Denník N

Slovensko nás doposiaľ nevidelo, teraz sa nás aktívne snaží vymazať, hovoria transrodoví ľudia

Foto - N a Jakub Kováč
Foto – N a Jakub Kováč

Minulý týždeň parlament takmer ústavnou väčšinou posunul do druhého čítania novelu zákona o rodnom čísle. Tá by v praxi zamedzila tomu, aby si transrodové osoby mohli zosúladiť úradné záznamy so svojou identitou.

Novela navyše prišla v čase, keď je stále otázne, či zostane v platnosti odborné usmernenie na zjednotenie postupov pri tranzícii, ktoré Vladimír Lengvarský podpísal tesne pred odchodom z postu ministra zdravotníctva.

Aký vplyv má tento vývoj na transrodových ľudí? A čo na Slovensku prežívajú od teroristického útoku pred Teplárňou?

„Nedokážem cítiť bezpečie. Nehovoriac o nočných morách, ktoré ma prenasledujú už vyše päť mesiacov. A nie som v tom sám, všetci vieme, že na tom nikto z nás nie je dobre, no očakáva sa od nás, že budeme funkční, že pôjdeme ďalej, takže o tom často ani nehovoríme. Pre väčšinovú spoločnosť to bola záležitosť maximálne mesiaca-dvoch, nás to stále prenasleduje a nemáme čas ani priestor vyrovnať sa s tým. Deje sa toho veľmi veľa,“ hovorí Lukas Lee.

O svoj pohľad či príbeh sa s nami takisto podelili Ambrosia Bajtek, Sabrina Katonoff, Zara Kromková, Liberty Simon, Martina Bednár, Matia Lenická a Charlotte Srnčík.

Ambrosia Bajtek: Tranzícia je rozhodnutie byť autentickou aj za tú najvyššiu cenu

Foto – Jakub Kováč

Transrodová osoba. Tento odborný medicínsky pojem som v škôlke nepoznala, ale odkedy si spomínam, vždy som sa správala dievčensky. Na maškarný ples som išla za Červenú čiapočku a kostým mi ušila moja starká. Na ten pocit, keď na mňa v kulturáku rodičia ostatných detí zazerali, nikdy nezabudnem. Akoby som spravila niečo zlé, neprípustné.

Ak by neboli v čase mojej tranzície viditeľné ženy, ktoré mi dávali nádej na budúcnosť, ani by som nemala šancu zvládnuť to všetko, čo čaká človeka na jeho ceste tranzíciou. Nie je to štýl života, ako sa prezentuje, ale rozhodnutie byť autentickou aj za tú najvyššiu cenu.

Keď sa pozriem na situáciu posledných rokov, bola som privilegovaná. Matrika v mojom rodnom meste vtedy nekládla žiadne obštrukcie, čo sa týka zmeny mena a rodného čísla. No na druhej strane mi nútená sterilizácia spôsobila škaredé jazvy, ktoré budem nosiť do konca života nielen na tele, ale aj na duši. Boli to systémom vynútené jatky.

Ak by som teraz, v tejto atmosfére, mala začať riešiť svoju tranzíciu, neviem, či by som to psychicky zvládla. Odobratie mojej identity, môjho skutočného mena pre mňa znamená len jedno, konečnú stanicu – smrť. Deadname (meno priradené pri narodení, ktoré už transrodová či nebinárna osoba nepoužíva – pozn. red.) nie je moje meno a takto to majú mnohé a mnohí na tomto svete. Spomínam si, aký to bol oslobodzujúci pocit po prvýkrát držať v ruke svoj rodný list so svojím skutočným menom, rodom a ženským rodným číslom. Existovala som od narodenia, ale pre spoločnosť ako takú začalo moje pravé ja jestvovať až po získaní zmenených dokladov.

Nemám problém so svojou identitou, problémy mi pre ňu robia zákony a postoj spoločnosti v snahe zalomiť nás do štandardu alebo zlomiť, nezriedka v sprievode dehumanizácie na prostý sexuálny objekt. To, čo sa teraz deje, je účelová vojna, výprava voči inakosti. Trans komunita je v istom zmysle barometrom demokracie. Ak idú po nás, na rad prídu aj ostatné písmenká z LGBTI+, samozrejme, ruka v ruke s obmedzovaním reprodukčných a iných základných ženských práv, s cielenou nenávisťou voči ľuďom s inou farbou kože a či iným vierovyznaním než väčšinovým.

Mám pocit, že nie je kam odísť do bezpečia. Moji predkovia sú z Maďarska

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

LGBTI+

Útok na Zámockej

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie