Slovensko ovláda nový smer: pesimistický socializmus

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Minulý týždeň týmito slovami Denník N zhrnul výsledky prieskumu verejnej mienky: „Obyvatelia Slovenska sa na vývoj v krajine pozerajú veľmi pesimisticky a obrovská časť z nich nedôveruje väčšine ľudí okolo seba. Veľmi zle hodnotia aj prácu vlády a Európskej únie pri riešení posledných najvážnejších kríz.“ A o kúsok ďalej bolo v článku aj medzinárodné porovnanie z obdobného prieskumu Eurobarometra: „Ľudia na Slovensku sú najväčšími pesimistami spomedzi všetkých 27 krajín EÚ.“

Keď si to rozmeníme na drobné, jedna z otázok bude, či ľudia hľadia s obavou aj na rušňovodiča alebo šoféra autobusu, ktorí ich vezú do práce. Alebo či podozrievajú pracovníkov v potravinách, že do rožkov môžu potajme zamiešať jed. Alebo či náhodne okoloidúcich spájajú s rizikom, že len čo ich budú mať za chrbtom, dostanú od niektorého z nich železnou tyčou po hlave. Odpoveď je nie. Drvivá väčšina ľudí pristupuje k svojmu okoliu s dôverou, len sa ich na to netreba priamo pýtať. Sú totiž negatívne naladení.

Život s nimi je ťažký, bez nich nemožný

A v tejto súvislosti by takisto bolo zaujímavé zistiť, čo je za prevažujúcim názorom, že sa spoločenský vývoj v krajine uberá zlým smerom. Je to dané tým, že sa po septembrových voľbách Robert Fico dohodne s Petrom Pellegrinim na vláde? Alebo že sa nedohodnú? Alebo tým, že „alarmisti“ v dôsledku globálneho otepľovania predpovedajú ľudstvu už v budúcom desaťročí peklo na zemi? Alebo tým, že si Rusko na Ukrajine vyláme zuby, alebo ho, naopak, budeme mať na hraniciach s vycerenými zubami my?

Odhadom sa dá povedať, že jedna (asi z hlavných) príčin „blbej“ nálady v spoločnosti je kvalita našich vlád vrátane parlamentu a slabá výkonnosť ekonomiky. To sú síce široké témy, ale práve pre ich šírku sa zamerajme aspoň na to, či problém nie je aj v tom, že od vlády ako inštitúcie sa toho chce priveľa. Predstavme si to tak, že je tu dieťa, ktoré má priemerný sluch i pohybové nadanie, ale otec ho vidí v prvej desiatke svetového rebríčka tenistov a matka ako husľového virtuóza. Toto sa nemôže skončiť dobre. S našimi vládami je to podobné akurát s tým podstatným rozdielom, že politici sami vytvárajú v spoločnosti atmosféru, že s nimi je život síce ťažký, ale bez nich celkom nemožný.

Po voľbách 2020 to tak nevyzeralo, no trend, ktorý v spoločenskom vedomí rozvinuli vlády Smeru, pokračoval. Dovoľme si ho vyjadriť drobným zveličením: aj v súčasnosti máme v parlamente ťažkú prevahu práve tých političiek a politikov, ktorí upevňujú v ľuďoch presvedčenie, že aj za rozpadnuté latríny je zodpovedá vláda a je jej psou povinnosťou postaviť nové. Ak k tomu ešte pridáme pravidelné pouličné ankety našich „investigatívnych“ televízií, v ktorých ľudia ventilujú svoju nespokojnosť s tým, že sa o nich vláda nestará dobre, „blbá“ nálada narastá ako valiaca sa snehová guľa. Samozrejme, že v takomto ponímaní centrálnej vlády ako všemohúcej a za všetko zodpovednej sily národ nemôže nikdy hľadieť do budúcnosti s optimizmom.

Názornou ukážkou je pandémia. Stála miliardy, z nich šli stámilióny eur na udržanie príjmov domácností, na udržanie zamestnanosti, na nákup vakcín, očkovanie… no všetko márne. Prevážil naratív vládneho chaosu. Niežeby vláda neurobila chyby, ale nebolo to celé len chaoticky čierne. Organizovane síce pôsobilo to, čo predvádzala opozícia, akurát jej „odporúčania“ boli naozaj životu nebezpečné, lebo odrádzala ľudí od nosenia respirátorov a očkovania. A ešte aj stihla obviňovať vládu zo slabej sociálnej pomoci.

Treba povedať, že opozičné dielo i s podporou politického štýlu Igora Matoviča sa podarilo. Polarizácia sa prehĺbila a „blbá“ nálada zväčšila. Nebolo by to však možné, keby na to neboli vytvorené podmienky. Ono je to totiž tak, že svet z tej lepšej strany vidia predovšetkým ľudia, čo dôverujú sami sebe a netrpia pocitmi bezmocnosti, lebo sa snažia mať svoj život vo vlastných rukách. Tí sú odolnejší voči katastrofickým scenárom i dezinformáciám. Akoby však takých ľudí bolo čoraz menej.

Rozhorčení vyhrávajú

Je to priam dialektický vzťah. Politici mnohých farieb a odtieňov vytvárajú dopyt verejnosti po stále robustnejšom prerozdeľovaní a štátnych zásahoch a verejnosť je s takto nastavenými očakávaniami stále viac zhrozená z toho, ako tento slovenský „pesimistický socializmus“ zle funguje. Bájne Rázsochy, bájne Cyklotrónové centrum či bájna diaľnica medzi Bratislavou a Košicami sú len ostentatívnymi symbolmi zlyhaní štátu a jeho vlád. Problém je hlbší a spočíva v paradoxe: na Slovensku už pomaly „vyhynul“ druh politika a političky, ktorí v ľuďoch pestujú vieru vo vlastné sily. Tu sa darí tým, ktorí robia ľudí závislejšími od vlády. Mentálne i ekonomicky. A tak každý marketér vie, že na Slovensku sa voľby nevyhrávajú programom, ale rozhorčením, aké je všetko zlé – čiže šírením „blbej“ nálady. To by však psychicky uťahalo aj koňa (nielen jeden malý podtatranský národ).

Na priveľkých očakávaniach, čo všetko musí vláda stihnúť a čo všetko zachrániť, sa nedá založiť ekonomická prosperita. A s aktuálnou politickou triedou, ktorá sa navzájom podráža i v takej kľúčovej veci, akou je realizácia plánu obnovy, to platí zvlášť. Prosperita je totiž úsilie, vynaliezavosť, súťaživosť, poctivosť, pracovitosť, podnikavosť, obetavosť. Štátne prerozdeľovanie má zmierňovať vypuklé sociálne rozdiely, pomáhať chudobnejším, slabým, chorým, ale dobre funguje len s mierou. V opačnom prípade vytvára triedu večne nespokojných konzumentov, ktorí si odvykli zaujímať sa o to, koľko všetky tie štátne benefity à la vlaky zadarmo stoja a kto ich vlastne platí. Potom však chýbajú v kultúre národa pocity vďačnosti a vedomie vzácnosti obmedzených zdrojov. Je tu niekto vďačný, že sa Nemci, Holanďania, Francúzi a ďalší v EÚ zložili na „naše“ eurofondy? Nie je, ale nespokojnosť s EÚ je zato vysoká…

Slovensko sa ocitlo na trajektórii neproduktívnej „blbej“ nálady a pocit stiesnenosti z pozvoľného úpadku ho dostáva na čelo európskeho pesimizmu. Bez ekonomickej prosperity bude mať voličsky významná časť domácností naďalej vo výdavkoch vysoký podiel potravín a platieb za energie, takže nebude odolná voči cenovým šokom, aké zažívame dnes; zato bude náchylná nasledovať populistov, čo sa rozhorčujú, aká je štátna pomoc pre Slovákov slabá. Z tejto názorovej platformy je už potom naozaj veľmi krátka cesta k poľutovaniahodnej „nekresťanskej“ závisti, že na Ukrajincoch vláda nešetrí.

Takže na otázku, čo by občanom a občiankam na Slovensku zlepšilo náladu, sa ponúka celkom prostá odpoveď: súcitná, neskorumpovaná pravicovo-liberálna politická sila. Taká, čo bude povzbudzovať voličov veriť vo vlastné sily, čo vytlačí „pesimistický socializmus“ na perifériu a zreálni očakávania občanov od vlád. Tým sa zároveň oslabí aj dopyt po politických hochštapleroch a populistoch. A, samozrejme, na získanie správneho odstupu od politiky by sa ešte hodila politická satira. Čosi také, akými boli počas mečiarizmu Večer Milana Markoviča alebo Apropo TV. Oboje tu totiž takmer zaniklo – demokratická pravica aj inteligentný televízny humor. Vyznieva to ako sci-fi? Pravdaže áno. Našťastie je tu ešte jednoduchší recept na zlepšenie „blbej“ nálady: jar.