Tí najlepší už padli. Teraz je to na tých, ktorým sa do zákopov ísť nechcelo, vraví český bojovník z frontu
Jan je vojak telom aj dušou. Pacifista by sa s ním dokázal rozprávať tak pol minúty. Potom by prestal byť pacifistom a najskôr by ho skúsil umlčať silou.
Netvrdíme, že ide o typického obrancu ukrajinskej štátnosti. Skôr o skúseného zahraničného žoldniera, ktorý si pravidlá, zákony a motívy vytvára sám.
Legionári na ukrajinskom fronte tvoria veľmi pestrú zmes ľudí s najrôznejšími motívmi, životnými skúsenosťami a charakterovou výbavou. Nesúďme, počúvajme.
Jan má v Česku malého brata. Na nikoho ďalšieho veľmi nemyslí. Je prieskumník.
Necháva si hovoriť Honza. Takého toho českého Honzu nepripomína ani telom, ani dušou.
Najskôr bojoval v Kyjivskej oblasti. Bránil Buču, Irpiň, Moščun a Horenku. Potom sa presunul do Dnipropetrovskej oblasti. Jeho jednotka zaujala pozície pri Pokrovskom. Tam stála štyri a pol mesiaca.
Teraz je viac ako mesiac v okolí Bachmutu.
Pôvodne bol Honza príslušníkom práporu. Dnes sa jednotka rozrástla do veľkosti brigády so šiestimi prápormi.
Uvedomuje si, že môže zomrieť. Nezdá sa, že by sa mu veľmi chcelo.
O štandardoch NATO: Zabudnite!
Každý guľometník, ktorý sa vydáva na pozície, má záložnú hlaveň. Pre prípad, že sa mu jedna zavarí. V bojoch na východnej Ukrajine, ktoré svojou intenzitou pripomínajú filmové bitky z druhej svetovej vojny, sa to teraz stáva pravidelne.
„Stačí, že vypáliš jeden zásobník, sto nábojov. Pretože to sypeš v kuse,“ vysvetľuje Honza. „Potom rýchlo hlaveň vycvakneš a nasadíš druhú. Kým ďalej strieľaš, tá prvá vychladne. Guľometník nesmie v žiadnom prípade prestať páliť.“
Podľa štandardov NATO by mala
