Yossi Klein Halevi: Netanjahu už nie je politický kúzelník. Je to zatrpknutý človek, ktorý Izrael oslabuje

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu po bezprecedentných protestoch na krátky čas oddialil kontroverznú reformu justície. S izraelským spisovateľom Yossim Kleinom Halevim sa rozprávame:

• o tom, čo sa stane s Izraelom, ak reforma prejde;
• o najväčších treniciach v izraelskej spoločnosti;
• prečo Netanjahu už nie je politický kúzelník;
• ako sa z neho stal väzeň extrémistických strán.

Napriek tomu, že premiér Netanjahu odložil reformu, ľudia stále protestujú. Vyriešilo to vôbec niečo? Zákony môžu zmeniť už na najbližšom zasadaní v knesete…

Odklad je dôležitým symbolickým víťazstvom pre demokratické hnutie. Občiansky tlak prinútil vládu ustúpiť. Domnievam sa však, že zo strany Netanjahua ide len o manéver. Nezostala v ňom žiadna dobrá vôľa, všetko je len manipulácia. Teraz sa snaží rozdeliť hnutie na „umiernených“ a „radikálov“ a dúfa, že sa mu podarí namotať tých prvých. Nemyslím si, že to bude fungovať. Budeme sa vracať do ulíc. To je môj pocit.

Takže protesty budú pokračovať? 

Určite. Boli sme v uliciach každý týždeň po celé tri mesiace mesiacov a s každou demonštráciou sa náš počet zvyšuje. Nikdy sme nič podobné tejto nálade nevideli. Vzniklo hnutie, ktoré tu zostane.

Je ešte stále Netanjahu dobrý hráč? 

Starý Netanjahu bol politický kúzelník, tento Netanjahu je unavený a zatrpknutý a sám sa dostal do kúta, z ktorého nemôže vyjsť. Je väzňom svojich krajne pravicových koaličných partnerov, nútiacich ho robiť politiku, o ktorej vie, že je pre Izrael deštruktívna.

Ako by ste ho teraz definovali? 

Muž, ktorý zrádza najlepšie záujmy svojej krajiny pre svoje osobné potreby a ambície.

Mnohí hovoria, že ide o hlbší problém ako len o kontroverznú reformu justície, že ide o charakter Izraela. Prečo? Čo je v stávke?

V stávke je Izrael ako demokracia, slušný národ. Izraelská demokracia je zázrak. Žiadna iná demokracia sa nezrodila vo vojne a nikdy nepoznala deň skutočného mieru. Sme národom prisťahovalcov, z ktorých väčšina prišla z krajín bez demokratickej tradície, buď z Blízkeho východu, alebo z východnej Európy. Mnohí z nich boli traumatizovaní utečenci, ktorí utiekli pred najhoršími zverstvami 20. storočia. Prišli do krajiny v permanentnom obkľúčení, do tlakového hrnca vojny a terorizmu. A napriek tomu sa naše demokratické inštitúcie v priebehu rokov len posilnili.

A teraz je to v ohrození? 

Izrael nie je ideálnou demokraciou. Vzhľadom na naše bezpečnostné tlaky ani nemôže byť. Uviazli sme v dlhodobej okupácii, z ktorej neexistuje bezpečný východ. Ale neprestali sme sa usilovať o demokratické normy. Neustále sprostredkovávame medzi demokratickými normami a bezpečnostnými potrebami. V tom je veľkosť izraelskej demokracie: Sme príkladom národa, ktorý bojuje za demokratické normy v podmienkach, ktoré by na našom mieste porazili mnohé iné národy.

Mali by izraelskí spojenci vyvíjať na Netanjahua oveľa väčší tlak?

Demokracia sa musí monitorovať a liečiť. O to sa teraz snažíme.

Jeden z najväčších protestov vyvolalo náhle odvolanie ministra obrany Yoava Gallanta, ktorý sa postavil proti reforme. Čo si o ňom myslíte? Bol jedinou a poslednou vzburou v Likude? 

Kým konečne neprehovoril, bol Gallant iba súčasťou stáda oviec, ktorým sa strana Likud stala. Bál sa odporovať Netanjahuovi. Mal svoj okamih veľkosti, ten mu nikto nemôže vziať – okrem samotného Gallanta. Objavili sa správy, že sa chce Netanjahuovi verejne ospravedlniť, aby si udržal prácu. Teda ospravedlniť sa za to, že sa odvážil povedať pravdu. Dúfam, že sa neponíži. Takéto scény patria do komunistických krajín, nie do štátu Izrael.

Čo je na reforme najproblematickejšie? Ako môže zmeniť Izrael?

Takzvaná „reforma“ je v skutočnosti justičnou revolúciou. Reálne by odovzdala všetku moc predsedovi vlády. Izrael nemá ústavu a máme len jednu komoru parlamentu, čo znamená, že premiér kontroluje všetko okrem súdov. Teraz chce kontrolovať aj tie. Ak sa táto revolúcia uskutoční, začneme klesať k „neliberálnej demokracii“, čo je oxymoron. Stratíme svoju národnú slušnosť.

Odvádzal najvyšší súd, na ktorý najpravicovejšia vláda v histórii Izraela útočí, dobrú prácu? 

Dá sa povedať, že najvyšší súd je vynikajúci. Áno, dochádzalo aj k tomu, že prekračovali svoje súdne právomoci, nie však preto, že by chceli mať moc, ale preto, že sa snažili chrániť demokraciu v čase, keď neexistuje žiadna izraelská ústava. V dôsledku toho si rozhnevali pravicu a to bola chyba. Súd by mal byť aj etnicky rozmanitejší, aby odrážal rozmanitosť izraelskej verejnosti. Väčšina sudcov sú aškenáziovia, Židia európskeho pôvodu. Potrebujeme viac Mizrachim, Židov blízkovýchodného pôvodu, ktorí tvoria väčšinu izraelskej populácie.

Netanjahu a jeho spojenci chcú obmedziť aj vplyv prokurátora. Prečo?

Pokiaľ ide o oslabenie právomocí prokurátora, to je Netanjahuov hlavný záujem. Chce sa vymaniť zo súčasného korupčného procesu.

Je to všetko pre jedného muža? Prečo mu to ľudia okolo neho umožňujú?

Netanjahu to všetko zariadil. Bez neho by nebola ultranacionalistická vláda. Čo je iróniou, keďže on sám je oveľa pragmatickejší, viac stredopravý ako tvrdá pravica. Jeho motív je úplne sebecký – ukončiť súdny proces vedený proti nemu.

A aké sú motívy nacionalistov a ortodoxných strán?

Ultranacionalisti nenávidia súd, pretože ukladá armáde zdržanlivosť pri rokovaní s teroristami. Ultranacionalisti chcú, aby armáda mala voľnú ruku a nestarala sa o morálne detaily. Jeden krajne pravicový politik navrhol zákon, ktorý by zaručil imunitu izraelským vojakom bez ohľadu na to, čo urobili. Takýto zákon nás privedie pred medzinárodný súd v Haagu.

Izrael má za sebou skutočne bezprecedentné demonštrácie. Akí ľudia chodia protestovať? 

Toto je vzbura stredu, nie ľavice. Väčšina ľudí na uliciach sú obyčajní Izraelčania strednej triedy. Netanjahu sa nás snaží vykresliť ako divokých anarchistov; nič však nemôže byť väčším skreslením pravdy. Symbolom demonštrácií je izraelská vlajka – tisíce obrovských izraelských vlajok. Ide o hnutie, ktoré sa snaží chrániť všetko, čo je na Izraeli vzácne, jeho schopnosť zostať slušným napriek bezpečnostným tlakom.

Hrozí Izraelu občianska vojna, ako o tom hovoril aj prezident Isaac Herzog?

Existuje nebezpečenstvo pouličného násilia, ale myslím si, že občianska vojna, to je až príliš vzdialená predstava. Nie sme Sýria ani Irak. Nebudeme sa navzájom zabíjať na uliciach – hoci ojedinelé činy sa určite môžu stať. Už sme zažili atentát na predsedu vlády (atentát na premiéra Jicchaka Rabina v roku 1995).

Už teraz je izraelská spoločnosť veľmi polarizovaná a rozdelená. Kde sú najväčšie trenice?

Najväčší rozkol je v tom, ako definujeme Izrael ako židovský a demokratický štát. Liberáli veria, že demokracia je krehký tanec medzi právami väčšiny a menšiny; nacionalisti veria, že ak vyhráte voľby, môžete rozhodovať o všetkom, dokonca aj o potláčaní menšín. Pokiaľ ide o židovský štát, liberáli veria, že je to štát židovského národa, nie židovského náboženstva; mnohí (nie všetci) nacionalisti chcú, aby to bola teokracia.

Do protestov sa zapojili aj ľudia v armáde z elitných jednotiek. Je teraz Izrael vinou Netanjahua zraniteľnejší?

Armáda je hlboko znepokojená rastúcimi rozpormi. A áno, určite Netanjahu oslabil Izrael voči jeho nepriateľom.