Turci idúúú!

Autor je prekladateľ a bývalý diplomat

Predstavujem si, že je povedzme polovica 17. storočia a ja som vartášom na vartovke, aby som včas varoval obyvateľov svojho mesta pred blížiacimi sa Turkami. Ten obraz sa vcelku dá v duchu predstaviť, aj zmysel toho celého, pričom človek nemusí mať ani veľkú fantáziu. Čo si však celkom dobre predstaviť neviem (a už vôbec nie v polovici 17. storočia), že príde niekto z obyvateľov môjho mesta, ktoré si nestihlo (nemohlo, nechcelo, nedohodlo sa, zanedbalo) postaviť opevnenie a bude sa snažiť vatru varujúcu mesto, že sa blíži nepriateľ, uhasiť.

V roku 2023 to však možné je, a to nielen v predstave, ale celkom reálne sa to deje. Robert Fico sa v sprievode svojich adlátusov blíži na čele zmítorenej luzy z mesta i z okolitých dedín nie s vedrom vody, ale s hasičskou striekačkou, aby varovný oheň zahasil. Lebo však Turci útočia na Krupinu, prečo by sme my, Zvolenčania, mali tamojším dodávať zbrane a predlžovať tým krviprelievanie, my chceme predsa mier, navyše nehodláme provokovať Turkov svojimi varovnými vatrami. Čím skôr Turci Krupinu dobyjú, vypália a Krupinčanov odvlečú do otroctva, tým rýchlejšie nastane turecký mier a my vo Zvolene budeme mať pokoj. To nie je metafora, to je fakt. Fico per pazuch s fašistami ide nielen uhasiť vartovku a otvoriť nepriateľovi bránu do nášho mesta, ale chystá sa všetkých jeho obrancov defenestrovať a vydať tureckému sultánovi napospas.

Absurdita toho celého spočíva v tom, že keby Fico niečo také hodlal urobiť v polovici 17. storočia, vyhnali by ho obyvatelia mesta s vidlami a cepmi za hradby, ak by ho v duchu dobového výkonu spravodlivosti nedali doživotne do klady alebo ho nerozlámali v kolese. A jeho poskokov by pooblievali smolou, vyváľali v perí, hodili do žumpy a potom ich vystavili do klietky hanby. Nehovoriac o  vlastizradcovi Garbárovi, ktorému by, ak by ho naši mestskí špicli v polovici 17. storočia prichytili pri verbovke v prospech Turkov, nedali tri roky na podmienku, ale nechali by ho roztrhať psami alebo zhniť v hladomorni. Ľudia si totiž príliš dobre pamätali, čo Turci po tragickej bitke pri Moháči v roku 1526 za viac ako jedno storočie okupácie územia dnešného Slovenska napáchali.

Názorne to opisuje – okrem mnohých iných pamiatok – trojdielna drevená pamätná tabuľa, ktorá sa nachádza v sakristii evanjelického kostola v Dobšinej a z ktorej stojí za to kúsok odcitovať: „Dobšiná, s úctou vo svojej pamäti maj rok tisícpäťstoosemdesiatyštvrtý. Na jeho pätnásty október nezabúdaj, kedy ťa v noci Turci do tla vypálili, o bohatstvo orabovali a v okovách odviedli mužov, ženy aj deti, ktorých si vychovala. Tristopäťdesiat duší, všetkých, čo pochytali… Ako stádo dobytka ich hnali do Fiľakova. Vyobliekanú mládež darovali sultánovi Solimanovi, kde zotrvala počas celého dlhého života. Ďalších zajatcov rozpredali do cudzích krajín a snažili sa speňažiť tridsaťtri mužov, šesťdesiatšesť krehkých žien, desať stareniek, dvestoštyridsaťtri mladých duší, detí i mládeže oboch pohlaví. Spomedzi nich sa len máloktorých podarilo vykúpiť a navrátiť. Len verná služba im zmiernila strašné jarmo. O väčšine zajatých už žiadna správa nedošla. Nech ich Pánboh oslobodí v božej milosti.“

Aký rozdiel je v tom, keby sme my súčasníci na podobnú tabuľku napísali zhruba toto: „Slovensko, s úctou vo svojej pamäti maj roky štyridsiate 20. storočia, kedy ťa Rusi oslobodili od nemeckých nacistov a ich domácich prisluhovačov, ale potom si z teba svoj pašalík urobili, lebo ťa za svoju vojnovú korisť považovali a v dobytčiakoch stovky tvojich mužov a žien do otroctva v gulagoch odvliekli, z ktorých sa väčšina nikdy viac domov nevrátila, svojich nových domácich janičiarov potom do úradov dosadili, ktorí pod ich dozorom prevrat zorganizovali, krajinu ostnatým drôtom obohnali, v menovej reforme všetkých o peniaze orabovali, ľudí o majetok pripravili, o pôdu a dobytok gazdov okradli, stovky ľudí do temníc uvrhli a popravili, vlastných kamarátov v zinscenovaných procesoch odsúdili a obesili, farárov z kostolov a mníšky z kláštorov vyhnali a tie na sýpky a sklady premenili, a keď si sa pokúsilo trochu hlavu zodvihnúť, tak padli, padli o polnoci 21. augusta roku tisícdeväťstošesťdesiatehoôsmeho, jajže, Bože, strach veliký, nebolo pomoci.“

Lenže na rozdiel od Slovákov v 16. a 17. storočí si dnes to, čo sa v oných rokoch štyridsiatych 20. storočia a v auguste 1968, teda sotva pred niekoľkými desaťročiami, stalo, veľká časť nášho minietnika už nepamätá a nemá v úcte. A to aj napriek tomu, že mnohí zakúsili plody „oslobodenia“, „februárového víťazstva pracujúceho ľudu“ a husákovsko-biľakovskej „normalizácie“ na vlastnej koži. Preto veria tomu, pri čom by si Slováci spred štyroch storočí ťukali na čelo. Ba dobrovoľne a s nadšením kráčajú za potkaniarom, ktorý ich vedie do vazalstva. Presne ako za onoho času Ján Zápoľský, ktorý sa upísal do vazalstva sultánovi Sulejmanovi, len aby získal Uhorské kráľovstvo, čím rozpútal občiansku vojnu a umožnil Turkom, aby mohli na Slovensku plieniť, odvliecť do otroctva vyše 40-tisíc ľudí a zanechať po sebe spustošenú krajinu. Samozrejme, veľkú časť viny na takom hromadnom zmítorení nesú naši mestskí konšeli, súčasní i tí minulí, ale nič z toho neospravedlňuje potkaniara klamať a strašiť až tak, že drobný vystrašený slovenský Jozef Mak, človek milión, je ochotný sám seba zapriahnuť znovu do jarma a uveriť, že jeho jedinou záchranou je ako vždy prichýliť k tomutam sa dubisku na východe, ktoré sa pritom samo prichyľuje k ešte mocnejšiemu ešte východnejšie.

Je našťastie pravdepodobné, že dnešní Turci si napokon vylámu zuby na Ukrajine, ale celkom sa na to spoľahnúť nedá. A, žiaľ, ako sa zdá, nedá sa spoľahnúť ani na dnešných demokratických konšelov, hoci nepochybne vidia horieť varovné ohne na vartovkách a Fica s hasičskou striekačkou. Akoby stále ešte nepochopili, že jedine spoločným postupom je naše mesto ešte možné ubrániť a poturčeného potkaniara posadiť tam, kam patrí.