Správa o stave (Európskej) únie

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

V Bruseli je jar a novú jar má pred sebou aj Európska únia. Jej lídrov a inštitúcie vyburcovala vojna na Ukrajine. „Vojna nám pripomenula, o čom Európa skutočne je,“ hovorili mi ľudia pri nedávnej návšteve hlavného mesta EÚ.

Výzva a reakcia

Existuje populárna teória, ktorá hovorí, že európska integrácia napreduje prostredníctvom kríz. Pravdou je, že niekedy áno, ale niekedy vôbec. Museli by ste byť napríklad skutočne veľkým eurooptimistom, aby ste mohli tvrdiť, že utečenecká kríza z rokov 2015/16 naozaj posilnila európsku jednotu. Ale v posledných dvoch veľkých krízach – v prípadoch pandémie covidu a vojny na Ukrajine – sme videli mechanizmus „výzvy a reakcie“, ktorý historik Arnold Toynbee označil za jeden zo vzorcov histórie.

Po pomalom štarte a počiatočnom ostrom návrate k jednostranným vnútroštátnym opatreniam EÚ zareagovala na ekonomické dôsledky pandémie odvážnym skokom vpred, ktorý predstavuje viac ako 750 miliárd eur na obnovu pre členské štáty pod názvom NextGenerationEU. Naraz padli dve dlhodobé severoeurópske tabu.

Zrazu sa objavili spoločný európsky dlh a veľké množstvo peňazí, ktoré sa rozdeľujú vo forme pôžičiek a grantov do ťažko zasiahnutých krajín, ako je napríklad Taliansko. Európski lídri konečne urobili to, čo mali urobiť pred desiatimi rokmi, a reagovali na krízu eurozóny, ktorá sa prvýkrát stala akútnou už v roku 2010.

Strategické líderstvo

Ešte pozoruhodnejšia bola reakcia na vojnu na Ukrajine. Napriek maximálnemu úsiliu darebáckych nacionalistov, akým je maďarský Viktor Orbán, sa európska solidarita zachovala prostredníctvom desiatich kôl sprísňovania ekonomických sankcií voči Rusku. Ukrajinských utečencov vítali v celom bloku, čo napríklad zahanbilo nedbalé a obštruktívne britské vízové ​​​​procesy. Po ďalšom pomalom štarte – pomalé štarty sú tým, čo medzivládne spoločenstvo 27 rôznych štátov stále výrazne charakterizuje – EÚ tento rok poskytne Ukrajine ekonomickú podporu vo výške 18 miliárd eur. Nielenže mnohé jednotlivé členské štáty ponúkli Ukrajine pôsobivú vojenskú podporu, ale došlo aj ku kroku, ktorý by bol pred rozsiahlou inváziou Vladimíra Putina na Ukrajinu 24. februára 2022 nemysliteľný: k Európskemu mierovému nástroju. Ten sa používa na zadávanie rozsiahlych nákupov zbraní a munície pre ukrajinské ozbrojené sily, ktorých hlavná protiofenzíva sa dá očakávať už v najbližších týždňoch.

Navyše sme boli svedkami strategického líderstva zo strany európskych inštitúcií. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen našla svoj veľký dôvod vo vlaku do Kyjiva. Josep Borell, najvyšší predstaviteľ Únie v oblasti zahraničnej politiky, dôrazne obhajoval rozšírenie pôsobnosti Európskeho mierového nástroja. Európsky parlament bol nápomocný pri presadzovaní programu rozširovania na východ. Únia má teraz veľký geostrategický projekt, ktorým je nové kolo rozširovania zahŕňajúce Ukrajinu, Moldavsko a možno aj Gruzínsko, ako aj západný Balkán, a tiež ďalší projekt v prepojených oblastiach energetickej bezpečnosti a ekologickej transformácie.

Únia sa v súčasnosti teší značnej podpore. Najnovší prieskum verejnej mienky Eurobarometer naznačuje, že v priemere väčšina európskych občanov dôveruje inštitúciám EÚ viac ako vlastným národným vládam a parlamentom (47 percent k 32, respektíve 33 percentám). 45 percent občanov má vo všeobecnosti o EÚ pozitívny obraz, kým negatívne na ňu hľadí len 18 percent. 62 percent opýtaných uviedlo, že sú optimistickí, pokiaľ ide o budúcnosť EÚ, kým pesimistov je 35 percent.

Hrozivé výskumy

A teraz zlé správy. Politika mnohých členských štátov predstavuje oveľa škaredší príbeh ako uvedené čísla a vonkajšie výzvy, ktorým Únia čelí, sú väčšie ako kedykoľvek predtým. Ak sa pozriete trochu hlbšie do údajov Eurobarometra, nájdete tam otázku, ktorá ma vždy zaujímala. Výskumníci sa ľudí pýtajú, či súhlasia alebo nesúhlasia s tvrdením, že „naša krajina by mohla čeliť budúcnosti lepšie mimo EÚ“. Pred referendom o brexite v roku 2016, v 28-člennej EÚ s vetou súhlasilo v priemere 34 percent opýtaných. Tento rok je to v EÚ – už bez tých prekliatych Britov – stále len 27 percent. Lenže v Slovinsku je to 42 percent, Chorvátsku 41, Poľsku 40 a v Rakúsku 38 percent. Dokonca aj v Belgicku, ktoré sa milostivo delí o svoje hlavné mesto s EÚ, s vetou súhlasí tretina obyvateľov.

To neznamená, že niektorý z členov bude čoskoro nasledovať britský príklad. To, čo sa stalo Británii od roku 2016, by od toho väčšinu ľudí odradilo. Znamená to však, že veľa Európanov je nespokojných s EÚ a ich populistickí nacionalistickí lídri chcú Úniu transformovať zvnútra, a nie ju opustiť. Fascinujúce je, že to, že by im bolo lepšie mimo EÚ, tvrdí menej Maďarov (27 percent) ako Francúzov (28 percent). Veď Viktor Orbán je líder, ktorý v skutočnosti žije sen Borisa Johnsona. Konzumuje svoj európsky koláč, no zároveň mu z neho neubúda.

Maďarsko, plnoprávny členský štát EÚ, už nie je demokraciou. Súčasní poľskí lídri sú odhodlaní vyhrať tohtoročné jesenné voľby za každú cenu a pokračovať v orbánizácii à la polonaise. V Holandsku, kde som práve strávil nádherný deň pri príležitosti vydania prekladu svojej knihy Homeland, sa vidiecka populistická strana po mimoriadnom úspechu v provinčných voľbách vyhráža, že pokazí holandskú politiku.

V Rakúsku vedie v prieskumoch tvrdo pravicová, protiimigrantská Strana slobody. Taliansko má postneofašistickú premiérku, aj keď tá sa správa dosť zodpovedne v kľúčových európskych otázkach, ako sú Ukrajina a eurozóna. Masové protesty vo Francúzsku neveštia nič dobré pre budúcnosť liberálneho stredu reprezentovaného Emmanuelom Macronom. Skúsení pozorovatelia francúzskej politiky už naznačujú, že najpravdepodobnejším víťazom prezidentských volieb v roku 2027 bude Marine le Pen. Zatiaľ čo celková priemerná hodnota dôvery voči EÚ je vysoká, 57 percent francúzskych respondentov tvrdí, že EÚ „majú tendenciu nedôverovať“.

Problém na celom svete

A to som ešte nespomenul bezprecedentné vonkajšie hrozby. K nim patrí najväčšia vojna v Európe od roku 1945; hrkútanie medzi Si Ťin-pchingom a Putinom; fakt, že mnohé nezápadné mocnosti ako India, Turecko, Juhoafrická republika a Brazília udržiavajú dobré vzťahy s Putinovým Ruskom, aj keď vedie neokoloniálnu vojnu proti Ukrajine s jasnými genocídnymi prvkami. Je tu aj riziko, že by sa Spojené štáty mohli stať v budúcoročných prezidentských voľbách opäť trumpovskými, či už s Trumpom, alebo bez neho. Globálne otepľovanie stále stúpa k hodnote vyššej ako 1,5 stupňa nad predindustriálnou úrovňou, pričom dôsledky vidíme na extrémnych poveternostných podmienkach; svetová populácia sa nedávno dostala na 8 miliárd; a medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami existujú obrovské rozdiely. To všetko prispieva k migračným tlakom, ktoré potom využívajú xenofóbni populisti v Európe. A skoro by som zabudol – ešte je tu značné riziko ozbrojeného konfliktu medzi USA a Čínou o Taiwan ešte v tomto desaťročí. Mám pokračovať?

Stav Únie je dobrý. Na zvládnutie týchto obrovských vnútorných a vonkajších výziev však musí byť oveľa lepší.