Komunista Lenárt vždy ustúpil, aj preto bol vo funkciách viac ako 30 rokov

Meno Jozefa Lenárta, ktorý sa narodil práve pred sto rokmi, už asi ľuďom mladším ako štyridsať rokov veľa nepovie, i keď bol celé desaťročia jedným z najmocnejších ľudí v krajine, napríklad ako československý premiér. Čo to bolo za človeka?

Lenárt bol dlhodobou súčasťou československej a slovenskej politiky s veľkým vplyvom. Je však charakteristický svojou nerozhodnosťou. Pri akýchkoľvek záležitostiach, pri ktorých chcel, aby dopadli v jeho prospech, nikdy nešiel do sporu ani netrval na svojich argumentoch. Vždy ustúpil, a to mu zrejme pomohlo udržať sa vo vrcholnej politike viac ako tri desaťročia. Bol skôr ústupčivý ako prierazný.

Podobne ako jeho takmer rovesník Alexander Dubček v čase čistiek v komunistickej strane stúpal po straníckom rebríčku…

Lenárt nepatril do povstaleckej skupiny slovenských komunistov, ale dotkol sa jej z inej strany. Napríklad na post riaditeľa Závodov 29. augusta v Partizánskom nastúpil po Josefovi Trojanovi, partizánovi súdenom v politickom procese. Takzvaných buržoáznych nacionalistov sa priamo dotkol v rokoch 1962 – 1963, keď predsedal subkomisii v Kolderovej komisii, ktorá spomínanú skupinu mala za cieľ rehabilitovať. Aj na tom veľmi dobre vidno jeho ústupčivosť. Keď sa v pracovnej skupine dohodli, že títo ľudia budú rehabilitovaní nielen trestnoprávne, ale aj stranícky, vtedajší prezident a prvý tajomník strany Antonín Novotný to odmietol a Lenárt sa tomu prispôsobil. Mimochodom, to bolo v roku 1963, ktorý je pre československú i slovenskú politiku kľúčový.

Čím? 

To, že buržoázni nacionalisti neboli rehabilitovaní aj stranícky, spustilo tlak na Novotného. Jednak sa po Bratislave rozšíril Husákov list Ústrednému výboru KSČ, ozvala sa aj relatívne ostrá kritika vtedajšieho československého premiéra Viliama Širokého zo strany Mieroslava Hyska na zjazde novinárov. Tento tlak už Novotný nedokázal zvládnuť a myslel si, že riešením bude vymenovanie ďalšej komisie, ktorá vošla do dejín pod názvom Barnabitská komisia, kde bol predsedom práve Lenárt. Lenže ten už túto funkciu nestihol vykonávať, pretože ho spravili predsedom vlády. Keď boli v auguste toho roku v Rudom práve uverejnené výsledky Kolderovej komisie, Novotný pochopil, že musí obetovať Širokého. Na Slovensku už predtým nastali iné zmeny: predsedom slovenských komunistov sa stal po Karolovi Bacílkovi Alexander Dubček, z funkcií odišli Pavol David, Ladislav Gešo a iní.

Prečo Širokého nahradil práve Lenárt?

Novotný s ním rátal na najvyššie funkcie už niekoľko rokov. Bol vzdelaný stranícky i odborne a nebol zapletený do politických procesov, čiže bol to vhodný káder. Lenárt funkciu niekoľko dní odmietal, ale Novotný ho nakoniec presvedčil, pretože u Lenárta tak ako viackrát v jeho živote zvíťazila stranícka disciplína. Vtedy bol rozšírený aj bonmot, že futbalista Novotný vykopol Širokého „len nártom“.

Keď sa stal predsedom vlády, mal len štyridsať rokov, čo bola asi ohromná kariéra.

V literatúre sa píše, že v tom čase šlo o najmladšieho európskeho premiéra. Lenárt i Dubček boli súčasťou generácie narodenej v 20. rokoch, ktorá už nebola zaťažená procesmi.

Mala na to, že získal funkciu premiéra, vplyv aj jeho národnosť?

Áno, toto fungovalo už vtedy. Prezidentom bol Čech a predsedom vlády Slovák. Potom sa to, mimochodom, zopakovalo ešte niekoľkokrát, aj v roku 1969, kde do toho ešte vstúpili funkcie prvého tajomníka a predsedu parlamentu. Vďaka tomu z funkcie predsedu parlamentu vyšachovali Josefa Smrkovského.

Aký bol Lenárt premiér? A čo v čase jeho pôsobenia vláda urobila?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že vláda bola centrálnym orgánom riadenia hospodárstva. Nebola to vláda v dnešnom zmysle slova, mimo jej kompetencií boli bezpečnosť, zahraničná politika i armáda. Bol to obrovský orgán s ohromným byrokratickým aparátom. Vláda mala 22 ministrov, 5 podpredsedov vlády, 9 ministrov bez kresla, ministri mali spolu 150 námestníkov, dnes by sme povedali štátnych tajomníkov, na ministerstvách bolo 571 riaditeľov odborov a 989 vedúcich oddelení. Všetky odvetvia hospodárstva mali svojho ministra. Lenárt sa podľa vlastných slov v rámci svojej kariéry práve v tejto funkcii cítil najlepšie. Ako vyštudovaný chemik a bývalý riaditeľ obuvníckeho podniku mal záujem o hospodárske otázky a v tejto funkcii mohol aspoň niektoré veci ovplyvňovať. Lenže jedným dychom treba dodať, že vtedajší ministri neboli svojprávni tak ako dnešní, pretože materiály, ktoré sa prerokúvali na vláde, najprv prešli príslušným oddelením ÚV KSČ. Tam jednotlivé oddelenia kopírovali agendu jednotlivých ministerstiev. Tak strana ovládala štátne orgány a vlastne rozhodovala za ne.

To teda nevyzerá ako postavenie dnešnej vlády a premiéra, ale ako Lenárt spomínal, ešte horšie to bolo, keď riadil Slovenskú národnú radu.

Tam prešiel zaujímavým prerodom.