Denník N

Ľubomír Smatana: Aspoň tú krajinu si chráňte, tú vám nik nevezme ani si ju neodnesie

Novinár Ľubomír Smatana. Foto - Gabriel Kuchta, Deník N
Novinár Ľubomír Smatana. Foto – Gabriel Kuchta, Deník N

Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.

Ľubomír Smatana (1967) od roku 2000 pôsobí ako spravodajca Českého rozhlasu, v rokoch 2006 až 2010 bol spravodajcom Českého rozhlasu na Slovensku. O našej krajine napísal knihu Jánošíci s ťažkou hlavou.

Váš otec bol Slovák, mama Češka. Čomu sa venovali?

Otec bol zootechnik, pochádzal z Oravy, ale žil v Kuzmiciach na východnom Slovensku. S mamou sa zoznámil počas vojenskej služby v českom Nymburku, kde pracovala ako zdravotná sestra. Bolo to vtipné, lebo si zvykla na mesto, zábavu s kolegyňami, na výjazdy do Prahy, pričom vyzerala ako z katalógu 60. rokov – drdol, nalakované vlasy, lodičky… Keď ju potom otec priviedol do dedinky na východe Slovenska, mala problém sa tam aklimatizovať. Ľudsky si nesadli ani s mojím dedom.

To bol aj dôvod, pre ktorý vaši rodičia odišli do Česka?

Je to možné, mama zrejme chcela ísť do väčšej civilizácie. Presné dôvody však nepoznám. Začínali sme v dedinke pri Olomouci, potom sme prešli do Horného Slavkova v okrese Sokolov. Na Slovensko som však ďalej cestoval za babkou, strávil som tam množstvo prázdnin.

Hnevalo vás rozdelenie Československa v roku 1993?

Vtedy som ešte študoval. Niekam som cestoval stopom a zastavil mi chlapík, s ktorým sme debatovali o tom, že asi budem potrebovať české občianstvo. Povedal, že pracuje na ministerstve vnútra a zariadi mi to. A fakt mi to občianstvo prednostne vybavil, hoci by som ho bez problémov aj tak získal – žil aj študoval som totiž v Česku.

Samotné rozdelenie krajiny som neriešil. Nemám s tým spojenú žiadnu zásadnú spomienku. Možno tým niekoho urazím, ale nijako sa ma to nedotklo. Bolo mi to jedno. Riešiť som to začal oveľa neskôr, keď som cestou na Slovensko musel prekonávať hranice. Bolo to otravné, ale zase nie také, aby ma to zásadne vyrušovalo. V tom čase som nepracoval, ale cestoval som po svete a bolo mi jedno, aký mám pas.

Päť odpovedí o Slovensku, ktoré potrebujeme poznať

V seriáli rozhovorov s cudzincami v úvode vždy opakujeme päť totožných otázok o Slovensku a jeho vnímaní tými, ktorí u nás dlhodobo žijú alebo žili. 

Čo vás na Slovensku najviac prekvapilo v pozitívnom a čo v negatívnom zmysle?

Pozitívne ma prekvapila Bratislava, keď som sa do nej nasťahoval ako spravodajca Českého rozhlasu. Zapáčila sa mi, lebo je veľmi zelená, širšie centrum bolo zarastené stromami. Navyše som býval v Rači, kde boli vinohrady, takže som sa cítil ako na vidieku. Veľmi sa mi pozdával balkánsky, respektíve stredomorský charakter Bratislavy. Prišiel som zo západných Čiech, takže som sa u vás cítil ako pri mori. Dunaj zohráva veľkú rolu. Všetko sa mi zdalo uvoľnené, celkovo sa tam dobre dýcha. Keď som sa raz poriadne opil v Svätom Jure a šiel dole kopcovitým námestím niekedy o štvrtej ráno, v tom rannom opare, hmle a mrakoch som mal fakt intenzívny pocit, že kráčam k moru. Bratislava a okolie jednoducho majú prímorský charakter, čo súvisí aj s tamojšími kaviarňami. Svoje terasy otvárajú pomerne skoro na jar a zatvárajú ich neskoro na jeseň. Žije to tam. V Česku také čosi nevidieť.

Negatívne ma prekvapilo najmä to, že keď som chcel ísť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko očami cudzincov

Seriál rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Ako vnímajú Slovensko. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie