Denník N

Tínedžeri a vojna: V škole nám prikázali zvesiť nástenku na podporu Ukrajiny, konšpirácie nám doma robia dusno

Desiatky študentov a študentiek nám opísali, ako im vojna v susednej krajine zasiahla do života. Niektorým naštrbila priateľstvá, rodinné vzťahy či duševné zdravie. Ďalších motivovala angažovať sa v pomoci ľuďom na úteku a vyjadriť podporu Ukrajine.

O začiatku vojny sa mladí ľudia dozvedali najmä z Instagramu a bolo pre nich ťažké uveriť, že vojna, ktorú vnímali už len ako učivo z dejepisu, sa naozaj odohráva v ich blízkosti.

Vojna a rozhovory o nej im pomáhali nastaviť si životné hodnoty a postoje, pozorne sledovali názory ľudí vo svojom okolí, a hoci ich nemuseli okamžite komentovať, vo svojom vnútri to podrobne analyzovali a veľmi často aj odsudzovali. Nie vždy povýšenecky či s hnevom. V mnohých situáciách prevažovala ľútosť a sklamanie z toho, že ich blízky človek má nenávistné názory, ktoré nedokážu tolerovať.

Prečítajte si postrehy študentov, ktoré nám zaslali vo svojich prácach do súťaže Môj rok s vojnou.

O dusne v rodinách

Samuel Beňo, 18 rokov, Nové Mesto nad Váhom
Putinova vojna asi najviac naštrbila môj vnútorný vzťah k rodine. Veľakrát som ticho, v podstate o tom časť rodiny ani nemusí vedieť, ale táto téma natoľko poznačila debaty pri nedeľnom obede, že sa snažím tým nedeľným obedom čoraz viac vyhýbať. Niekedy, keď po škole musím čakať dlho na autobus a mám možnosť ísť k babke, tak si radšej sadnem na zástavku a čakám. Teraz cez zimu som sa vždy vyhovoril, že potrebujem ísť na záchod, a hral som sa tam na mobile, len aby som sa vyhol nejakej hlúpej debate o vojne.

Adam Trajčík, 15 rokov, Žilina
Mňa najviac zarazil postoj niektorých členov mojej rodiny, z ktorých sa stali dosť zarytí proruskí ľudia. Dosť často sme si vymieňali názory a niekedy sa to dostalo do fázy, že sa vytočili a začali ziapať a nervačiť alebo urážať, čo je pre mňa dosť ťažké, keď spolu vychádzame a sme rodina.

Karin Kozáková, 17 rokov, Bardejov
Spoločné nedeľné obedy sa pomaly, ale isto premieňali na vojnové diskusie a príjemnú hudbu vystriedala melódia hrôzy. Atmosféra hustla, trpezlivosť sa pomaly míňala a kontroverzné vyjadrenia sa stávali veľmi zradnou priepasťou, ktorá sa medzi nami vytvorila. Živo si pamätám slnečné poludnia, ktoré sa ukončili priskoro, pretože sme nedokázali nájsť pochopenie ani vo vlastnom kruhu rodiny. Ako sme ho potom mali nájsť vo svete?

Andrea Babíncová, 17 rokov, Považská Bystrica
Negatívne postoje som dostala aj od niektorých členov rodiny. Nešlo o blízku rodinu, s ktorou sa stretávam často. Ale predsa, títo ľudia sa nedali len tak odstrihnúť. Na návšteve sa vyskytla téma politika. Najskôr som fungovala ako pozorovateľ. (…) O téme vojna sme sa rozprávali v škole, absolvovala som spomínané školenie a často som si čítala články priamo z Ukrajiny. Tak prečo sa nezapojiť? Vymenovala som rôzne fakty, no z hry ma veľmi rýchlo vyradili. „Čo ty môžeš vedieť o vojne. Všetci mladí len za Ameriku.“

O reakcii na školách

Christiána Guľová, 18 rokov, Prievidza
Stále som niekde v kútiku duše verila, že sa budeme rozprávať o tom, čo sa deje, že dostanem nejaké informácie, ktoré som v tej chvíli chcela, ale hlavne potrebovala vedieť. Veď predsa ide o mimoriadnu situáciu, ktorá sa nedeje každý deň. Opak je však pravdou. Hodina sa začala tak ako vždy. Ahojte, dnes nás čakajú vektory. Vážne? Vektory? V hlave mi len vybehla otázka, to fakt sú vektory až také dôležité, že nemôžeme jednu hodinu obetovať a porozprávať sa o tom, čo sa deje? Stačí hovoriť o našich pocitoch, vyrozprávať sa z nich, z toho, čo cítime, prežívame. Ľudia vo vedľajšom štáte prišli v priebehu jedinej minúty o svoj domov, ukrývajú sa v úkrytoch, počúvajú zvuky sirén, boja sa o svoj život.

Samuel Beňo, 18 rokov, Nové Mesto nad Váhom
Ďalšia negatívna skúsenosť je určite donútenie našej triedy zvesiť nástenku na podporu Ukrajiny. Pred tým, než by som ďalej pokračoval, chcem poďakovať dievčatám z našej triedy, ktoré robili túto nástenku, za veľmi dobrú prácu. Vedenie školy donútilo našu triedu zvesiť danú nástenku z dôvodu, že škola je apolitická inštitúcia. S apolitickosťou to nič nemá, lebo pod tou sa rozumie propagácia politických strán a podobne. Aj keď sme protestovali, tak sme to nakoniec museli dať dole. Zo strany vedenia to nedokážem chápať inak než ako prejav rusofilstva.

Zvesená nástenka. Foto – Samuel Beňo

Daniel, 18 rokov, Poprad
Na jednej vyučovacej hodine sme viedli živú debatu s učiteľkou, ktorá nám argumentovala v prospech Ruska. Ja hlupák som to však nepochopil. Povedala, že nie je na strane Ukrajiny, ale na strane mieru a ako môže nejaký komediant z telky správne viesť krajinu. Pripadalo mi to správne. Veď čo je lepšie než mier?
Moje presvedčenie však opäť nabralo správny smer po rozhovore s ujom. Je kňaz a na fare ubytoval už niekoľko rodín, ktoré utiekli do bezpečia pred agresiou Ruska. Rozprával mi mnoho príbehov, ktoré s nimi zažil, a boli to veľmi silné príbehy. Napríklad vždy, keď videli preletieť lietadlo, so strachom ho sledovali, lebo sa báli rakiet. Alebo pri každom hlasnom zvuku znehybneli, lebo sa im okamžite vybavil zvuk streľby.
V škole som sa stretol aj s nie lichotivými názormi spolužiakov. Nadávali, že vinou ľudí z Ukrajiny sú plné autobusy a že na cestách nevedia jazdiť. No chcel by som vidieť ich, čo by v takejto situácii robili. Sme fajnovky, kým nám to nepríde na dvor, nezaujíma nás to. Dôležité informácie schovávame za memečka a fšicko v porádku.

Nina Drienovská, 16 rokov, Prievidza
V škole mám jednu úžasnú pani učiteľku. Úprimnú, zhovorčivú, dobrotivú a láskavú. Úprimnú píšem preto, lebo je ochotná sa s nami rozprávať o skutočnom svete za bránami školy. S nami tínedžermi. S nami, s ktorými sa ešte mnoho ľudí rozpráva ako s malými deťmi. Zvlášť v týchto časoch. Ona sa však s nami rozpráva na rovinu a úprimne. O všetkom. A všetkých. Paradoxne až dnes oceňujem jej úprimnú úprimnosť.

O strachu

Damián Takáč, 17 rokov, Košice
Myšlienky na niečo ako jadrová vojna ma desili už dávno pred začiatkom vojny, no teraz všetky tie myšlienky a predstavy zneli o niečo reálnejšie. O trochu pravdepodobnejšie. Práve to ma desilo najviac. Od začiatku vojny to bol druhý, pre mňa veľmi traumatizujúci moment. Čo ak? Všetko pekné, čo poznám, všetci moji blízki a kamaráti, môj pes, pekné prechádzky prírodou, dobré jedlo, vtipné obrázky na internete… Všetko by mohlo zmiznúť lusknutím prsta, a keď to všetko závisí od rozhodnutia jedného zakomplexovaného človeka, váš život naozaj pôsobí, akoby visel na vlásku. Prepadla ma vnútorná panika. (…) Začal som mať tieto myšlienky každý jeden deň. Načo sa snažiť v škole, keď možno zajtra umriem? Človek by si možno pomyslel, že si budem viac vážiť chvíle s rodinou a nebudem len mrhať svojím časom, keď sa môže zajtra všetko skončiť. No práve naopak. Uzavrel som sa. Zaliezol som do iného sveta, kde som sa snažil utiecť pred týmito myšlienkami.

Olívia Lichvárová, 17 rokov, Stará Ľubovňa
Moja myseľ nechcela, aby som zaspala. Lebo čo ak? Prehadzovala som sa zo strany na stranu a moje telo sa začalo triasť. Prvýkrát som zažila taký strach, čo vám prenikne pod kožu a nechce sa spod nej dostať von. Moju hlavu trápilo asi milión predstáv a vždy, keď som zavrela oči, aspoň jedna sa predo mnou vynorila. Bála som sa svojich vlastných snov. Bála som sa, že keď zaspím, tak sa zobudím do sna, v ktorom ma vlastný strach vychutná.

Sofia Čeheľová, 16 rokov, Michalovce
Veľmi veľa Slovákov z môjho okolia začalo húfne vyberať svoje peniaze z bánk a snažilo sa pripraviť na útek. Mnoho mojich známych, ktorých rodiny žijú v zahraničí, riešilo, kto a kam pôjde v prípade núdze. Bolo to hrozné. Naše predstavy umocnili správy v televízii, kde po celý čas vysielali situáciu nielen na Ukrajine, ale najmä na hraniciach. Musím povedať, že to vôbec nebol pohľad pre labilné povahy a hneď, ako to v telke išlo, bolo u nás doma hrobové ticho a našej mamke stekali slzy po tvári.

Veronika Cudráková, 16 rokov, Liptovský Hrádok
Ako na to reagovali moji rodičia? Oni sami osebe sú vo veciach veľmi opatrní a dôslední. Istý čas sme mali aj my pripravené evakuačné batohy pre prípad, že by sa niečo vážne stalo. V prvom rade nás uistili, že táto vojna je len na Ukrajine a zatiaľ nezasiahla naše územie. Samozrejme, pripravujú nás však na to, že aj u nás môže vzniknúť taká situácia. Stále nám hovoria, že ak by sa niečo stalo počas pobytu v škole, máme pozorne počúvať učiteľov. Ak by sa to stalo v čase, keď sme vonku, aby sme sa čo najskôr dostavili k našim blízkym alebo aspoň do budovy pre verejnosť a skontaktovali sa s rodičmi a rodinou. Pravidelne si opakujeme pravidlá a učíme sa, čo robiť v rôznych situáciách.

O konšpiráciách

Adrián Buška, 19 rokov, Trnava
Je zaujímavé počúvať rôzne názory, ktoré majú učitelia, ale aj žiaci. Niektoré sa zastávali Rusov, iné zas hovorili o zločinoch proti ľudskosti a tie najprešpekulovanejšie hovorili, ako USA vytvorili covid, aby oslabili ľudstvo a vyprovokovali kroky, ktoré viedli k ruskej agresii.
S rôznymi názormi som sa stretol aj v rodine. Aj keď som mal svoj názor a oni mali iný, nezasahoval som. Mohol som dať najavo svoje myšlienky, ale čo ak by som sa nedočkal pochopenia, potom by mi bolo možno aj protivné chodiť niekam, kde mi vnucujú iné presvedčenie. Nemal som potrebu zasahovať a hádať sa s ľuďmi, ktorých mám rád. Radšej budem počúvať a prikyvovať ako hádať sa a rozkmotriť sa, hlavne keď ide o blízkych.

O možnosti mobilizácie

Samuel Ujlacký, 19 rokov, Trnava
Vo svojom okolí som počul čoraz viac rečí, ako ja rukovať nebudem, mňa nemôžu povolať, ja utečiem. Začala sa šíriť panika a strach ľudí, že prídu o svojich blízkych, lebo budú povolaní do zbrane. Keď sme túto situáciu začali detailnejšie rozoberať v škole, skoro každý v triede odvetil: „Nie, ja bojovať nepôjdem.“ Keď prišiel rad na mňa, povedal som: „Ja narukujem, keď bude treba.“ Všetci ostali v šoku. V ich očiach bolo vidieť, že sa na mňa pozerajú ako na šialenca. Doma to nebolo o nič lepšie. V duchu si aj moja mama musela myslieť, že ju chcem pripraviť o jej jediné dieťa. No ja som to nebral ako šialenstvo, bral som to ako povinnosť chrániť svoju rodinu, blízkych a svoju rodnú zem. Pre mnohých to muselo znieť ako nonsens, ale mne to dávalo zmysel. Bol som ochotný odísť, aby som bojoval za to, čo je nám všetkým drahé.

Adrián Buška, 19 rokov, Trnava
Vojny som sa nebál a ani nebojím, ale neustále som v takom rozpoložení, že ak ma zavolajú plniť si úlohu voči štátu, som ochotný túto úlohu prijať.

O odstupe

Lara Badr, 18 rokov, Poprad
Čo je pre mňa vojna? Sú to správy, ktoré si my môžeme dovoliť preskočiť, ale pre iných sú realitou.

Dominika Bednáriková, 17 rokov, Levice
Toto celé je a bolo obdobie strachu, obdobie hrôzy. Ale predsa nemôžeme takto žiť naveky, nemôžeme žiť v strachu. Pre nás ľudí je dôležité uznať, keď je čas vypnúť. Nemôžeme sa nechať pohlcovať médiami, ktoré nás často kŕmia bludmi. Musíme myslieť na svoje duševné zdravie. Jednoducho, je to nezmyselná vojna, v ktorej ide iba o dopyt po území a moci. Zvláštne je, že sa vojny tohto typu odohrávali v minulosti, v storočiach, keď ešte nebolo ľudstvo také vyspelé ako dnes. Ľudia sa zrejme nepoučili a zas trpia len nevinní.

Nina Drienovská, 16 rokov, Prievidza
Včera ruská armáda zaútočila na ukrajinskú pôrodnicu. Takmer rodiacu ženu museli prevážať na mobilnej posteli pomedzi trosky budovy. Informácie o počte mŕtvych som nezachytila. Našťastie. Niežeby mi tieto informácie boli ľahostajné, to nie, ale pre svoje psychické zdravie radšej nepátram po detailoch.

O nezmyselnosti vojny

Olívia Lichvárová, 17 rokov, Stará Ľubovňa
Taká krutosť a tak blízko. V dobe, keď ľudia na jednej strane sveta vymýšľajú umelú inteligenciu, ktorá by sa vedela správať ako človek. V dobe, keď sme si všetci mysleli, že sa už nič zlé nemôže stať, lebo poznáme dejiny, históriu. V dobe, keď sa ľuďom konečne žilo ako-tak dobre, sa stane toto. Bez varovania. Zo dňa na deň.

 O výčitkách

Nina Drienovská, 16 rokov, Prievidza
Pri pomyslení, že som si dnes chcela nalakovať nechty, mi je mdlo a hanbím sa. Hanbím sa za seba. Uvažujem, ako môžem byť taká malicherná, keď viem, aké vážne veci sa dejú vo svete. V mojom svete.

Annamária Beňová, 18 rokov, Bratislava
Budem úprimná. Mám pocit, že robím málo. Nepomáham dosť. Cítim, že je to aj moja vina, že ukrajinský ľud stále trpí. Bremeno viny teoreticky padá na všetkých, ktorí onoho 24. februára a celý rok predtým spali v pohodlnej posteli. Na všetkých tých, ktorí si dovolili zabudnúť na vojnu prebiehajúcu za našimi hranicami, na tých, ktorí… Nie. Racionálna časť mňa si uvedomuje, že to nie je pravda — nikto z nás predsa nevypustil raketu či nevystrelil guľku, ale neviem si pomôcť.

O pomoci

Zuzana Hijová, 17 rokov, Bardejov
Po dvoch hodinách čakania sme spozorovali ženu s dieťaťom, ktoré zodpovedali opisu: žena mala na rukách dieťa, to zvieralo v drobných rúčkach plyšovú hračku. Na chrbte ženy jeden jediný svetlohnedý ruksak – celý ich majetok. Moment, keď sa predierala cez davy a rady, mi pripomenul, ako by mal vyzerať obraz skutočného hrdinu. Odhodlaná riskovať všetko pre seba a svoje dieťa. Áno, bola to ONA. Táňa a spolu s ňou jej dcérka Karolína. Nasadli sme s nimi do auta a otec to nasmeroval na Bardejov. Nezabudnem na vystrašenú Táňu, ktorá sa zverila do rúk prakticky neznámeho muža, zatiaľ čo na rukách sa jej zo sna strhávala jej Karolínka – jej jediný dôvod na boj. Triasla sa na celom tele, mykala sa pri každom hlasnejšom zvuku. Neviem, o čom sa jej snívalo, ale dúfam, že už nikdy nepocíti zvuky výbuchov na vlastnej koži.

Veronika Bencová, 17 rokov, Žiar nad Hronom
Asi najviac sme vojnou žili na hodinách dejepisu a občianskej náuky, čo bolo pochopiteľné. Naša pani profesorka dejepisu sa s danou skutočnosťou popasovala veľmi dobre a hneď začala konať. Ako trieda sme sa neskôr aj my zapojili do pomoci ľuďom, ktorých vojna postihla, a zaslali sme balíček pre ukrajinské deti, ktorý obsahoval rôzne sladkosti a hračky, aby sme im aspoň trochu spríjemnili ťažké časy. Páčilo sa mi, že ľudia reagovali okamžite a začali rôzne zbierky, či už finančné, alebo humanitné. Pani profesorka nás opäť informovala a apelovala na nás, aby sme sa zapojili, či už ako dobrovoľníci pri takýchto zbierkach, alebo aby sme darovali, čo môžeme. Zapojila sa aj moja rodina, keďže mamina pracuje na úrade, tak pomáhala aj pri ubytovaní utečencov.

O porozumení

Matúš Fajčík, 17 rokov, Žiar nad Hronom
Niekedy sa neoplatí pozerať sa pred seba do budúcnosti. Niekedy je najlepšie zatvoriť oči a vnímať len prítomný okamih. Počujem vietor v stromoch, vŕzganie pravdepodobne posledného tohtoročného snehu a… „Da, da. Ty užasny pes!“ Otvorím oči a pri plote vidím staršiu paniu s dvoma dcérami. Pes naradostene vrtí chvostom a sklopí uši. Dievčatká prestrkujú ruky cez plot a hladkajú nášho huskyho po hlave. „Da, da!“ Tešia sa, keď sa na ne pozrie svojimi modrými očami. Mladšia z nich držala bábiku a pozrela sa na mňa. Zakývam jej. Ich mama sa na mňa s úsmevom pozrie. Chcem sa im prihovoriť, podporiť ich, povedať, že všetko dobre dopadne, ale nerozumeli by mi ani slovo. Usmejem sa na ne. Tomu porozumie každý.

Úryvky sú súčasťou súťaže Môj rok s vojnou, ktorú organizoval Denník N pre študentov stredných škôl a odídencov z Ukrajiny do 19 rokov. Výsledky súťaže a ďalšie zaujímavé práce nájdete tu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Mladí

Môj rok s vojnou

Školstvo

Vojna na Ukrajine

Slovensko

Teraz najčítanejšie