Autor je prekladateľ a bývalý diplomat

Predstavujem si, že je povedzme polovica 17. storočia a ja som vartášom na vartovke, aby som včas varoval obyvateľov svojho mesta pred blížiacimi sa Turkami. Ten obraz sa vcelku dá v duchu predstaviť, aj zmysel toho celého, pričom človek nemusí mať ani veľkú fantáziu. Čo si však celkom dobre predstaviť neviem (a už vôbec nie v polovici 17. storočia), že príde niekto z obyvateľov môjho mesta, ktoré si nestihlo (nemohlo, nechcelo, nedohodlo sa, zanedbalo) postaviť opevnenie a bude sa snažiť vatru varujúcu mesto, že sa blíži nepriateľ, uhasiť.

V roku 2023 to však možné je, a to nielen v predstave, ale celkom reálne sa to deje. Robert Fico sa v sprievode svojich adlátusov blíži na čele zmítorenej luzy z mesta i z okolitých dedín nie s vedrom vody, ale s hasičskou striekačkou, aby varovný oheň zahasil. Lebo však Turci útočia na Krupinu, prečo by sme my, Zvolenčania, mali tamojším dodávať zbrane a predlžovať tým krviprelievanie, my chceme predsa mier, navyše nehodláme provokovať Turkov svojimi varovnými vatrami. Čím skôr Turci Krupinu dobyjú, vypália a Krupinčanov odvlečú do otroctva, tým rýchlejšie nastane turecký mier a my vo Zvolene budeme mať pokoj. To nie je metafora, to je fakt. Fico per pazuch s fašistami ide nielen uhasiť vartovku a otvoriť nepriateľovi bránu do nášho mesta, ale chystá sa všetkých jeho obrancov defenestrovať a vydať tureckému sultánovi napospas.

Absurdita toho celého spočíva v tom, že keby Fico niečo také hodlal urobiť v polovici 17. storočia,