Tí najlepší už padli. Teraz je to na tých, ktorým sa do zákopov ísť nechcelo, vraví český bojovník z frontu

Jan je vojak telom aj dušou. Pacifista by sa s ním dokázal rozprávať tak pol minúty. Potom by prestal byť pacifistom a najskôr by ho skúsil umlčať silou.

Netvrdíme, že ide o typického obrancu ukrajinskej štátnosti. Skôr o skúseného zahraničného žoldniera, ktorý si pravidlá, zákony a motívy vytvára sám.

Legionári na ukrajinskom fronte tvoria veľmi pestrú zmes ľudí s najrôznejšími motívmi, životnými skúsenosťami a charakterovou výbavou. Nesúďme, počúvajme.

Jan má v Česku malého brata. Na nikoho ďalšieho veľmi nemyslí. Je prieskumník.

Necháva si hovoriť Honza. Takého toho českého Honzu nepripomína ani telom, ani dušou.

Najskôr bojoval v Kyjivskej oblasti. Bránil Buču, Irpiň, Moščun a Horenku. Potom sa presunul do Dnipropetrovskej oblasti. Jeho jednotka zaujala pozície pri Pokrovskom. Tam stála štyri a pol mesiaca.

Teraz je viac ako mesiac v okolí Bachmutu.

Pôvodne bol Honza príslušníkom práporu. Dnes sa jednotka rozrástla do veľkosti brigády so šiestimi prápormi.

Uvedomuje si, že môže zomrieť. Nezdá sa, že by sa mu veľmi chcelo.

O štandardoch NATO: Zabudnite!

Každý guľometník, ktorý sa vydáva na pozície, má záložnú hlaveň. Pre prípad, že sa mu jedna zavarí. V bojoch na východnej Ukrajine, ktoré svojou intenzitou pripomínajú filmové bitky z druhej svetovej vojny, sa to teraz stáva pravidelne.

„Stačí, že vypáliš jeden zásobník, sto nábojov. Pretože to sypeš v kuse,“ vysvetľuje Honza. „Potom rýchlo hlaveň vycvakneš a nasadíš druhú. Kým ďalej strieľaš, tá prvá vychladne. Guľometník nesmie v žiadnom prípade prestať páliť.“

Podľa štandardov NATO by mala použitá „zavarená“ hlaveň putovať do šrotu. „Tu sme však na Ukrajine!“ smeje sa český dobrovoľník. „Tu ju len nechávaš ochladiť. Kým z nej niečo lieta približne tým smerom, kde je nepriateľ, tak ju používaš.“

Nedostatok zbraní a munície zvlášť je častou témou našich rozhovorov s ukrajinskými vojakmi aj s dobrovoľníkmi z cudziny. Niektorí sa rozčuľujú, hnevajú sa na svoje vlády, že stále len rokujú a oni na fronte umierajú. Iní, väčšinou Ukrajinci, sa usmievajú a tvrdia, že to zvládnu „či už s vašou muníciou alebo bez nej“.

„Máme trofejné zbrane, od Rusov. Hlavne majú úplne vydreté pôvodné drážkovanie. Buď ho už nemajú vôbec, alebo kúsky chýbajú. Podľa západných noriem sa to už používať nesmie. Podľa ukrajinských vojnových štandardov sa môže robiť, čo chceme,“ nesnaží sa Honza o korektnosť a ružové vykresľovanie situácie na fronte a v jednotkách, v ktorých bojoval.

Skôr naopak. Keď sa ho pýtam, či majú drážky v hlavni podstatný vplyv na prežitie vojakov, ktorí sú za aj pred hlavňami, prvýkrát sa zamyslí.

A povie: „Práve v prípade guľometu nie je drážkovanie podstatné. Tam ide totiž skôr o psychiku ako o zásah. Protivníka musíme zasypať nejakým objemom, ktorý ho udrží pri zemi. Leží s hlavou zapichnutou do poľa a ani sa nepohne; predovšetkým nepostupuje ďalej.

Keď je to naopak, aj my ležíme s hlavou zapichnutou do zeme. Ležíme, modlíme sa, nech mi nepriletí, a čakáme, kým to, čo má v zásobníkoch, vysype. Hlavu nesmieš zdvihnúť. To urobíš len raz. Takže preto nevadí, keď v hlavni chýbajú nejaké drážky. Nemusíš sa nutne trafiť niekomu medzi oči. Ak strieľame meter alebo desať metrov nad hlavu protivníka, je to jedno. Cieľom nie je on. Chceme ho len udržať v ľahu a časom ho otočiť, aby sa vrátil, odkiaľ prišiel.“

O strachu zo smrti a o vagnerovcoch

Guľomet dokáže udržať pri zemi vojaka, ktorý sa aspoň trochu bojí o život a má vyvinutý základný pud sebazáchovy.

Naverbovaní ťažkí trestanci z ruských lágrov, ktorí si odpykávali napríklad aj doživotné tresty za vraždy, majú často tieto inštinkty narušené. Aspoň to vyplýva z rozprávania vojakov, ktorí sa s nimi na bojovom poli stretli.

„Vagnerovci niekedy nereagujú ani na guľometnú paľbu. Vlastne nereagovali. Teraz už je to iné,“ potvrdzuje Honza správy z ruských a ukrajinských médií, že vodca súkromnej armády žoldnierov zvanej Vagnerova skupina Jevgenij Prigožin už nesmie verbovať v ruských väzniciach.

Príliv tých, ktorým príliš na živote nezáležalo, pretože hlavné bolo nevrátiť sa za ostnatý drôt, ustal.

„Spočiatku sme ich pozabíjali fakt veľa. Bolo to jasné: buď ich zabijeme my, alebo zabijú oni nás,“ prízvukuje Honzov spolubojovník z Fínska Mikko (meno sme na jeho žiadosť zmenili).

O tom, prečo si nebrať mrkvu od civilistov

„Máme teraz prísne zakázané brať si akékoľvek jedlo od miestnych ľudí. Do sto kilometrov od zóny si nesmieme vziať ani mrkvu. Prečo?“ čuduje sa Jan tomu, že sa čudujem ja.

„Pretože trávia vojakov. Preverených je okolo desať prípadov. Štyria chlapci na otravu umreli“.

„Veď tu žije veľa separatistov,“ prízvukuje ďalší český dobrovoľník, ktorý však vozí na východný front autá a sám so zbraňou v ruke nebojuje.

„Ktorý debil z civilistov v aktuálnej situácii zostáva v Bachmute?“ hnevá sa Honza na tých, ktorí vojakom svojou prítomnosťou komplikujú situáciu a nechcú Bachmut a ďalšie obce, o ktoré sa teraz bojuje, opustiť.

Ich motivácia je vraj jasná: „Čakajú tam na strýčka Putina. Alebo je tam pár bláznov, alkoholikov… Väčšina sú však separatisti. Hneď ich spoznáme podľa toho, ako sa pozerajú… Aj na nás sa čudne pozerajú. Takže od miestnych si ukrajinskí vojaci nesmú vziať vôbec nič. Alebo vziať, poďakovať a potom to niekde zahodiť. Aby sme neurazili…“ vysvetľujú legionári.

„Keď v Kramatorsku po parkovisku chodí teta s košíkom a predáva zákusky, najčastejšie palacinky – nikdy nekupovať. Všetko v originálnom balení,“ radí aj nám Honza.

Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, Honza je filozof. Evidentne bojuje rád, ale musí vedieť prečo.

Nevadí mu, že ho na východnej Ukrajine časť miestneho obyvateľstva nevíta ako osloboditeľa? Nevadí.

„Som tu rok a s civilistami na východe sa veľmi nerozprávam. Často sú proruskí. Načo mi je ich názor? Neoslobodzujeme ľudí, to hovorím otvorene, pretože niektorí nami oslobodení byť nechcú. Oslobodzujeme územie. Ak nám o niekoho ide, tak o naše rodiny, príbuzných, známych. To sa týka hlavne ukrajinských chalanov. Mne však ide o krajinu. O vlajku. Ja to robím pre svoju krajinu a pre svoju vlajku.“

O topánkach mŕtvych vojakov

Podľa tvrdenia vojakov aj českých legionárov a dobrovoľníkov zásobujúcich ukrajinskú armádu všetkým potrebným začala ruská strana používať metódy známe napríklad z Iraku.

„Naložili napríklad matlu (sovietsky obojživelný obrnený transportér, po rusky mnogocelevoj ťagač legkij bronirovannyj, odtiaľ slangové označenie „matla“ – pozn. red.) hromadou výbušnín a poslali to na pozície. Počkali si, až sa k tomu priblížili naši ľudia, a potom to odpálili,“ hovorí muž, ktorý dopravuje z Čiech na front terénne autá.

Honza je v hodnotení metód počas vojny dosť liberálny: „To nie je žiadny teroristický čin. Čo je vo vojne nenormálne? Vojna nemá pravidlá. Dosť neznášam, keď niekto dáva na siete: Aha, Rus ukradol mŕtvemu ukrajinskému vojakovi topánky! Viete však, koľko ja mám ruských uniforiem? Koľko som ich zložil z ruských mŕtvol? Vieš, aké tu majú chlapci výplaty? A tak predávame napríklad aj ruské uniformy na čiernom trhu. A nielen uniformy. Ja som už rok nevidel ani hrivnu, pretože stále nemám kontrakt.“

Priznáva, že kontrakt nemá, pretože si ho nemal čas zariadiť. Teraz sa o to snaží.

„Zatiaľ som to riešil tak, že som vyzliekal Rusákov a predával trofeje. Na tom sa niečo zarobiť dá. Keď si mimo bojovej pozície, dostaneš 11-tisíc hrivien (asi 275 eur). Na bojových pozíciách berieme 90-tisíc hrivien (asi 2235 eur). Väčšina vojakov posiela všetko domov. Ale aj na fronte však potrebuješ peniaze: často si platíme sami naftu do áut, niekedy si radšej kúpime vlastné auto, ako aby sme čakali, čo nám dá armáda.“

Vojaci priznávajú, že autá napríklad na bachmutskom fronte majú veľmi krátku životnosť. Podľa nich nie je v silách velenia dodávať všetkým všetko, čo potrebujú. Musia si poradiť sami.

„Tak si ich zháňame sami alebo ich dostávame od dobrovoľníkov. Toto obchodovanie kvitne v každej vojne, aj tu. U nás v jednotke to mám na starosti ja,“ trochu sa chváli Honza.

„Takže keby bol nejaký problém, padne to na moju hlavu. Pokojne si pôjdem za chlapcov sadnúť.“

O strachu a úprimnosti

V jeho jednotke je málo mobilizovaných a je za to rád. Motivácia dobrovoľníkov je v porovnaní s odvedenými obrovská.

„My sme navyše špecializovaná jednotka, bežný mobilizovaný sa k nám často nedostane. Keď niekto nechce bojovať, nedokážeš z neho urobiť vojaka. Ale u nás platí jedna skvelá vec. Chápeme ľudí, ktorí sú úprimní, na nič sa nehrajú a povedia pravdu. Prídu a vypadne z nich: Hej, ja sa vám veľmi ospravedlňujem, ale viem, že tam umriem od strachu. Alebo sa sám zastrelím. Dajte mi, prosím vás, inú prácu. Môžem šoférovať auto, môžem byť v sklade…

Náš veliteľ povie: ‚Dobre, nemusíš bojovať vpredu, budeš užitočný inde.‘

To je však v našej jednotke. O ostatných hovoriť nemôžem. U nás to je na férovku, úprimne, otvorene. Takých ľudí, ktorí nedokážu ísť dopredu, je veľa. Samozrejme, keď je skutočná núdza, horí nám za zadkom a nemáme vojakov, idú bojovať aj ľudia zo skladov.“

Aj keď Jan a jeho spolubojovníci vrátane Mikka nevyzerajú ako disciplinovaní spartakiádni cvičenci, alkohol pijú, len keď sú mimo služby, svojich veliteľov si ctia a počúvajú, ukrajinskú armádu kritizujú s láskou a pochopením.

Keď s nami hovoria, pijú len čaj a pochvaľujú si, aký je dobrý. K spokojnosti im vraj stačí málo.

Honza priznáva, že domov do Českej republiky teraz radšej necestuje. Mierne sa obáva záujmu českých bezpečnostných zložiek o svoju osobu. Dôvod nechce spresniť.

„BIS-ka aj móčko (ministerstvo obrany – pozn. red.) o mňa majú záujem. Nechcem, aby tunajším chalanom vyhlásili ,stav boja‘ a ja by som bol práve niekde v Česku. To by som sa po**al.“

O čaji, ktorý rozväzuje jazyky

Mikko hovorí len po fínsky (a asi aj po švédsky) a anglicky, preto je stále v blízkosti Jana. Po ukrajinsky sa zatiaľ okrem niekoľkých vojenských výrazov veľmi nenaučil. Na komunikáciu stačí legionárom angličtina.

Honza hovorí po ukrajinsky plynule. Na pokus o vtip, že by sa po vojne mohol živiť ako tlmočník, odpovie: „Viem šesť jazykov. Ale čo viem určite, že sa ako tlmočník živiť nebudem. Keď sa toto skončí, pôjdem do niečoho ďalšieho. Láka ma Izrael. Samozrejme, na izraelskej strane. Viem, že to nie je také jednoznačné ako tu, ale mám rád Izrael. Páči sa mi, že tam každý, chlap aj žena, prejde vojenskou službou.

Čo mi to dáva? No, je to môj životný štýl. Neviem robiť nič iné. Neviem napríklad slúžiť ľuďom, byť na nich vľúdny a slušný, pretože sú zákazníci. Skúšal som robiť čašníka a prvý deň som rozbil týpkovi pollitrák o hlavu. Ospravedlňujem sa, ale takú prácu robiť nemôžem.“

„Nie! Nebojujem za kohokoľvek. Vždy len za tú správnu stranu. Keby som vedel, že tá ruská je správna, idem bojovať za Rusov. Sám si to vyhodnotím a idem. Nie je to vôbec otázka peňazí. Veď tu už rok bojujem zadarmo. O prachy naozaj nejde.

Emócie určite mám, ale skúšam sa proti nim obrniť. Napríklad keď mi umrie kamarát, musím si okolo seba urobiť bublinu, pancier, a tú zlú emóciu v sebe zadusiť. Až keď je pokoj, tak si s chlapcami sadneme, ožerieme sa ako ošípané, trošku sa pobijeme a je nám zase dobre. Medzi nami je skutočné bratstvo.

V našej jednotke sme väčšinou dobrovoľníci a musíme počítať aj s tým, že umrieme. Ukrajinci umierajú za svoju krajinu, ale ja to vlastne tiež tak cítim. Keby sa toto dostalo ďalej, na západ…“

Po dvoch šálkach čaju sa Honza stáva otvorenejším, Mikko je stále fínsky korektný.

O láske a budúcnosti

Vojaci sa bavia medzi sebou aj s dobrovoľníkmi o svojich manželkách, láskach, partnerkách. Ich jazyk v tej chvíli stratí niečo z hrubosti, ale oči im práve nevlhnú.

Jan si našiel na Ukrajine dievča. Teda skôr – ona si našla jeho. Tvrdí on.

„Dva mesiace premýšľala, či má vôbec zmysel so mnou chodiť. Pretože vie, aký som, a vie, čo robím. Ale nie všetko. O tom biznise s vyzliekaním mŕtvych jej nerozprávam, to nechcem, aby niekedy vedela. Veľmi sa nevidíme, ale funguje nám to.“

O politike a budúcnosti sa Honza baviť nechce, Mikko je ochotnejší. Vraj to dopadne podľa toho, ako si to „my všetci“ zariadime. Honza si myslí, že to celé dopadne „nejako“.

„Možno tu už ani nebudem, keď sa vojna skončí. Žijeme tu veľmi rýchlo. Z minúty na minútu sa všetko môže obrátiť hore nohami. Takže čo bude, neviem. Nikdy neplánujem mesiac dopredu.“

Mikko s pokojom severana konštatuje, že to európska verejnosť s emóciami „niekedy preháňa“. Aj podľa Honzu je „vojna jednoducho vojna“.

„Je to peklo, ale také vojny sú. Toto nie je nejaký lokálny konflikt, ale skutočná vojna, bez pravidiel. Ak nechceš umrieť ako civilista, tak z krajiny hneď uteč. Vojnový zločin vo vojne neexistuje. Ja žiadne civilné a vojenské objekty nerozlišujem.“

O stratách a mapách na Googli

O stratách na ruskej strane vojaci v súlade s generálnym štábom tvrdia, že sú obrovské. O svojich vlastných netvrdia nič. Priznávajú však, že sú „veľké“.

„Jasné, že sa vydávajú správy, ktoré majú miasť nepriateľa. My však vieme, že veľa z tých najlepších, najodvážnejších, najskúsenejších, padlo. A teraz musí do prvej línie aj ten, komu sa nechce a kto potrebuje nabrať skúsenosti. Keď prežije prvých pár mesiacov, môže z neho byť vojak. No straty ani dodávky zbraní Ukrajina nekomentuje. Alebo zahmlieva. “Keď vyšla správa, že na Ukrajinu prišli prvé Leopardy, my sme pri Bachmute dva mali už desať dní,“ smeje sa Honza.

„Naši nemenovaní kamaráti dali na siete kolónu obrnených áut a zverejnili to v ten istý deň, keď sa kolóna blížila k Chersonu. Debili. Prefackal by som ich. To sa nesmie. O dva dni, o týždeň áno. Čokoľvek dávať hneď je nebezpečné, vždy tam môžu byť náhodou nejaké orientačné body. Keď sa točíme na pozíciách, tak to zverejňujeme, až keď ich opustíme, postúpime, odídeme inam… Vďaka rozpoznávacím programom je možné aj podľa maličkosti lokalizovať, kde sa fotka urobila. Potom sa pozrieš na Google na mapy a je vymaľované. Sú ľudia, ktorí nerobia nič iné, len pátrajú na internete. Potom stačí jedna fotka a je po vás.“

Jan aj Mikko nás varujú. Aj novinári vraj môžu nechtiac spôsobiť veľkú tragédiu. Niekedy vraj stačí sledovať pozorne médiá, ktoré majú spravodajcu na Ukrajine, dávať si jednotlivé údaje dohromady, porovnávať dáta a fotky.

„Ja sám sledujem 400 ruských kanálov na Telegrame. A takisto sa občas niečo dozvieme,“ hovorí Honza. „Vagnerovci napodiv často zverejňujú viac-menej pravdivé informácie. A vydávajú ich skôr ako náš generálny štáb. Aj to je reklama na ich boj. Informácie sú dôležitou muníciou.

Napríklad, keď išlo o Kliščijivku. Od nich sme vedeli, že ju obsadili skôr, ako nám to povedali naše brigády, ktoré sa odtiaľ stiahli. Oni to zverejnili 11 hodín po tom, ako do obce vstúpili. A naši stále mlčali. Takže sme to zistili od protivníka. To je bomba.“

O nenávisti a súcite s hladným

Český legionár Honza bol vraj do vypuknutia vojny na Ukrajine fanúšikom Ruska. Na „istých miestach“ sa s ruskými vojakmi stretol.

„Tí chlapci sú perfektne vycvičení a majú skvelé vybavenie,“ tvrdí o profesionálnych jednotkách. „Tak som si hovoril, no, ruská armáda, to je teda trieda. Super. Chcel som ísť do Moskvy, pozrieť sa na Kamčatku…“

Ale už nešiel. Skončil nakoniec pri Bachmute. Ani tu však vraj nenávisť k Rusom necíti.

„Musím sa nad to povzniesť. Nie nenávidieť milióny Rusov.“

Pomalým krokom k nám príde žobrák. Veľmi starý a veľmi chudý. „Prosím, na chlieb mi nepridáte?“ spýta sa.

Čistou ukrajinčinou mu český dobrovoľník odpovie: „Dedo, ja za tvoju krajinu bojujem zadarmo. Nemám žiadny groš, aby som ti pomohol.“

„Ja však nechcem peniaze.“

„A čo chceš?“

„Mlieko a chlieb.“

Vojak predsa len vo vreckách nájde pár drobných a dá ich starcovi, ktorý ďakuje, ale v páse sa neláme. „Boh vám pomáhaj, nech zostanete nažive a vaše zranenia nie sú vážne,“ povie, akoby bolo príliš prosiť o úplnú nedotknuteľnosť vojaka.

O fínskom stoickom pokoji, mame a samote

Fín Mikko cestuje späť na front po polročnej rehabilitácii. Ukazuje nám nohu so zahojenou ranou. Vraj to bola sovietska raketa Uragan.

„Noha je vyliečená na 85 percent. Lekári sú tu výborní. Skvele sa o mňa starali. Potrebujem ešte jednu operáciu. Ale teraz sa chcem vrátiť k jednotke. Nemôžem síce do prvej línie, pretože sa nedokážem ešte veľmi rýchlo pohybovať, nieto ešte utekať, no mám veľa skúseností. Každý tam u nás chce byť kruťas, ostrý chlapec, strelec, ale nikto nechce zaisťovať zázemie, variť, byť poruke na veliteľskom stanovišti, zabezpečovať logistiku. Tak to teraz budem robiť ja. Toto je totálna vojna. Nikdy som nič také nevidel. Niečo ako druhá svetová,“ hovorí hlasom takým pokojným, až sa zdá, že je pod sedatívami. Podľa jeho priateľov to je však obvyklý fínsky prejav.

Prečo bojuje?

„Je to pre mňa srdečná záležitosť. Robil som rôzny biznis pre peniaze. Ale toto nie,“ hovorí.

„Veď ja som z Fínska, máme Rusov hneď vedľa. Vy ste Česi, medzi vami a Rusmi je Ukrajina. Ale my ich máme celú históriu za humnami. Nemyslite si však, keby sa ich pred rokom Ukrajincom nepodarilo zastaviť, teraz by ste ich už možno mali tiež za susedov – prinajmenšom. Preto som tu. Ak ich teraz nezastavíme, pôjdu ďalej a ďalej. A bude tretia svetová vojna. Pre nás všetkých je najlepšia možnosť, aby sme ich zastavili tu.“

Fínski občania vraj svojich legionárov na Ukrajine zväčša podporujú. Vedia, že „Rusi rozumejú iba sile, nikdy nie slovám“.

O niečo horšie chápe Mikkovu účasť vo vojne jeho mama. Dlho jej nepovedal, že bojuje. Bál sa, ako by ju to zasiahlo. Dnes už to vie. „Nie je rada, no akceptuje to.“

Zdá sa, že nikto zo zahraničných dobrovoľníkov nie je motivovaný – alebo to aspoň tvrdia – žoldom. Veľké peniaze sa v ukrajinskej armáde zarobiť ani nedajú. Väčšina, hoci navonok akokoľvek drsných mužov, hovorí o ideáloch slobody. Medzi riadkami prebleskuje akási vojenská romantika, spoločenstvo statočných alebo skutočné uvedomenie si nutnosti brániť svoju vlasť, ktorá bude v prípade pádu Ukrajiny v ohrození.

Fín Mikko priznáva, že vo vojne našiel aj istý zmysel života. Pred ňou skúšal veľa profesií. Pracoval ako člen súkromnej bezpečnostnej služby, v stavebníctve, obchodoval.

„Teraz som začal nový život. Mal som tu dievča… pred zranením. Ale teraz to je preč. Viete, sľúbil som si, keď som s ňou začal chodiť, že ju nikdy nedostanem do situácie, keď by mala trpieť. Že by na mňa čakala, bála sa a ja som si to ‚užíval‘ na fronte. To nie je správne. Spoločne sme sa rozhodli, že je pre mňa teraz nevyhnutné robiť to, čo robím. A rozišli sme sa. Pre mňa je lepšie rozhodovať sa len za seba, keď ide o život.“

O nenávisti k Rusku a divných ľuďoch na uliciach

Fínsko účasť svojich občanov vo vojenskom konflikte na Ukrajine zlegalizovalo. Mikko si to pochvaľuje.

„Od prvej minúty nás naša vláda podporuje. Nikomu, kto sem chce odísť, nerobia problémy. Sme krajina, kde všetko beží podľa zákona. Len naša tajná polícia potom sleduje, či sa nevraciame zradikalizovaní,“ smeje sa.

Radšej vraj zostane na Ukrajine. Neviem, či to je z jeho strany vtip.

„Z histórie je pre nás susedstvo Rusov niečo ako… Jednoducho hneď ako sem začali padať prvé rakety, začali sme sa vo Fínsku pripravovať na vojnu. Všetci: ľudia, armáda, tajná polícia. Veď päťdesiat percent nášho národného charakteru spočíva vo vedomí, že za hranicou číha Rusko. Byť Fín znamená neznášať Rusov. Je to naša národná idea. Nie tradícia, ale realita. Videli ste film Zimná vojna? Tam je všetko.“

Po vojne si otvorí obchod s vojenským tovarom. Priznáva, že sa už nedokáže úplne vrátiť do civilného života.

„Viete, pre mňa je divné ocitnúť sa napríklad v Kyjive a pozorovať ľudí – občanov krajiny, ktorá je vo vojne, ako si pokojne chodia po ulici. Môžu sa prechádzať len preto, že nejakí chlapci na východe Rusov zastavili a vzdorujú ich delostrelectvu. V Kyjive akoby sa nič nedialo. Neodsudzujem to, len to nechápem. Moja krajina je v totálnej vojne a tu ľudia chodia len tak po ulici. Niekto ničí tvoju krajinu a ty nakupuješ.

Smrdí to apokalypsou. A čudujem sa, že to tak nevnímajú všetci. No viem, že toto je starý konflikt medzi veteránmi a obyvateľstvom, ktoré je rado, že je front ďaleko a môžu naň na chvíľu zabudnúť. Nepohŕdam civilistami. Na druhej strane viem, že v tejto chvíli by každý, ale každý, kto môže, mal robiť niečo pre víťazstvo. Pre armádu. Ísť pomáhať ako dobrovoľník, buď bojovať, alebo robiť v tyle, písať o vojne, jednoducho čokoľvek pre víťazstvo svojej krajiny.

Verím v národný štát. Nie, nie som žiadny nacionalista, ale skrátka verím v národný štát a Ukrajinci takisto veria v národný štát. Západný svet ide iným smerom. Ukrajinci sa dokázali ubrániť, aj deväťdesiat percent Fínov by šlo brániť bez rečí svoju krajinu. Pri Čechoch si nie som istý.“

Mikko sa pozrie na Honzu a prvýkrát sa usmeje. Nie, nepočul ho. Česi, ktorí s Fínmi po boku na Ukrajine bojujú, sú vraj skvelí, statoční a odhodlaní zostať do konca. Svojho alebo vojny.