Nemám koho voliť a všetci ma štvú

Všetci ma štvú: keď nejdú do politiky, zle je, a keď do politiky idú, je takisto zle. Keď do nej totiž idú, tak do nej idú tí, ktorí by do nej podľa mňa ísť nemali. A keď do nej náhodou idú tí, ktorí by do nej podľa mňa ísť mali, tak nerobia to, čo by podľa mňa mali.

Nech sa na to pozriem hocijako, stále zle.

Logickým riešením by teda bolo, že do politiky pôjdem ja. Mohol by som sa pridať k nejakej strane, lenže ako hovorím, všetci ma štvú. Mohol by som si stranu založiť, lenže ako sa poznám, na tretí deň by som sám so sebou nesúhlasil, na piaty deň by som ohlásil založenie demokratickej platformy a na siedmy deň by som deklaroval odchod, lebo som sám seba naozaj sklamal a na tomto sme sa nedohodli.

Tak sa vraciam k tomu, že by niekto do politiky mal ísť za mňa. A mal by robiť nie to, čo chce on, ale to, čo by som na jeho mieste robil ja, teda keby som na tom jeho mieste bol, čo nie som. A to je zle. Ale je to aj dobre.

Možno ste si všimli, že dosť dobre viem, čo by mali robiť iní ľudia. Viem, čo by mali robiť ľudia, ktorých som volil. Viem, čo by mali robiť ľudia, ktorí by chceli, aby som ich volil.

Hlavne však veľmi dobre viem aj to, čo by mali robiť ľudia, ktorých by som fakt nikdy nevolil, lebo sú hrozní. Ale aj keď sú hrozní a fakt nikdy by som ich nevolil, mali by robiť to, čo chcem ja, a nie to, čo chcú ľudia, ktorí ich volia. Prečo? No lebo.

Jednoducho — nikto nerobí to, čo by mal. Veď preto ma všetci štvú. Je to rehoľa.

Ktosi mi minule napísal, že nemá koho voliť. Odpísal som mu, že je to pomerne obdivuhodné, lebo strán je aktuálne odhadom asi 443 (medzičasom ich je možno už aj 481, bohvie). Nevybrať si medzi nimi nie je ľahké; lepšie to už hádam ani byť nemôže. A ani horšie to už hádam byť nemôže.

Keď človek nemá koho voliť, má tri možnosti: môže zľaviť zo svojich nárokov a niekoho si predsa len vybrať; môže z nárokov nezľavovať a založiť si vlastnú stranu; alebo môže nevoliť, lebo nemá koho.

Čo to vlastne ľudia čakajú – že nejaká strana im bude absolútne vyhovovať? Stopercentná zhoda neexistuje, dokonca ani keby ste si tú stranu naozaj založili vy sami, lebo potom by sa vám do nej aj tak začali hlásiť iní ľudia, no a iní ľudia majú takú otravnú vlastnosť, že majú iné názory.

O Poliakoch sa hovorí, že keď sa dvaja stretnú, založia tri politické strany. Je to len vtip, ale ak tu nechceme mať päť a pol milióna politických strán (dobre, bez nevoličov niečo pod tri milióny), tak nejaké kompromisy robiť musíme. A musíme sa zmieriť s tým, že naši favoriti nebudú robiť len to, čo by sme robili my. Dokonca veľmi pravdepodobne budú robiť aj niečo, čo by sme my nikdy neurobili. Je to daň za to, že naozaj nemáme tri milióny strán.

Čiže, ak máte pocit, že ani napriek obrovskému množstvu strán stále nemáte koho voliť a novú stranu zakladať nechcete, skúste sa napríklad zamyslieť nad troma vecami, ktoré považujete za najdôležitejšie.

Možno je to bezplatný vstup do Ochtinskej aragonitovej jaskyne a možno to, aby ešte aj naše deti dokázali na tejto planéte žiť. Možno je to to, aby predseda tej strany nebol totálny populistický magor, a možno to, aby sľúbil, že Poprad v tej ďalšej sezóne už naozaj vyhrá hokejový titul.

Je to jedno, sú to vaše priority. Stanovte si ich.

No a potom sa pozrite, ktorá strana má k ich splneniu najbližšie a tú si zvoľte. Len už nehovorte, že nemáte koho voliť. A nečakajte, že sa niekto bude správať presne tak, ako by ste sa správali vy – ani vy by ste sa totiž nesprávali tak, ako si myslíte, že by ste sa správali.

Stanovte si kritériá a podľa nich voľte. Na druhej strane je totiž dostatok ľudí, ktorí také prísne kritériá nemajú.