Mám ako gej nasledovať Ježiša? Poľský film Strachy v nás vypovedá aj o Slovensku

Svojrázny umelec Daniel žije v dedine Kurówko. Dalo by sa povedať „Bohom zabudnutej“, ale zato ľudia tu na Boha nezabudli – modlia sa k nemu každý deň a poctivo chodia do kostola.

Rovnako ako Daniel. Viera je stále prítomná v jeho živote aj v umení, ktoré robí.

V jednej z úvodných scén si vyrába ruženec – namiesto korálok však naň navlieka tabletky xanaxu, liekov proti úzkosti. V ťažkých chvíľach sa mu budú ešte veľmi hodiť.

Hoci je gej, miestni ho tolerujú. Alebo skôr trpia? Hlavne vtedy, keď bojuje za spoločné záujmy, napríklad za práva roľníkov a za ochranu úrody pred diviakmi.

Na svoj vlastný boj však zostáva sám. Na teplákovú súpravu si namiesto štandardných troch prúžkov našije pásiky vo farbe dúhy. Najväčšou oporou mu je babka, ktorá hreší horšie ako kočiš, ale povzbudzuje ho, keď on už ďalej nevládze. „To ja už končím,“ hovorí mu. „Ty ešte len začínaš.“

Zdá sa vám to ako ťažko uveriteľný príbeh? Lenže tento príbeh nie je vymyslený. Film Strachy v nás je inšpirovaný životom mladého poľského umelca Daniela Rycharského, ktorý sa na jeho tvorbe aj podieľal. Vo filme ho stvárňuje oceňovaný poľský herec Dawid Ogrodnik.

Kurówko je skutočné, rovnako aj boj s diviakmi a dúhové pásiky na teplákoch. No hlavne je skutočné trápenie človeka, ktorý nedokáže nájsť pochopenie ani u ľudí, ktorých zvykneme volať „najbližšími“.

Najsilnejší je film práve vo chvíľach, keď sa presne drží reality. A vtedy aj presahuje hranice Poľska a pripomína nám to, čo sa dnes deje na Slovensku.

Film sa dá aktuálne vidieť na streamovacej platforme Dafilms. Text ďalej obsahuje niektoré spoilery.

Peklo je v iných ľuďoch

„Jagoda, pôjdeš do pekla,“ podpichuje Daniel kamarátku. Spolu s ďalšími „dúhovými kresťanmi“ cestujú autom na katolícku púť a Jagoda sa na zadnom sedadle bozkáva so svojou priateľkou.

„Po smrti nie je peklo. Nie je nič,“ vraví Jagoda. „Pretože peklo a nebo sú tu. V iných ľuďoch.“

A má pravdu. Šikana zo strany homofóbneho okolia a nevšímavosť najbližších nakoniec vyústia do tragédie.

Daniel je presvedčený, že za to, čo sa stalo, môže celá dedina vrátane neho. Nedokáže zvládnuť smútok a hľadá odpustenie. Chce, aby celá dedina išla na krížovú cestu – aby spoločne trúchlili, priznali si svoj podiel viny a zaistili, že sa podobné tragédie už nikdy neopakujú.

Celá dedina, ktorá ho dovtedy nechávala na pokoji, sa zrazu obráti proti nemu. Keď už nebojuje spolu s nimi, majú pocit, že bojuje proti nim. Odrazu si „spomenú“, že je gej, a chodia mu pred dom vykrikovať nadávky.

No Daniel ešte aj vtedy rozmýšľa nad tým, čo by mal urobiť pre dedinčanov, aké dielo by mal vytvoriť, aby ho konečne pochopili a prijali.

„Celý život pre nich potíš krv a prečo? Aby ťa tolerovali?“ pýta sa ho kamarát kurátor. „Nemusíš pre nich robiť nič, aby si mal právo tu žiť.“

Už sa to nedalo ignorovať

Pochopenie Daniel nenachádza ani u kňaza. „Kto ty vlastne si?“ pýta sa ho kňaz. „Cirkev nabáda takých ako ty na život v samote.“

Niekto iný by možno v takých chvíľach začal pochybovať o svojej viere. Aj Daniel si kladie ťažké otázky, na ktoré nevie nájsť odpoveď. „Čo mám teraz robiť? Nasledovať Krista?“ pýta sa.

Z krížovej cesty, ktorú sa mu nepodarí zorganizovať, sa tak nakoniec stane radikálne umelecké gesto, ktoré si všimne celá krajina. Niektoré médiá píšu o umelcovi gejovi, ktorého „ostrakizujú homofóbni dedinčania“, iné o zneužití kresťanských symbolov na propagáciu „LGBTI ideológie“.

No nikto už to, čo sa v Kurówku stalo, nemôže ignorovať.

Keď starostka obce vyčíta Danielovi, že pre nich neurobil strašiaky na plašenie diviakov, na poli začnú pribúdať veľké farebné kríže. Sú oblečené do osobných vecí kvír ľudí, ktorí sa v Poľsku stali obeťami násilia a prenasledovania alebo si sami vzali život.

Prvý kríž má na sebe Jagodinu mikinu.

Musel povedať aj veci, za ktoré sa hanbí

Film Strachy v nás natočili poľskí režiséri Łukasz Ronduda a Łukasz Gutt, ktorí sa už v minulosti pri svojej tvorbe dotýkali témy umenia. Łukasz Ronduda vo svojich predchádzajúcich filmoch Srdce lásky a Performer pracoval svojským štýlom: zobral rôzne prvky zo života umelcov, premenil ich na fikciu a potom sledoval, ako táto fikcia ovplyvňuje skutočnosť. Łukasz Gutt s ním predtým spolupracoval ako kameraman, pri Strachoch v nás už vystupoval aj ako spolurežisér.

Príbeh Daniela Rycharského ich zaujal z viacerých dôvodov. Poľský výtvarník a grafik je absolventom Akadémie výtvarných umení v Krakove, vo svojej tvorbe sa už roky zaoberá témou súčasného poľského vidieka a jeho identity. Spolupracuje pri tom aj s komunitou svojho rodného mesta Kurówko. Za svoje diela, ktoré sa dotýkajú aj viery, náboženstva či postavenia kvír ľudí v spoločnosti, už získal viacero ocenení. Stále je však dosť mladý na to, aby už o ňom točili životopisné filmy – má ešte len 36 rokov.

Na príklade jedného mladého človeka však tvorcovia mohli ukázať krehkosť existencie kvír ľudí v Poľsku a hrubú netolerantnosť, ktorej musia čeliť. V krajine, kde politici podobne ako u nás stavajú múry, má aspoň umenie šancu spájať.

Daniela Rycharského oslovili na spoluprácu pred vyše piatimi rokmi. „Myslel som si, že je to cool a zaujímavé, že to nie je len o písaní biografie, ale má to aj výborný umelecký koncept,“ spomína Rycharski v rozhovore pre poľské vydanie Vogue.

Lákalo ho, že film môže byť pokračovaním jeho umeleckej činnosti. Zároveň s nakrúcaním vznikala aj jeho výstava Strachy, ktorá mala „premiéru“ už o dva roky skôr ako film, v roku 2019. „Mnohé veci vyobrazené na výstave boli v skutočnosti vymyslené pre film. Len výstava vyšla skôr,“ hovorí Rycharski.

Scenár nakoniec vznikal s prestávkami štyri roky, o mnohých detailoch Rycharski s režisérmi dlho vyjednával. „Bolo to ťažké. Musel som hovoriť Łukaszowi aj veľmi intímne veci, aj také, za ktoré sa hanbím. Ale cítil som, že keby som k nemu nebol úprimný, možno by sme tento film nenakrútili,“ hovorí.

Za štyri roky sa môže veľa vecí zmeniť. Keď začínali nakrúcať, Rycharski ešte bol aktívny veriaci katolík a aj svojím umením presadzoval dialóg medzi katolíckou cirkvou a LGBTI+ ľuďmi.

Situácia kvír ľudí v Poľsku sa však po roku 2019 prudko zhoršila. K rastúcej miere nepriateľskej a stigmatizujúcej rétoriky vysokých štátnych predstaviteľov sa pridali homofóbne a transfóbne uznesenia miestnych samospráv, ktoré vyhlásili na svojom území takzvané „zóny bez LGBT“, čím sa tamojší LGBTI+ ľudia ocitli v ešte nepriateľskejšej atmosfére.

Aj tieto politické a spoločenské zmeny postupne viedli u Daniela Rycharského k vnútornému prerodu, ktorý už film nezachytil. „Łukasz mi volal: ‚Vymysli dielo, ktorým ukážeme, že Daniel je pobožný.‘ S tým som mal najväčší problém, pretože to bol pre mňa čas duchovnej premeny z človeka veriaceho na človeka bez vyznania, aj keď stále kresťana,“ spomína.

Aj preto mal napríklad obavy, aby filmový Daniel hneď po pár minútach nepadol na kolená a nezačal sa modliť. Vzťah s kňazom, ktorému sa Daniel vo filme zdôveruje, je takisto vymyslený. „Vo filme je dobrý kňaz a zlý kňaz. Ten dobrý je tak trochu snom o dobrom kňazovi, lebo takého dobrého som ešte nestretol,“ priznáva.

Láska si cestu nájde

Film Strachy v nás sa dokáže dostať pod kožu aj vďaka výbornému hereckému obsadeniu. Je fascinujúce sledovať, ako Dawid Ogrodnik dokáže s minimom slov, len pomocou mimiky a pohybu vystihnúť, čo sa deje v Danielovom vnútri. Nie div, že aktuálne patrí medzi najobsadzovanejších poľských hercov.

Napriek ťaživej téme sa tvorcom podarilo prepašovať do príbehu aj štipku nádeje – Danielov vzťah s babkou je plný láskavosti a humoru. Kým otec sa s ním nerozpráva a zmláti ho pred očami celej dediny, babka je tá, ktorá ho bezhranične miluje. Aj keď to niekedy nedokáže dať najavo inak ako hrubými nadávkami. Scéna, v ktorej jej Daniel farbí vlasy, je jedna z najkrajších.

Len v náznakoch je načrtnutá linka vzťahu Daniela s jeho nevyoutovaným priateľom. A pritom vidíme, že okrem umenia je to ďalší vzácny priestor, kde môže byť naozaj sám sebou, môže si dovoliť byť citlivý a zraniteľný.

Možno sa filmovému Danielovi nepodarí zmeniť celé Poľsko k lepšiemu, no aj tak nemáme v závere pocit úplnej beznádeje. Svojím umením sa mu podarilo zmeniť postoj aspoň jedného človeka, v tom momente najdôležitejšieho. A láska si cestu nájde, aj bez slov.

Film ako nástroj zmeny

Daniel Rycharski napriek všetkému verí, že svojím filmom predsa len dokážu niečo zmeniť. Ako s režisérom Łukaszom Rondudom radi opakujú, tento film zmenil aj ich samých.

„Keď sme začínali s prácou na filme, Łukasz bol človek úplne uzavretý vo svete umenia. A ja som vždy chcel robiť umenie, ktoré by bolo príťažlivé pre ľudí žijúcich v umeleckom svete – profesorov, kurátorov, umeleckých kritikov –, ale zároveň by oslovilo aj ľudí na vidieku. Aby to pochopili, hoci nikdy neboli v múzeu,“ hovorí Rycharski.

Aj preto sa hneď od začiatku rozhodli, že neurobia artové kino pre uzavretú skupinu divákov, ale film, ktorý by sa rovnako dobre mohol premietať v hasičskej zbrojnici v Kurówku, a každý by pritom pochopil, o čo ide.

„Tento film môže byť nástrojom zmeny,“ vraví Daniel Rycharski. „To je vlastne to, čo robím ako umelec: používam umenie ako nástroj sociálnej zmeny. Film mi len dáva viac možností.“