Boli šesťdesiate roky zlaté?

Autor je historik

V Českej televízii sledujem dokumentárny program Zlaté šesťdesiate venovaný československej filmovej tvorbe v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Toto dramatické, azda trochu aj idealizované desaťročie pozitívne a nádejne rezonovalo vo všetkých oblastiach spoločenského, no najmä umeleckého a vedeckého života.

Pri jeho hodnotení sa vynárajú viaceré otázky vecného i etického charakteru. V hľadaní a nachádzaní odpovedí na ne sa okrem štandardných historických prameňov môžeme opierať aj o svedectvá ešte stále početných aktívnych účastníkov vtedajšieho spoločenského kvasu, ktorí boli nositeľmi dobového nadšenia, ilúzií, nádejí a vzápätí trpkých sklamaní.

Po osobnej a profesionálnej stránke majú za sebou pohnuté osudy. Eufóriu vystriedalo sklamanie, trpké i zahanbujúce skúsenosti, ktoré najmenej na dve decéniá poznačili, zväčša negatívne, ich ďalší život. Paradoxom však je, že mnohí si na nich a po nich budovali politickú, respektíve profesionálnu kariéru. Spravidla na úkor svojich kolegov. Možno sa tu stotožniť s trefným postrehom Milana Lasicu, že šesťdesiate roky neboli iba lepšie ako roky päťdesiate, ale aj lepšie ako roky sedemdesiate.

Fenomén politického, spoločenského a duchovného kvasu u nás v šesťdesiatych rokoch minulého storočia nemohol obísť prácu historikov a jej výsledky ani zvýšený záujem občanov o vlastné dejiny. Pri spätnom hodnotení spracúvaných tém a dobovej terminológie sa objavuje nielen oprávnená kritika, ale neraz aj prezentistické odmietanie celej vtedajšej dejepisnej produkcie o moderných dejinách Slovenska. Treba však aj tu brať do úvahy limity dobového poznania i pretrvávajúce pocity strachu, opatrnosti, oportunizmu, ktoré tak často ovplyvňovali verejný život spoločnosti. Veď aj v šesťdesiatych rokoch, napriek citeľnej liberalizácii verejného a najmä kultúrneho života, stále vládol v Československu totalitný režim so všetkými svojimi mocenskými a ideologickými pákami.

Napriek tomu spoločenskovedné disciplíny a umelecká sféra testovali terén a bdelosť „ideopolície“. Vynaliezavými sofistikovanými metódami či ezopovským jazykom hľadali a nachádzali medzery v naštrbenej totalite. Dosiahnuté, neraz aj vyvzdorované výsledky vzbudzovali nádeje. O to väčšie a morálne devastujúce bolo následné sklamanie a za ňou prichádzajúce kroky takzvanej normalizácie.

Slovenské dejepisectvo v krátkom období politického odmäku zanechalo stopu, ktorá prekročila svoju dobu. V pozitívnom zmysle slova spochybnilo tradičné obranné historické myslenie spoločnosti, prebúdzalo ju z apatie. Parafrázujúc slová Rudolfa Chmela, spisovatelia, historici a intelektuáli rozhýbali svedomie spoločnosti. Domnievam sa, že táto skúsenosť má nadčasový rámec, no neviem, či si ju dodatočne uvedomujeme a napĺňame ju.