Denník N

Roald Dahl a inžinieri ľudských duší

Britský spisovateľ Roald Dahl. Foto - Wikimedia commons
Britský spisovateľ Roald Dahl. Foto – Wikimedia commons

Zmeny v knihách klasika detskej literatúry zodpovedajú konceptu senzitívneho čítania.

Autor je redaktor českého Deníka N

Takzvaná kultúrna vojna je konflikt prebiehajúci zvláštnym spôsobom. Je akási roztržitá: armády oboch strán kmitajú po mape od šarvátky k šarvátke, akonáhle začne nová, je tá minulá zabudnutá – aspoň to tak môže pôsobiť. Predmetom bitiek pritom bývajú veci okrajového významu – z globálneho hľadiska určite. Skutočne má význam sa v Prahe dohadovať o tom, či niekto napríklad v živom vysielaní austrálskej regionálnej stanice tresol nejakú hlúposť? Tento povznesený pohľad na vec má však aj značné obmedzenia. Môže predsa existovať aj niečo ako kritické množstvo nevýznamných jednotlivostí, ktoré dohromady skladajú čosi väčšie.

Podobné to je aj s kauzou okolo chystaného nového vydania kníh známeho autora diel pre deti Roalda Dahla. Mohlo by sa zdať, že nejde o veľa. Britské vydavateľstvo Puffin Books síce plánovalo nahradiť pôvodné Dahlove texty aktualizovanými verziami, v ktorých boli vykonané stovky drobných aj väčších zmien, ale nakoniec – po tom, čo rozhodnutie vzbudilo vo svete značnú pozornosť – plán zmenilo. Spolu s upravenými Dahlovými knihami bude ďalej vydávať aj pôvodné verzie.

Roald Dahl je veľmi známy a široko čítaný autor, preto aj správa o úpravách vyvolala takú silnú reakciu. Spôsob, akým bolo s jeho textami naložené, však nie je nijako nezvyčajný. Typickým cieľom takýchto úprav väčšinou nie je etablovaná klasika, ale knihy, ktoré ešte len majú vyjsť. Navyše veľké vydavateľstvá anglosaského sveta (Puffin Books patria pod nakladateľský gigant Penguin Books) sú dôležité inštitúcie globalizovanej kultúry. Spôsob, ktorým pracujú, sa preto nejakým spôsobom týka každého, koho zaujíma súčasná svetová literatúra, ovplyvňuje, čo čítajú a čo čítať budú.

Môže si Matilda čítať Kiplinga?

Na Dahlových knižkách sa vyšantili tzv. sensitivity readers, teda ľudia, ktorých úlohou je prečítať rukopis, nájsť v ňom pasáže, ktoré by sa mohli tak či onak dotknúť citov tej či onej skupiny čitateľov – etnických, sexuálnych a ďalších menšín –, a dostať ich do súladu s predstavou, ako má vyzerať „správna“ literatúra. Teda navrhnúť príslušné opravy a možno ich aj vykonať. Často sa stáva, že sa strážcov senzitivity na texte vystrieda viac – každý má inú špecializáciu.

V prípade Dahlových knižiek bola škála zásahov celkom široká a nie vždy pochopiteľná. Od nahradzovania substantív matka a otec všeobecnejším rodič po odstraňovanie alebo akési zabstraktnenie opisov vzhľadu postáv (napríklad ich tučnoty), vyhadzovanie celých viet, všeobecné umravňovanie (namiesto aby psy vybuchovali, v nových verziách len skáču ako blchy), bizarnosti typu zmeny obľúbených spisovateľov hlavnej hrdinky knihy Matilda – z trojice Joseph Conrad, Ernest Hemingway, Rudyard Kipling vypadli (zrejme príliš imperiálny) Kipling i Conrad (netuším prečo, azda že písal aj o cestách do Afriky) a boli nahradení Jane Austenovou a sociálne cítiacim Johnom Steinbeckom. Vrcholom tohto snaženia sú úpravy Dahlových limerikov z knihy Jakub a obrovská broskyňa, z ktorých sa po „modernizačných“ zásahoch stali dosť úbohé patvary (napríklad stratili rytmus).

Podobné zásahy nevychádzajú zo širokého dopytu čitateľov. Pokiaľ sa stane, že okolo nejakej knihy vznikne pre jej údajnú necitlivosť kontroverzia, predaje tým netrpievajú. Potvrdzuje sa tým spôsobom dominancia, povedzme, odborného establišmentu – anglosaský vydavateľský svet sa stáva ideologicky monolitickejším, nemalé slovo v ňom má aj literárny Twitter, na ktorom je veľa užívateľov vždy pripravených sa poriadne naštvať.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie