Tu šéfuje Si Ťin-pching

Autorka je americko-ruská politologička

Napriek spoločnej komunistickej ideológii neboli Čína a Sovietsky zväz počas studenej vojny blízkymi priateľmi a oddanými partnermi. Ich vzťah definovala neprajná súťaživosť, keď sa hádali o Mongolsko a Mandžusko a pretláčali sa o vedenie komunistického sveta. Podobná dynamika sa odrazila aj na nedávnej návšteve čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Moskve, no tentokrát to bolo s jedným zásadným rozdielom.

Musel sa ohnúť

Samozrejme, medzi ZSSR a Čínou existovala aj plodná spolupráca. Obe krajiny podporovali v kórejskej vojne tamojších komunistov pod vedením Kim Ir-sena a Číňania zas pomohli udržať východoeurópsku sféru vplyvu Kremľa. (Albánsko bolo lojálne k Číne, kým Juhoslávia Josipa Broza Tita využívala Čínu ako páku na získanie ústupkov či podpory od Kremľa.) Navyše, v Číne pracovali sovietski vedci a inžinieri, pričom Sovieti v roku 1957 súhlasili, že pomôžu Čínskej ľudovej republike získať atómové zbrane.

Ale Čína a ZSSR neboli celkom rovnocennými partnermi. Hoci sa Mao Ce-tung videl ako vodca roľníckych komunistov a považoval sa za rovného Josifovi Stalinovi, vodcovi robotníkov, Stalin ho za zatvorenými dverami údajne nazval „jaskynným marxistom“ a „netalentovaným partizánom“. Keď Mao v roku 1949 navštívil pri príležitosti Stalinových narodenín Moskvu, zaobchádzali s ním ako s každým iným hosťom.

Stalinovo správanie Maa rozzúrilo. Ale v 40. a 50. rokoch bola Čína závislá od sovietskej pomoci, takže Mao musel aspoň trochu ohnúť chrbát.

Silnejšie sebavedomie

Keď sa môj pradedo Nikita Chruščov po Stalinovej smrti v roku 1953 ujal funkcie sovietskeho lídra, Mao mu oplatil Stalinovo pohŕdanie – a ešte k tomu niečo pridal. Po návrate z cesty do Pekingu v roku 1958 Chruščov neustále hovoril o tom, aká nepríjemná to bola skúsenosť. Rozčúlila ho Maova požiadavka, aby Sovietsky zväz splnil svoj sľub, že pomôže vybudovať čínsky program jadrových zbraní, pričom poznamenal, že Mao neurobil pre Sovietov „prakticky nič“ a z obavy o suverenitu „ani nedovolil, aby sovietske lode a lietadlá pristávali na jeho pôde a v jeho vodách“. Chruščov pripomenul, že raz Číňania „ukoristili úplne novú americkú raketu“, ale Mao, „ktorý bol podobne ako Stalin paranoidný zo všetkého vrátane svojho tieňa“, nedovolil sovietskym inžinierom ani sa k nej priblížiť.

Chruščov zase nesúhlasil s Maovým pozvaním na „stretnutie v bazéne“ v Pekingu. A čo je horšie, Mao v presvedčení, že jeho sovietsky náprotivok bude v takom prostredí v nevýhode (hoci Chruščov bol rovnako zdatným plavcom ako jeho hostiteľ), začal hodnotiť čínske a sovietske vojenské snahy. Mao sa spýtal: „Keďže naše územia majú takmer kontinentálny rozmer, prečo nenapadnúť Francúzsko, Taliansko a západné Nemecko jedným ťahom?“ Chruščov opätoval: „Dôležitá je kvalita, nie kvantita.“

Napriek tomu, že Mao dostal niekoľko úderov, on nikdy sovietskeho lídra nezahnal do rohu ringu. Chruščov – rovnaký imperialista ako všetci kremeľskí vládcovia – mal stále dosť rozumu, aby nevytváral podmienky pre jadrovú vojnu. V roku 1959 jednostranne zrušil atómovú dohodu s vtedy už zúrivým Maom. Kubánska raketová kríza z roku 1962, keď mal Chruščov opäť dosť rozumu, aby ustúpil z útesu zničujúcej konfrontácie, Maa, ktorý si myslel, že v Kremli jadrovými zbraňami plytvajú, rozzúrila ešte viac. „Aký zmysel má vlastniť rakety, keď ich nebudete používať?“ pýtal sa. Chruščov ho za to prirovnal k „páru opotrebovaných galoší“.

Čína ťaží viac

Dnes Rusko a Čínu opäť zjednocuje akási spoločná ideológia, ktorá sa sústreďuje na odpor voči západnému vplyvu na globálne dianie, a rýchlo posilňujú vzájomné väzby. V roku 2022 dosiahol bilaterálny obchod rekordných 190 miliárd dolárov v porovnaní so 147 miliardami v predchádzajúcom roku. Za prvé dva mesiace roku 2023 vzrástli dodávky čínskeho tovaru do Ruska medziročne o takmer 25 percent. Čína je dnes hlavným trhom pre ropu a plyn z Ruska.

Ale aj keď užšie vzťahy môžu byť prospešné pre obe strany, Čína z nich ťaží viac. Aj keď Si Ťin-pching pred tým, ako ruský prezident Vladimir Putin začal svoju vojnu na Ukrajine, nemal navrch, dnes je to už po nespočetných ruských úmrtiach, ďalekosiahlych ekonomických sankciách a po obvinení Putina z vojnových zločinov na Medzinárodnom trestnom súde (ICC) určite iné.

Takže keď Si Ťin-pching minulý týždeň prišiel do Moskvy, týčil sa nad Putinom nielen vďaka svojej postave, ale aj obrazne. Áno, pripomenul silu bilaterálneho vzťahu, ale jeho obvyklý záhadný úsmev prezrádzal nadradenosť, zatiaľ čo Putinov výraz bol skôr napätý. Akokoľvek z toho môže byť Putin zúfalý, vie, že nemôže riskovať odcudzenie Číny, a preto sa k Si Ťin-pchingovi správal tak, ako si to predstavoval „Veľký kormidelník“ Mao.

Mao by sa potešil

Samit však nepriniesol žiadny veľký prelom. Si Ťin-pching síce predstavil mierový plán pre Ukrajinu, ale on aj Putin uznali, že Ukrajina ani jej západní podporovatelia ho neprijmú. A zatiaľ čo obaja plánovali ďalšie prehĺbenie bilaterálnej hospodárskej spolupráce a Rusko sa zaviazalo výrazne zvýšiť dodávky zemného plynu do Číny, Si Ťin-pching nesplnil Putinovo hlavné želanie týkajúce sa samitu: záväzok financovať plynovod Sila Sibíra 2, ktorý by prepravoval plyn do Číny cez Mongolsko.

Niektorí veria, že cieľom návštevy Si Ťin-pchinga v Moskve bolo dodať legitimitu Putinovmu režimu po vznesení obvinenia ICC. Pravdepodobnejšie však je, že Si Ťin-pching navštívil Moskvu, aby ukázal – nielen Rusku, ale aj Spojeným štátom –, kto je tu šéfom. Tým, že Si hodil Putinovi záchranné lano, ešte viac posilnil Čínu, ktorá je teraz v lepšej pozícii ako kedykoľvek predtým, aby ovplyvňovala medzinárodný poriadok. Mao by sa potešil.

© Project Syndicate