzíciu, neviem, či by som to psychicky zvládla. Odobratie mojej identity, môjho skutočného mena pre mňa znamená len jedno, konečnú stanicu – smrť. Deadname (meno priradené pri narodení, ktoré už transrodová či nebinárna osoba nepoužíva – pozn. red.) nie je moje meno a takto to majú mnohé a mnohí na tomto svete. Spomínam si, aký to bol oslobodzujúci pocit po prvýkrát držať v ruke svoj rodný list so svojím skutočným menom, rodom a ženským rodným číslom. Existovala som od narodenia, ale pre spoločnosť ako takú začalo moje pravé ja jestvovať až po získaní zmenených dokladov.

Nemám problém so svojou identitou, problémy mi pre ňu robia zákony a postoj spoločnosti v snahe zalomiť nás do štandardu alebo zlomiť, nezriedka v sprievode dehumanizácie na prostý sexuálny objekt. To, čo sa teraz deje, je účelová vojna, výprava voči inakosti. Trans komunita je v istom zmysle barometrom demokracie. Ak idú po nás, na rad prídu aj ostatné písmenká z LGBTI+, samozrejme, ruka v ruke s obmedzovaním reprodukčných a iných základných ženských práv, s cielenou nenávisťou voči ľuďom s inou farbou kože a či iným vierovyznaním než väčšinovým.

Mám pocit, že nie je kam odísť do bezpečia. Moji predkovia sú z Maďarska a v kontexte nášho regiónu sa začala práve tu LGBTI+ inkvizícia. V poslednej dekáde trávim veľa času v Anglicku a rovnaký lov na transrodových ľudí nedávno začal zabíjať aj tam, ale teraz už aj doma, na mojom rodnom Slovensku. Základné ľudské práva sú politickou otázkou. Ani v jednej krajine, kde mám väzby, sa necítim bezpečne. Tieto pocity istoty a bezpečia, ktoré tak túžim nájsť celý život, doteraz nenachádzam. Prajem si, aby moje neterky vyrástli do sveta, kde byť kvír sa automaticky nerovná živému terču.

Sabrina Katonoff: Boj za ľudské práva je absolútny, buď ste za, alebo proti

Vzhľadom na to, že moja právna tranzícia je ukončená, na mňa zákon formálne nemá žiaden dosah. Vplýva však na moje mentálne zdravie a na mojich transrodových a nebinárnych známych, ktorí musia bojovať o svoju identitu a životy. Matriky sa správajú svojvoľne, ignorujú platné postupy a zákon, a čím ďalej sme od veľkých miest, tým väčšej ignorancii na úradoch čelíme. Napriek novému postupu požadujú kastráciu, chcú vám nahliadať do zdravotnej dokumentácie, do ktorej nemajú prístup, dávajú vám urážlivé otázky a stretla som sa aj s tým, že jednej kamarátke odmietli vydať doklady, pretože nemali záujem vzdelať sa o novom usmernení.

Tento stav sa s nedávnym návrhom iba zhoršuje. Sily, ktoré nás chcú vymazať z existencie, sú zjednotené a dokonca majú cestu k ústavnej väčšine, kým kvír ľudia sú neustále v minorite. Vláda a parlament absolútne zlyhali v ochrane kvír ľudí a priamo prispievali k ich utláčaniu, pokojne mohli na jeseň stlačiť spúšť sami. Nikdy predtým nebolo také dôležité, aby ľudia, ktorí sa považujú za našich spojencov, potvrdili svoju podporu rovnako nahlas, ako keď si dali na profilovky dúhovú vlajku. Ide o boj za ľudské práva, nie o boj rozdielnych názorov s pravdou uprostred. Boj za ľudské práva – medzi ktoré rozhodne transrodové a kvír práva patria – je absolútny, buď ste za, alebo proti. Je nutná iniciatíva, je nutný protest a je nutné, aby sa cisrodoví a heterosexuálni ľudia zastávali kvír ľudí a ľudských práv.

S ľútosťou vnímam liberálne a progresívne ladené osoby, ako nám kladú podmienky – musíte byť slušní, nepredvádzajte sa – či požadujú kompromis s tými, čo nás utláčajú. Ako sa dá spraviť kompromis o vlastnom živote?

Lukas Lee: Za ten čas, čo som pôsobil v LGBTI+ aktivizme, som ešte nezažil takúto zlú situáciu

Nedokážem cítiť bezpečie. Bratislava nikdy nebola bezpečným miestom, no od útoku na Zámockej sa zo zdravej opatrnosti stal stres a strach vždy, keď vyjdem na ulicu. Vlastne nepomáha ani ostať doma, vtedy sa zas bojím o svojich blízkych, hlavne tých, ktorí chodia do podnikov, ktoré sú známe svojou akceptáciou voči LGBTI+ ľuďom. Nehovoriac o nočných morách, ktoré ma prenasledujú už vyše päť mesiacov. A nie som v tom sám, všetci vieme, že na tom nikto z nás nie je dobre, no očakáva sa od nás, že budeme funkční, že pôjdeme ďalej, takže o tom často ani nehovoríme. Pre väčšinovú spoločnosť to bola záležitosť maximálne mesiaca-dvoch, nás to stále prenasleduje a nemáme čas ani priestor vyrovnať sa s tým.

Deje sa toho veľmi veľa. Nechápem, ako je možné, že odpoveďou našej spoločnosti, a najmä nášho parlamentu, na ohavnú vraždu dvoch mladých ľudí je ešte väčšia nenávisť a diskriminácia ako kedykoľvek predtým. Poznám veľmi veľa trans ľudí, mnohí z nich sa už roky snažia zmeniť si doklady bez nutnosti kastračného zákroku. Je extrémne smutné vidieť, ako sa trápia. Za ten čas, čo som pôsobil v LGBTI+ aktivizme, som ešte nezažil takúto zlú situáciu. Vlastne aj to bol dôvod, prečo som z aktivizmu nedávno odišiel.

Pôsobil som v ňom od roku 2018, a hoci to na chvíľu vyzeralo, že sa situácia zlepšuje, veľmi rýchlo sa všetko začalo rozpadať. Celosvetovo je antirodové hnutie každým rokom silnejšie, napríklad v Amerike sa za posledné tri mesiace objavilo vyše 400 anti-LGBTI+, prípadne špecificky antitrans, návrhov zákonov. Zatiaľ čo LGBTI+ aktivisti a aktivistky každodenne obetujú svoje pohodlie, bezpečie a zdravie, aby naďalej bojovali za naše životy, krajná pravica si zarába na nenávisti.

Mám strach, že nech urobíme čokoľvek, už nedokážeme zabrániť blížiacej sa systematickej genocíde transrodových a neskôr všetkých LGBTI+ ľudí. Možno to znie extrémne, ale už teraz sa vysokopostavení svetoví politici a političky vyjadrujú o transrodovosti ako o chorobe, ktorú treba vyhubiť. Ak sa riadime napríklad takzvanou pyramídou nenávisti, už sme vlastne skoro tam.

Zara Kromková: Slovensko sa nás teraz snaží už aktívne vymazať

Do veľkej miery je môj pocit ovplyvnený mojou prácou, kde sa denne stretávam s problémami, ktoré zažívajú LGBTI+ ľudia a špeciálne transrodoví a nebinárni ľudia na Slovensku. Už pred teroristickým útokom sme v našej poradni zaznamenávali, že sa zhoršuje situácia v oblasti nenávistných prejavov voči LGBTI+ ľuďom. Upozorňovali sme na to. Po teroristickom útoku, pri ktorom boli popravení Juraj Vankulič a Matúš Horváth, sa politici a političky predháňali v prejavoch, rečnili o potrebe zlepšenia postavenia LGBTI+ ľudí, o ochrane LGBTI+ ľudí, a neurobili zhola nič. Naopak, parlament chrlí diskriminačné návrhy legislatívy voči LGBTI+ ľuďom. Ako sa mám teda v tomto štáte cítiť? Slovensko nás doposiaľ nevidelo a nepočulo. Teraz sa nás už aktívne snaží vymazať.

Som už viac ako desať rokov po právnej tranzícii, preto ma to ako jednotlivkyňu neovplyvňuje. Ľudsky a odborne ma to však ovplyvňuje nesmierne. Nespájala by som však odborné usmernenie ministerstva zdravotníctva, s ktorým súvisia štandardy zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou, a zákon o rodnom čísle. Obe veci sú úplne odlišné. Spája ich však dôležitá vec – majú zásadný a extrémny vplyv na životy transrodových ľudí. Od prijatia odborného usmernenia ministerstva zdravotníctva v apríli minulého roka, po ktorom sa strhla nechutná politická kampaň proti transrodovým ľuďom, je situácia taká zlá, aká ešte nikdy na Slovensku nebola. Matričné úrady už takmer rok robia problémy s uznávaním posudku o zmene pohlavia od lekárov. Porušuje sa zákon o rodnom čísle a kompetentné ministerstvá nekonajú. Novela zákona o rodnom čísle, ktorá by de facto zakázala právnu tranzíciu, je už iba vyvrcholením snáh proti trans ľuďom.

Chcela by som vyzvať parlament, všetky poslankyne a poslancov, aby odmietli návrh novely zákona o rodnom čísle v druhom čítaní, pretože inak budú priamo zodpovední za zničené životy transrodových ľudí na Slovensku.

Liberty Simon: Táto situácia je útokom na nás všetkých

Premenlivá platnosť odborného usmernenia je veľmi bolestivá. Zasahuje tú najkrehkejšiu časť obyvateľstva a v jej podkontexte sa nesie snaha o naše vymazanie zo spoločnosti. V zmysle intersekcionálneho pochopenia boja za ľudské práva je daná situácia útokom na nás všetkých. Dnes sú to trans ľudia, zajtra interrupcie. V hre je budúcnosť Slovenska a nás všetkých.

Martina Bednár: Slovensko nasleduje maďarskú cestu

Na Slovensku sa prestávam cítiť bezpečne. Trápi ma, že ako aj v minulosti, ani dnes sa spoločnosť nevie vyrovnať s udalosťami a naďalej tíško mlčí a prizerá sa, ako sa extrémistický rímskokatolicizmus rozpína a snaží sa stavať do roly obete. Namiesto toho, aby sa situácia po útokoch zlepšila, sa ani takmer po pol roku nič nezlepšilo, ba naopak, zhoršilo. Navrhujú sa zákony, ktoré situáciu LGBTI+ ľudí a dúhových rodín ešte zhoršujú. Slovensko nasleduje maďarskú cestu a vidíme, kam tá smeruje – žaloby a krátenie eurofondov za nedodržiavanie ľudských práv.

V tú noc, ako novela zákona prešla do druhého čítania, som takmer nespala a na druhý deň som ani nevedela myslieť na nič iné. Úprimne, aj som si poplakala, lebo viem, aké traumy tieto návrhy spôsobujú, čo to znamená 24 rokov sa schovávať pre transfóbiu okolia a aké oslobodzujúce je ráno vstať a stotožňovať sa s odrazom v zrkadle.

Mne sa podarilo zmeniť si doklady a dostať adekvátnu pomoc, ale pre tých a tie, ktorým sa to nepodarí, je to týranie, depresia. A všetci vieme, že ak človek nedostane pomoc, kde sa to končí. Preto sú odborné usmernenia život zachraňujúce. Takúto situáciu mali v USA v 1940, transrodové ženy boli na okraji spoločnosti závislé od milosti, že si z nich spraví niekto svoju sexuálnu hračku alebo obeť. Záborská presne vie, koľko utrpenia spôsobí. Je to vrchol zneužitia moci a sadizmu.

Matia Lenická: Ignorácia LGBTI+ práv bude časom viesť k ďalšej Zámockej

Na Slovensku sa po Teplárni dvihla vlna solidarity, kulminujúca festivalom Slovenská Tepláreň, ktorý sme vymysleli spolu s Mišom Kaščákom. Zapojili sa doň stovky ľudí aj priestorov a nakoniec ho ocenili aj na Rádiohlavách. Tak ako táto iniciatíva ukazuje, že je tu množstvo ľudí, ktorým na našich životoch záleží, takisto sa ukazujú cynizmus, arogancia a drzosť politikov, ktorí si z LGBTI+ ľudí, a zvlášť trans ľudí, robia objekt svojej politickej hry. Aj počas covidu robili všetko pre to, aby obmedzili ženské a LGBTI+ práva a po teroristickom útoku na Zámockej neboli schopní a ochotní ani sa priblížiť úrovni legislatívy bežnej v Európskej únii. Osobne to cítim tak, že LGBTI+ ľudia sú ďalšou vlnou emigrácie – vyhnaní z vlastnej krajiny do zahraničia, kde môžu žiť šťastne a hrdo, a ja som tiež nastavená tak, že ak v týchto voľbách vyhrajú populizmus a nenávisť, odsťahujem sa.

Čo sa týka odborného usmernenia, respektíve jeho ignorácie zo strany politikov a presadzovania vlastných náboženských názorov na úkor vedy a odbornosti, je to znovu len hrubé porušenie sekulárnosti Slovenskej republiky. Sme hanbou v Európskej únii a dokonca aj Ukrajina vyzerá, že zlegalizuje základné LGBTI+ práva skôr ako my. Rok ’89 priniesol slobody privilegovanej väčšine, ale časom tieto slobody ostali obmedzené ľuďom, ktorí nie sú normatívni. Žijeme v hlbokom pokrytectve a v mylnej predstave, aký sme nevinný a holubičí národ, v skutočnosti sme zakrpatení zbabelci, čo pri prvej príležitosti niekomu ublížiť a vysmiať sa to spravíme. Okolo úprimného kresťanstva naši politickí kresťania ani nešli.

Slovensko nie je slušné. Kričať „Smrť Ficovi“ na protestoch nie je slušné. Ignorovať teplú komunitu na Slovensku nie je slušné. Mlčať a strkať hlavu do piesku a dookola hovoriť, ako na takéto veci nie je čas, nie je slušné. Čas na zmenu už dávno bol, a ďalšia ignorácia LGBTI+ práv a pravidiel bude časom viesť k ďalšej Zámockej. A nám bude povedané – veď už ste raz boli varovaní, prečo provokujete? Každý, kto tak rozmýšľa, nech sa hanbí, my sa máme dôvod reálne báť o svoje životy, aj keď sme nikomu neublížili. Znášame obrovskú mieru nenávisti, ktorú si vy všímate len vtedy, keď sa časť z nej odrazí na novinárku alebo speváčku. Po Zámockej nebol žiadny koncert, ako mala Martausová, žiadne legislatívne zmeny. Ale hovorí sa iba o vymyslenej nenávisti ku kresťanom. Je to celé jedna nekonečná fraška, teraz v zákone podporovaná pomaly ústavnou väčšinou.

Charlotte Srnčík: Novela zákona môže mať devastačné následky

Návrh novely zákona vnímam ako priamy útok na transrodových ľudí, ktorý môže mať devastačné následky. Už len to, že prešiel do druhého čítania, je pre mňa nepochopiteľné a Slovensko týmto padlo v mojich očiach na úplné dno.

Pred niekoľkými mesiacmi vyhasli dva nevinné životy na Zámockej ulici, pretože ideológia vraha bola jasná – nenávisť a odpor voči nám, LGBTI+ skupine. Ani táto udalosť neotvorila oči niektorým politikom a političkám a stále dokážu strpčovať životy členom mojej komunity, zvlášť transrodovým ľuďom. Pociťujem silnú frustráciu a strach žiť v krajine, kde som rukojemníčkou politických ideológií.