Ako sa Česko pripravuje o budúcnosť, keď si neváži humanitné odbory

Autor je editor Českého rozhlasu Plus

Predstavte si, že na sebe roky pracujete, aby ste sa stali odborníkom vo svojom odbore, publikujete v zahraničných časopisoch, cestujete na medzinárodné konferencie, robíte výskum a ešte sa snažíte odovzdávať svoje znalosti študentom. Na konci mesiaca sa pozriete na účet a vidíte, že takmer nemáte dosť peňazí na to, aby ste zaplatili život v meste, kde bývate.

Taký je, bohužiaľ, život mnohých pedagógov pracujúcich na českých vysokých školách. Najmä tí, ktorí vyučujú humanitné a spoločenskovedné odbory, sa už roky sťažujú, že ich platy zaostávajú za mzdami ich kolegov z prírodovedných a technických odborov.

Tento rok im však už došla trpezlivosť a začali za zvýšenie platov manifestovať. Na Deň učiteľov vyšli do ulíc po celej republike v rámci akcie Hodina pravdy. Žiadajú, aby vláda zlepšila financovanie a aby sa zmenili pravidlá prerozdeľovania peňazí v rámci univerzít.

Tabuľkovo síce ich platy nemusia vyzerať až tak zle, ale reálne často zaostávajú za stredoškolskými učiteľmi. A tí sa sťažujú, že dostávajú v hrubom aj menej ako 1300 eur, čo nie je plat, ktorý by v Česku zodpovedal kvalifikovanej práci. Ťažko sa z neho navyše platí nájom vo veľkom meste alebo vychovávajú deti.

Prezident Petr Pavel aj minister školstva Vladimír Balaš uznávajú, že české vysoké školstvo je podfinancované. Je však otázne, či sa nájde politická zhoda na tom, aby sa niečo skutočne zmenilo.

V českej debate má silnú podporu postoj, že humanitné a spoločenské odbory sú akousi okrasou, ktorú netreba brať príliš vážne ani zvlášť podporovať. Takýto postoj je nielen hanebný, pretože odhaľuje, že jeho nositeľ si v skutočnosti neváži myslenie, ale zároveň je nebezpečný a reálne už teraz škodí českej spoločnosti.

Veľká časť politikov a elít je mentálne ukotvená v 80. rokoch minulého storočia. Platí to ako pre hnutie ANO Andreja Babiša, tak aj pre veľkú časť vládnych strán.

To nám pripomenul len tak tak vyštudovaný právnik Marek Benda z ODS svojím výrokom o tom, že „vysoké školy dnes produkujú také množstvo študentov obskúrnych odborov, ktoré neučia nič iné než ako nepremýšľať o svete a nijako sa ním nezaoberať, ako je sociológia, politológia, gender studies a tieto nezmysly. Produkuje to veľa osôb, ktoré, podľa mňa, sú v živote úplne na nič“.

Podľa tejto predstavy spočíva modernosť predovšetkým v liatí betónu a vo výrobe prevodoviek pre západné koncerny. To všetko s minimálnou pridanou hodnotou a za nízke mzdy.

Tento model je však už zúfalo zastaraný, a ako sa dá vytušiť zo svetového boja o výrobu čipov alebo z očakávaného nástupu umelej inteligencie, je do budúcnosti úplne neudržateľný. A už nehovoriac o klimatickej kríze, ktorá sa nebude dať vyriešiť iba technologickými inováciami, ale bude vyžadovať aj veľkú politickú a spoločenskú predstavivosť.

No nemusíme hľadieť do budúcnosti – Česko stráca na podceňovaní humanitných a spoločenských odborov tu a teraz. Prudko sa meniaci svet, keď takmer každý deň prepuká nová kríza, si žiada, aby sme rozumeli svetu čo najlepšie a mali o ňom čo najviac informácií.

Sú naozaj arabisti, rusisti, ukrajinisti, sinológovia či amerikanisti takí zbytoční? Na koho sa politici a médiá obrátia, keď budú potrebovať expertízu, ak ich mať nebudeme alebo ich bude akútny nedostatok?

Nejde však len o znalosť zahraničia. Česko pre nedostatok analytických kapacít nevie ani to, čo sa deje na jeho vlastnom území, ani aký účinok môžu mať jeho politiky v sociálnej alebo ekonomickej oblasti. Skvelou ilustráciou mizérie v českej štátnej správe bolo, keď krajina pred rokmi vystúpila z prestížneho think tanku Bruegel. Jedným z dôvodov bolo, že by analýzy think tanku v českej štátnej správe „nemal kto čítať“.

Je najvyšší čas, aby politici prestali opovrhovať humanitnými a spoločenskovednými odbormi. Inak bude Česko neistými časmi kráčať poslepiačky.

Zaujímavé texty:

Keď majú ľudia uspieť v modernej spoločnosti a nájsť si v nej svoje miesto, nepotrebujú nutne všetci rozumieť tomu, ako funguje čip v ich mobile, ani ako je možné, že funguje motor v ich aute. Potrebujú však chápať pravidlá spravodlivého spolužitia. Na čo je dobré práve myslenie, cizelované – okrem iného – na filozofických fakultách. Vrátane uchovávania minulých skúseností, ktoré nie sú horšie iba preto, že sú staré. Naopak. Človeku sa hodí vedieť, čo, prečo a za akých okolností sa v histórii odohralo a aké to malo dôsledky. Pretože je bytosť dejinná. „S príbehom“, ako je dnes v móde hovoriť.

Petr Fischer o tom, prečo potrebujeme humanitné odbory. (Aktuálně)

Nemalá časť českej verejnosti sa stále snaží obhajovať ekonomickú a sociálnu nešikovnosť Fialovej vlády tým, že jej výborný výkon v zahraničnopolitickej a bezpečnostnej oblasti je teraz predsa podstatne dôležitejší. Možno súhlasiť, že ak by teraz vládol Andrej Babiš s okamurovcami a komunistami (na čo v roku 2021 chýbalo len pár hlasov), asi by teraz vedľa nás orbánovské Maďarsko pripomínalo ešte vzornú prozápadnú krajinu. Je to desivá predstava a prináša nesmiernu úľavu, že to tak nie je. Pokiaľ však súčasný kabinet zostane v ostatných spomínaných záležitostiach stále taký zúfalo neschopný, ľahko môže zariadiť, že už v nasledujúcich voľbách príde všetka jeho chvályhodná snaha navnivoč. Moci sa potom chopia iní. Tí, čo sa „nezakecajú“.

David Klimeš o daňových plánoch českej vlády. (Aktuálně)

Zdá sa, že v českej spoločnosti vládne ideál Schrödingerovho dieťaťa – teda dieťaťa, ktoré je a zároveň nie je dieťaťom. Alebo skôr má všetky roztomilé atribúty – je maličké, usmieva sa, neisto našľapuje, ale zároveň sa už správa ako dospelý, dokonale zvláda svoje emócie, hovorí vyberavo, ticho a prípadne dokáže hodiny sedieť a mlčky hľadieť do steny.

Spisovateľka Klára Vlasáková o výveske pražského bistra, ktoré vyvolalo debatu o prístupe k deťom vo verejnom priestore. (Heroine)

Solidarita je potrebná; ako ju však môžeme posilňovať? Iste nielen výučbou normatívnych hodnôt, ale aj posilňovaním štruktúr. Na prvom mieste to sú školy, a to základné školy oveľa viac ako univerzity. Ale ide aj o podporu aktivít, ktoré zosilňujú spoločenské väzby, dobrovoľníckych aktivít. Čo však neznamená byť stúpencom predstavy, že občianska spoločnosť nahradí štát – funkčný štát je tiež dôležitý. Ideológia, ktorá prevládla po roku 1989, príliš oslabovala sociálne väzby a nevenovala dostatok rešpektu slabším častiam spoločnosti. V českom kontexte máte, myslím, dobrý základ na obnovu dôrazu na spoločnosť a solidaritu s jej slabšími časťami, ak sa vrátite na čítanie niektorých textov Václava Havla.

Rakúsky historik Philipp Ther v rozhovore hovorí o svojej knihe Iný koniec histórie, ktorá mapuje premeny Európy po roku 1989. (Salon Práva)

Odborár týždňa:

Andrej Babiš ešte ako premiér pomohol ODS presadiť zníženie daní, ktoré prilepšilo najmä zamestnancom s vysokým príjmom a vysalo štátne rozpočty. Ľudia pracujúci pre firmu Vodňanské kuře, ktorá spadá do koncernu Agrofert (Babiš ho previedol do trustového fondu), pred rokmi opísali „otrasné podmienky“, ktoré tam panovali.

Tento týždeň Babiš prišiel s odborármi demonštrovať proti „asociálnej vláde“.