Komunista Lenárt vždy ustúpil, aj preto bol vo funkciách viac ako 30 rokov

Meno Jozefa Lenárta, ktorý sa narodil práve pred sto rokmi, už asi ľuďom mladším ako štyridsať rokov veľa nepovie, i keď bol celé desaťročia jedným z najmocnejších ľudí v krajine, napríklad ako československý premiér. Čo to bolo za človeka?

Lenárt bol dlhodobou súčasťou československej a slovenskej politiky s veľkým vplyvom. Je však charakteristický svojou nerozhodnosťou. Pri akýchkoľvek záležitostiach, pri ktorých chcel, aby dopadli v jeho prospech, nikdy nešiel do sporu ani netrval na svojich argumentoch. Vždy ustúpil, a to mu zrejme pomohlo udržať sa vo vrcholnej politike viac ako tri desaťročia. Bol skôr ústupčivý ako prierazný.

Podobne ako jeho takmer rovesník Alexander Dubček v čase čistiek v komunistickej strane stúpal po straníckom rebríčku…

Lenárt nepatril do povstaleckej skupiny slovenských komunistov, ale dotkol sa jej z inej strany. Napríklad na post riaditeľa Závodov 29. augusta v Partizánskom nastúpil po Josefovi Trojanovi, partizánovi súdenom v politickom procese. Takzvaných buržoáznych nacionalistov sa priamo dotkol v rokoch 1962 – 1963, keď predsedal subkomisii v Kolderovej komisii, ktorá spomínanú skupinu mala za cieľ rehabilitovať. Aj na tom veľmi dobre vidno jeho ústupčivosť. Keď sa v pracovnej skupine dohodli, že títo ľudia budú rehabilitovaní nielen trestnoprávne, ale aj stranícky, vtedajší prezident a prvý tajomník strany Antonín Novotný to odmietol a Lenárt sa tomu prispôsobil. Mimochodom, to bolo v roku 1963, ktorý je pre československú i slovenskú politiku kľúčový.

Čím? 

To, že buržoázni nacionalisti neboli rehabilitovaní aj stranícky, spustilo tlak na Novotného. Jednak sa po Bratislave rozšíril Husákov list Ústrednému výboru KSČ, ozvala sa aj relatívne ostrá kritika vtedajšieho československého premiéra Viliama Širokého zo strany Mieroslava Hyska na zjazde novinárov. Tento tlak už Novotný nedokázal zvládnuť a myslel si, že riešením bude vymenovanie ďalšej komisie, ktorá vošla do dejín pod názvom Barnabitská komisia, kde bol predsedom práve Lenárt. Lenže ten už túto funkciu nestihol vykonávať, pretože ho spravili predsedom vlády. Keď boli v auguste toho roku v Rudom práve uverejnené výsledky Kolderovej komisie, Novotný pochopil, že musí obetovať Širokého. Na Slovensku už predtým nastali iné zmeny: predsedom slovenských komunistov sa stal po Karolovi Bacílkovi Alexander Dubček, z funkcií odišli Pavol David, Ladislav Gešo a iní.

Prečo Širokého nahradil práve Lenárt?

Novotný s ním rátal na najvyššie funkcie už niekoľko rokov. Bol vzdelaný stranícky i odborne a nebol zapletený do politických procesov, čiže bol to vhodný káder. Lenárt funkciu niekoľko dní odmietal, ale Novotný ho nakoniec presvedčil, pretože u Lenárta tak ako viackrát v jeho živote zvíťazila stranícka disciplína. Vtedy bol rozšírený aj bonmot, že futbalista Novotný vykopol Širokého „len nártom“.

Keď sa stal predsedom vlády, mal len štyridsať rokov, čo bola asi ohromná kariéra.

V literatúre sa píše, že v tom čase šlo o najmladšieho európskeho premiéra. Lenárt i Dubček boli súčasťou generácie narodenej v 20. rokoch, ktorá už nebola zaťažená procesmi.

Mala na to, že získal funkciu premiéra, vplyv aj jeho národnosť?

Áno, toto fungovalo už vtedy. Prezidentom bol Čech a predsedom vlády Slovák. Potom sa to, mimochodom, zopakovalo ešte niekoľkokrát, aj v roku 1969, kde do toho ešte vstúpili funkcie prvého tajomníka a predsedu parlamentu. Vďaka tomu z funkcie predsedu parlamentu vyšachovali Josefa Smrkovského.

Aký bol Lenárt premiér? A čo v čase jeho pôsobenia vláda urobila?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že vláda bola centrálnym orgánom riadenia hospodárstva. Nebola to vláda v dnešnom zmysle slova, mimo jej kompetencií boli bezpečnosť, zahraničná politika i armáda. Bol to obrovský orgán s ohromným byrokratickým aparátom. Vláda mala 22 ministrov, 5 podpredsedov vlády, 9 ministrov bez kresla, ministri mali spolu 150 námestníkov, dnes by sme povedali štátnych tajomníkov, na ministerstvách bolo 571 riaditeľov odborov a 989 vedúcich oddelení. Všetky odvetvia hospodárstva mali svojho ministra. Lenárt sa podľa vlastných slov v rámci svojej kariéry práve v tejto funkcii cítil najlepšie. Ako vyštudovaný chemik a bývalý riaditeľ obuvníckeho podniku mal záujem o hospodárske otázky a v tejto funkcii mohol aspoň niektoré veci ovplyvňovať. Lenže jedným dychom treba dodať, že vtedajší ministri neboli svojprávni tak ako dnešní, pretože materiály, ktoré sa prerokúvali na vláde, najprv prešli príslušným oddelením ÚV KSČ. Tam jednotlivé oddelenia kopírovali agendu jednotlivých ministerstiev. Tak strana ovládala štátne orgány a vlastne rozhodovala za ne.

To teda nevyzerá ako postavenie dnešnej vlády a premiéra, ale ako Lenárt spomínal, ešte horšie to bolo, keď riadil Slovenskú národnú radu.

Tam prešiel zaujímavým prerodom. V rokoch 1959 až 1960 bol na strane Novotného, ktorý chcel právomoci slovenských orgánov okliešťovať. No po roku vo funkcii predsedu SNR názor zmenil. Je známy jeho citát z januára 1968, keď povedal, že keby nebol členom predsedníctva strany, tak by sa z pozície šéfa národnej rady nič nedozvedel. V júli 1960 bola prijatá nová ústava, no príprava na oklieštenie Slovenskej národnej rady už nejaký čas trvala. Ešte v lete 1959 sa Lenárt zúčastnil na porade krajských a okresných tajomníkov strany v Prahe, kde napríklad vysvetľoval, že na Slovensku sa vytvára priveľa slovenských máp, že sa vytvára zbytočne veľa slovenských ekvivalentov českých slov, navrhoval zlúčiť slovenskú a československú akadémiu vied a podobne. Boli to vyslovene čechoslovakistické tendencie. Slovenská národná rada zostala jediným slovenským orgánom, aj to oslabeným, ale strana to kamuflovala tak, že k národným orgánom zaradila aj národné výbory či národný front.

Čo vtedy vlastne robila Slovenská národná rada?

Je zaujímavé, že tvorcovia jej koncepcie sa inšpirovali Parížskou komúnou i Slovenským národným povstaním, kde tiež fungoval len jeden orgán. Zbor povereníkov bol zrušený a do roku 1964 existovali v rámci SNR len akési odbory. Až roku 1964 Lenárt s Petrom Colotkom po svojich skúsenostiach presadili opätovné vytvorenie povereníctiev, ktoré však koordinovali svoju činnosť s pražskou vládou. Ako hovoril archivár Rákoš, Slovenská národná rada bola naprázdno sa krútiacim kolieskom v súkolí československej štátnej moci. Oni ani nevedeli, o čom majú rokovať, sami si vytvárali náplň práce. Keď sa pozriete na dokumenty zo spomínaného obdobia, uvidíte, že rokovali napríklad o spotrebe piva na Slovensku, o nedostatku ciroku na výrobu metiel alebo o tom, že v Čiernej nad Tisou sú zasnežené moskviče, ktoré by sa mali dostať na československý trh. Boli to vyslovene marginálne záležitosti. SNR nemala ani rozhodovaciu právomoc, schvaľovala len vlastný rozpočet a rozpočet podriadených orgánov, ako bol napríklad Tatranský národný park. Napríklad o rozpočtoch krajských národných výborov sa rozhodovalo v Prahe.

Prebudilo to teda niečo ako snahu o posilnenie slovenských orgánov? 

Áno, to je to spomínané opätovné zavedenie povereníctiev a funkcií povereníkov SNR, ale aj to bola skôr kozmetická úprava.

Podieľal sa Lenárt nejako na príprave československej federácie v roku 1968?

Emancipácia slovenskej politiky súvisela skôr s Husákom ako s Lenártom. Husákovi išlo, samozrejme, o vlastnú osobu, ale šlo aj o snahu odstrániť disproporcie. Lenárt sa počas Pražskej jari venoval zahraničnej politike.

Vráťme sa k tomu pôsobeniu na čele československej vlády. Čo znamenalo, že sa snažil o ekonomickú reformu?

Jedným z významných dôvodov, pre ktoré si Novotný vybral Lenárta, bolo, že ho považoval za šikovného manažéra, ktorý má patričné ekonomické vzdelanie, ktoré získal v Baťovej škole vo Svite. Ekonomická situácia v rokoch 1961 – 1962 bola veľmi zlá, výrazne klesol HDP, ale Lenártovi sa niektorými opatreniami podarilo od roku 1965 dostať hospodárstvo z červených do čiernych čísel. Existovali dve koncepcie reformy, za jednou stál Ota Šik, známy aj z neskoršieho obrodného procesu, za druhou Kurt Rozsypal. Mimochodom, vtedy koloval bonmot, že „buď se sešikujeme, nebo se nám to rozsype“. Nakoniec prevládla Šikova predstava. Novotný ekonomike nerozumel, ale dal na ľudí, ktorým veril, so Šikom bol cez vojnu v koncentráku. Táto reforma sa nazývala Nová sústava riadenia, šlo o akési skĺbenie plánu, trhu a relatívne samostatných podnikov. Lenárt bol iniciátorom a podporovateľom tejto reformy, po auguste ’68 sa postavil proti nej.

Čiže Novotný bol s Lenártom jedna ruka?

Neskôr sa od neho dištancoval, ale dokumenty z rokov 1958 až január 1968 jednoznačne ukazujú, že pri každom hlasovaní, pri každom politickom spore Lenárt podporil Novotného. V roku 1966 sa napríklad riešilo, či sa Dubček stane na ďalšie obdobie prvým tajomníkom ÚV KSS. Lenárt ako Novotného človek bol proti. Keď sa na jeseň 1967 Dubček znovu emancipoval a vystúpil proti Novotnému, v interných pohovoroch sa Lenárt opäť postavil za prezidenta. Treba však dodať aj to, že Lenárt aj Dubček boli vybraní ako rovnaké kádre. Oboch si vybral Novotný, obom dal funkcie. Zmena Lenártovho názoru na Novotného prišla až v marci 1968, keď bolo už pár dní jasné, že odstúpi.

Naozaj zmenil názor alebo len pochopil, že jeho dovtedajší postoj by bol menšinový, teda nevýhodný?

Už som spomínal, ako veľmi dbal na stranícku disciplínu, ako sa zariadil podľa názoru prvého tajomníka.

A čo vzťah Lenárta s Dubčekom?

Keď bol Novotný prezidentom, Lenárt viackrát vystúpil proti Dubčekovi a je možné, že aj preto v apríli 1968 skončil ako predseda vlády i v predsedníctve ÚV KSČ. V dokumentoch z prvého apríla 1968 sa píše, že sa opäť vyťahuje národnostné hľadisko, teda že keď je prvý tajomník Slovák, predseda vlády by mal byť Čech. No už dva dni nato, 3. apríla 1968, keď mal Lenárt zhodou okolnosti 45 rokov, bolo už zdôvodnenie iné. Vyčítalo sa mu, že nie je iniciatívny, že sa počas jeho premiérovania vyskytli chyby a nedostatky a že by ho mal nahradiť mladší, rozhodnejší a energickejší človek. Ale za tým všetkým treba čítať, že mal povesť Novotného človeka. No nebol to úplne skompromitovaný človek, ako boli napríklad Michal Chudík či Michal Sabolčík. Lenárt dostal funkciu medzinárodného tajomníka ÚV KSČ a člena sekretariátu. Málo známou záležitosťou je, že Lenárt bol osem dní československým prezidentom, pravda, zastupujúcim.

Ako vnímal obrodný proces? Respektíve čo robil medzi aprílom a augustom 1968, teda medzi akčným programom a okupáciou?

Myslím, že sa zorientoval už marci 1968 na schôdzke v Drážďanoch, keď si od vedení komunistických strán spriatelených krajín vypočul, čo sa v Československu podľa nich deje, a prijal ich videnie. Všetky jeho ďalšie kroky boli buď opatrné, alebo inšpirované myšlienkou, že v Československu naozaj prebieha kontrarevolúcia. Samozrejme, akčný program podporil, ale jeho videnie situácie v Československu bolo už od marca iné. Niektorým predstaviteľom vtedajšieho režimu sa stalo, že prekonali niekoľko obratov, ale Lenárt prekonal len jeden – z novotnovca sa stal rovno normalizátorom. Práve vtedy, v marci 1968, ho Husák nazval politickou trasorítkou.

Prekážala mu politika vedenia strany alebo to, čo strana dopustila, teda napríklad vznik Klubu angažovaných nestraníkov, Dvetisíc slov, zrušenie cenzúry a podobne?

Myslím, že sa tým veľmi nezaoberal. Jednoducho, Brežnev považoval situáciu v Československu za kontrarevolúciu, a on to prijal.

Nepodpísal niekedy pozývací list? 

Brežnev hovoril, že bolo viacero pozývacích listov a že jeden napísal aj Lenárt, ale jeho podpis pod tým zachovaným listom nenájdeme.

Prečo zlyhal plán na robotnícko-roľnícku vládu, v ktorej mal pôsobiť aj Lenárt?

Prezident Ludvík Svoboda povedal, že nič také nebude a že sa ide do Moskvy rokovať. Lenárt ako tajomník pre zahraničnú politiku ešte predtým stihol poslať do OSN ministrovi zahraničných veci Hájkovi depešu, že v Bezpečnostnej rade nemá otvárať tému okupácie. Hájek to podobne ako Ján Papánek dvadsať rokov predtým neposlúchol a svetová verejnosť o tom bola informovaná. Na rokovanie OSN sa síce okupácia nedostala, ale v Bezpečnostnej rade s tým vystúpil. Ale späť k Lenártovi – jeho stanovisko bolo úplne jednoznačné. Navyše po návrate z Moskvy prijal ÚV KSČ Lenártovo čestné vyhlásenie, že sa v posledných dňoch nijako nespreneveril štátu. Môžeme sa pýtať, prečo také niečo vyhlasoval.

O čo vlastne šlo pri robotnícko-roľníckej vláde?

Bol to konštrukt na politické ovládnutie Československa s podporou sovietskej armády, ktorý však nevyšiel. Nepodarilo sa to preto, lebo sa vtedajší československí predstavitelia postavili proti a tí, ktorí sa na tom mali zúčastniť, neboli skoordinovaní. Lenárt o tejto záležitosti vopred vedel a vieme, že nechcel prijať funkciu predsedu. Druhý dôvod, prečo máme dôvod si myslieť, že Lenárt vedel o okupácii vopred, bol, že sa deň predtým dal hospitalizovať v štátnom sanatóriu SANOPZ. Keď to prebiehalo, nemusel sa zúčastniť na rokovaní na ÚV. No keď už bola sovietska armáda v Prahe, zázračne vyzdravel a na rokovaniach v hoteli Praha sa už zúčastnil. Podľa svedectva jednej lekárky zo spomínaného sanatória len simuloval. Na rokovaní predsedníctva strany 20. augusta večer prípadní členovia robotnícko-roľníckej vlády zaváhali. Nie všetci boli informovaní o tom, čo sa presne deje, a nakoniec boli prehlasovaní reformnými komunistami. Toto vyhlásenie predsedníctva ústredného výboru ešte stihlo byť odvysielané a vtedy celá myšlienka politického ovládnutia padla. Bolo jasné, že verejnosť nie je na ich strane.

Ako to videl Lenárt v apríli 1969, keď sa stal prvým tajomníkom KSČ Gustáv Husák?

Lenárt bol tajomníkom pre medzinárodné vzťahy, riešil prípravu medzinárodnej schôdze komunistických strán, ktorú sa potom rozhodli odložiť na neskôr, pretože pred svetovou verejnosťou by to po napadnutí jednej komunistickej krajiny inými komunistickými krajinami nevyzeralo dobre. Po nástupe Husáka 17. apríla 1969 prebiehali pravidelné pléna ústredného výboru, kde už Lenárt vystupuje jednoznačne v prospech Husáka a normalizácie. Bolo jasné, že sa nestane obeťou ako napríklad Černík, Sádovský a podobne, ktorých síce nechali, aby sa trochu skompromitovali, ale na prelome rokov 1969 a 1970 sa ich tak či tak zbavili. Lenárt bol od marca 1968 konzistentný. Podobne ako iní len čakal, kedy bude Husák dostatočne silný a obsadí všetky funkcie. Samozrejme, so súhlasom Moskvy.

V roku 1970 sa Lenárt stal prvým tajomníkom ÚV KSS. Aké bolo jeho postavenie v rámci Slovenska a celej federácie?

Krásne to vidno na archívnom fonde s názvom Tajomník ÚV KSS Jozef Lenárt, ktorý sa nachádza v Slovenskom národnom archíve. Tento fond má vyše sto škatúľ a je to sto škatúľ o tom, o čom bol Lenárt informovaný. Informovali ho o všetkom dianí na Slovensku: od politických cez hospodárske po policajné a štátnobezpečnostné otázky. Lenárt mal pod sebou celý ústredný výbor, aparát strany, priamo riadil niektoré najdôležitejšie oddelenia ÚV a riešil aj politické otázky. Mohlo by sa zdať, že 18 rokov na Slovensku fungoval tandem Jozef Lenárt – šéf strany – a Peter Colotka – predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky. Lenže je známych aj niekoľko príkladov, keď priamo z Prahy zasiahol Vasil Biľak a slovenské vedenie muselo zvrátiť svoje rozhodnutie. Je známy prípad Egyda Pepicha, ministra vnútra, ktorého v roku 1973 odvolali na Biľakov popud. Čiže nemohli rozhodovať o všetkom. Najdôležitejšie veci museli prejsť cez predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe.

Aká situácia bola v Československu na konci roka 1987 a v prvých mesiacoch roka 1988, keď sa v Prahe aj v Bratislave zmenilo vedenie strany i vlády?

Súviselo to aj s Gorbačovom, ktorý v roku 1985 rozbehol v Sovietskom zväze svoje reformy. Súviselo to iste aj s nedočkavosťou Miloša Jakeša, ktorý mal záujem o funkciu generálneho tajomníka strany, v čom zohral svoju úlohu aj nový predseda českej vlády Ladislav Adamec. Keď Husák zistil, že nemá Gorbačovovu podporu, na druhýkrát funkciu zložil. Pravdepodobne existovala predstava, že vďaka personálnym rošádam sa niečo podarí reformovať, ale do vedení vlády a strany neprichádzali noví ľudia, oni sa len presúvali z miesta na miesto. Napríklad Lenárt sa z prvého tajomníka v Bratislave stal tajomníkom pre zahraničné veci a hospodárstvo v Prahe. Tí, čo s tým nesúhlasili alebo už toho mali dosť, ako napríklad Colotka alebo predseda federálnej vlády Lubomír Štrougal, ktorý si nevedel predstaviť spoluprácu s Adamcom, zo svojich postov odišli. Lenárt tvrdil, že chcel odstúpiť na zjazde v roku 1990, ale udalosti ho predbehli. Na poslednom zasadnutí ÚV 24. novembra 1989 Lenárta opäť nakrátko zvolili do funkcie. Mimochodom, mnohí vtedajší čelní predstavitelia strany neskôr, po roku 1989, dávali svoj pád za vinu práve Gorbačovovi.

Ako vyzerali posledné roky jeho života?

Celú normalizáciu mal v Prahe dom, kde žili jeho manželka a dcéra, ale on pôsobil v Bratislave a do Prahy len dochádzal. V roku 1988 sa vrátil do Prahy, ale cítil sa trochu vykorenený, pretože za tých 18 rokov v Bratislave stratil zázemie. V októbri 1989 ovdovel. Pražskú vilu nakoniec predal a nasťahoval sa do paneláka, kde žil relatívne skromne, dožil sa dvoch vnukov. V roku 2000 sa objavil v médiách, keď bol obvinený z vlastizrady práve v súvislosti s robotnícko-roľníckou vládou, ale v roku 2003 bol spod obžaloby oslobodený.

Vy ste okrem iných napísali aj článok o Lenártovej manželke, čo nebýva zvykom. Čo vás k tomu viedlo?

Lenártovu politickú kariéru ovplyvnilo viacero vecí, štúdium a práca u Baťu, ľavicová orientácia rodnej obce, ale najmä jeho manželka ho v živote dosť ovplyvnila. Mala radikálne ľavicové názory, bola to vdova po ruskom partizánovi a známe sú aj archívne dokumenty, že sa kontaktovala s manželkou sovietskeho veľvyslanca Červonenka, pred ktorou radikálne odsudzovala všetkých predstaviteľov Pražskej jari a vysvetľovala, v čom spočíva ich problém. Emílie Lenártová zohrala aj významnú úlohu v manželovej politickej kariére. Bol to typ ráznej a ambicióznej ženy, ktorá mala nad manželom istú prevahu.