Denník N

Boli šesťdesiate roky zlaté?

Tibor Borský: Československá nová vlna, 1967.
Tibor Borský: Československá nová vlna, 1967.

Autor je historik

V Českej televízii sledujem dokumentárny program Zlaté šesťdesiate venovaný československej filmovej tvorbe v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Toto dramatické, azda trochu aj idealizované desaťročie pozitívne a nádejne rezonovalo vo všetkých oblastiach spoločenského, no najmä umeleckého a vedeckého života.

Pri jeho hodnotení sa vynárajú viaceré otázky vecného i etického charakteru. V hľadaní a nachádzaní odpovedí na ne sa okrem štandardných historických prameňov môžeme opierať aj o svedectvá ešte stále početných aktívnych účastníkov vtedajšieho spoločenského kvasu, ktorí boli nositeľmi dobového nadšenia, ilúzií, nádejí a vzápätí trpkých sklamaní.

Po osobnej a profesionálnej stránke majú za sebou pohnuté osudy. Eufóriu vystriedalo sklamanie, trpké i zahanbujúce skúsenosti, ktoré najmenej na dve decéniá poznačili, zväčša negatívne, ich ďalší život. Paradoxom však je, že mnohí si na nich a po nich budovali politickú, respektíve profesionálnu kariéru. Spravidla na úkor svojich kolegov. Možno sa tu stotožniť s trefným postrehom Milana Lasicu, že šesťdesiate roky neboli iba lepšie ako roky päťdesiate, ale aj lepšie ako roky sedemdesiate.

Fenomén politického, spoločenského a duchovného kvasu u nás v šesťdesiatych rokoch minulého storočia nemohol obísť prácu historikov a jej výsledky ani zvýšený záujem občanov o vlastné dejiny. Pri spätnom hodnotení spracúvaných tém a dobovej terminológie sa objavuje nielen oprávnená kritika, ale neraz aj prezentistické odmietanie celej vtedajšej dejepisnej produkcie o moderných dejinách Slovenska. Treba však aj tu brať do úvahy limity dobového poznania i pretrvávajúce pocity strachu, opatrnosti, oportunizmu, ktoré tak často ovplyvňovali verejný život spoločnosti. Veď aj v šesťdesiatych rokoch, napriek citeľnej liberalizácii verejného a najmä kultúrneho života, stále vládol v Československu totalitný režim so všetkými svojimi mocenskými a ideologickými pákami.

Napriek tomu spoločenskovedné disciplíny a umelecká sféra testovali terén a bdelosť „ideopolície“. Vynaliezavými sofistikovanými metódami či ezopovským jazykom hľadali a nachádzali medzery v naštrbenej totalite. Dosiahnuté, neraz aj vyvzdorované výsledky vzbudzovali nádeje. O to väčšie a morálne devastujúce bolo následné sklamanie a za ňou prichádzajúce kroky takzvanej normalizácie.

Slovenské dejepisectvo v krátkom období politického odmäku zanechalo stopu, ktorá prekročila svoju dobu. V pozitívnom zmysle slova spochybnilo tradičné obranné historické myslenie spoločnosti, prebúdzalo ju z apatie. Parafrázujúc slová Rudolfa Chmela, spisovatelia, historici a intelektuáli rozhýbali svedomie spoločnosti. Domnievam sa, že táto skúsenosť má nadčasový rámec, no neviem, či si ju dodatočne uvedomujeme a napĺňame ju.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie